O mojom pôsobení v Prahe sa veľmi rozpisovať nebudem, aj keď by to určite vystačilo na samostatné pamäti. Počas niekoľkých rokov sa práve tu sformovala moja osobnosť s jasne vyhraneným pohľadom na svet. Teda ak nerátam pevný morálny základ zdedený po predkoch, ktorý dobudoval a spevnil otec Bartolomej na kapitulnej škole. Iba vďaka tomu som mal na čom stavať a v zlých časoch mi tieto istoty nedovolili padnúť do priepasti beznádeje.
Prvýkrát som v nich našiel oporu práve na univerzite, keď moje príliš idealistické predstavy narazili na realitu. Ako prúd ľadovej vody ma vtedy zasiahli dve navzájom súvisiace skutočnosti. Prvou bola pápežská schizma, teda pontifikát dvoch súbežne pôsobiacich námestníkov Krista a druhou učenie Jána Viklefa, teológa pôsobiaceho na univerzite v Oxforde.
SPOCHYBŇOVANÁ PODSTATA CIRKVI
Dvaja pápeži spôsobili v cirkvi rozkol, čím zároveň spochybnili jej božský základ. Keby som bol obyčajným človekom, ktorému stačí k uspokojeniu duchovného života zaužívaná obradnosť, pôsobiaca skôr na zmysly než ducha, bolo by možné tento stav akceptovať. Lenže ja som sa mal stať kňazom, ktorý má pochybnosti vo viere vyvracať a nie sa v nich sám topiť. Navyše, tie nedokázali rozptýliť ani moji nadriadení. Aj oni sa zmietali v neistote. Veď ten, ktorý mal byť majákom a ukazovať cestu blúdiacim, sa stal zradným útesom. Áno, myslím na pápeža alebo, lepšie povedané, pápežov, ktorí sa navzájom exkomunikovali a nazvali sluhami diabla. Navyše do tohto zmätku prinášali putujúci študenti učenie majstra Jána Viklefa. Ten nabádal cirkevných hodnostárov k skromnosti a chudobe, v akej žili apoštoli. Podľa neho majetok kňazom škodí a odvádza ich pozornosť od pastierskych povinností. Ďalej hlásal, že cirkev nereprezentuje pápež a duchovenstvo, ale vyvolení Bohom, ktorých vedie priamo Kristus pomocou jeho slova. Preto odmietol božský pôvod pápežstva. Dokonca išiel tak ďaleko, že spochybnil samotnú eucharistiu, teda premenu chleba na Kristovo telo a vína na jeho krv.
DVA NÁZOROVÉ TÁBORY
Moje doterajšie nadšenie sa rozplynulo v zmätku, neistote a pochybnostiach. Vnútorný hlas nabádajúci k duchovnej službe odrazu zmĺkol a kňazská vysviacka pre mňa prestávala byť métou. Nedokázal som prehliadať nevysvetlené témy a podľahnúť čisto racionálnej vidine ľahkého živobytia, ktoré so sebou prinášala finančne dobre zabezpečená fara. Bolo mi jasné, že aj keby som dokázal predstierať neochvejnú zbožnosť, táto cesta by ma priviedla k večnému zatrateniu. No najviac ma sklamali profesori na teologickej fakulte, ktorí pre nás študentov prestali byť duchovnou oporou. Sami sa začali zamotávať v pochybných teóriách, vzďaľujúcich sa učeniu Krista. Aj tu vznikli dva tábory obhajujúce pápeža v Ríme či v Avignone. Spočiatku ma to zmiatlo a časom úplne znechutilo. Preto som začal tráviť viac času na prednáškach medzi filozofmi. Niežeby sa tu dali nájsť odpovede na nezodpovedané otázky, ale páčila sa mi spoločnosť týchto ľudí. Témy z prednášok zvyčajne doznievali večer v krčme a neraz končili aj bitkou medzi zástancami tej či onej teórie. Stal sa so mňa bohém opovrhujúci pravidlami a statkami tohto sveta. Nebyť zdokonaľovania sa v zaobchádzaní tesákom, v šermiarskej škole neďaleko chrámu svätého Týna, tak dnes by som toto obdobie považoval za navnivoč premárnený čas. Ale vtedy sa mi to páčilo. Omámila ma sloboda a nezávislosť. Dokonca som na chvíľu tomuto blúzneniu podľahol. No veľmi rýchlo ma z neho prebral môj poručník a domáci pán, keď mi oznámil, že otcove peniaze sa skrátka minuli. Z domu ma nevyháňal, ale za izbu žiadal zaplatiť nájom.
NA VLASTNÚ PäSŤ
Mohol som to predvídať, pretože pri poslednej návšteve ma otec varoval: „Buď dokončíš teológiu a staneš sa kňazom alebo si rob - čo chceš, no bez mojej pomoci.“ Nepovedal to rázne, skôr iba tak medzi rečou, takže mi to pripadalo ako nie veľmi vážne myslené upozornenie. Navyše som sa stále pokladal za obľúbenca rodičov, a preto ma také radikálne riešenie zastihlo nepripraveného. Striedali sa vo mne pocity, ako je sebaľútosť, beznádej a dokonca aj nenávisť k otcovi. Ale dnes viem, že vtedy ma jeho rozhodnosť zachránila od pádu do spoločnosti tárajov, naničhodníkov a nepochopených mudrlantov. Hrdosť a spočiatku aj zlosť mi nedovolili vrátiť sa domov, preto som začal hľadať možnosť, ako si zarobiť aspoň na bývanie a skromnú stravu. Bol to dobrý nápad, ale chýbala mu koncovka. Potreboval som nájsť človeka potrebujúceho moje služby, ktorý by za ne aj ochotne zaplatil. Možno moje vedomosti mali hmatateľnú cenu niekde mimo Prahy, ale isto nie tu, kde sa to vzdelancami len tak hemžilo. Ale Boh nenechá svojich verných v núdzi, a preto mi postavil do cesty môjho rovesníka, ktorého latinčina bola vo výraznom nepomere s obsahom jeho mešca. A tak sme uzavreli obchod. Celkom slušne ma platil za to, že som ho doučoval a občas za neho aj napísal pár múdrych slov, aby mohol svojou dokonalou štylistikou a gramatikou ohúriť profesorov. Ale priznávam, boli to ťažko zarobené peniaze. Benedikt z Makry - tak sa volal môj zamestnávateľ a zároveň aj žiak, mal slovnú zásobu latinčiny na úrovni dedinského kňaza. Navyše, aj keď pochádzal podobne ako ja z Uhorska, nevedeli sme sa dohovoriť. Ja som mimo latinčiny používal jazyk svojho otca - teda nemčinu a on maďarčinu, ktorú v mojom rodisku nebolo takmer vôbec počuť.
V BEZPEČÍ PRED MOROM
Keď v Prahe vypukla morová epidémia, život sa v meste zastavil. Myslím, že sa to stalo okolo roku 1380, ale určite to bolo niekedy na začiatku vlády Václava IV. Veľa ľudí odtiaľ odišlo a tí čo zostali, hľadali útočište vo svojich zamknutých domovoch. Benedikt, syn bohatého a vplyvného šľachtica, mal prenajatý celý dom v Novom meste. Keďže v tom čase nebolo dobre prechádzať ulicami, kde sa mohol človek veľmi ľahko stretnúť so smrťou, navrhol mi, aby som sa k nemu nasťahoval. Bola to veľmi dobrá ponuka, ktorá mi zachránila život. Neskôr sa ku mne dostala správa, že z domu, kde som predtým býval, vyčíňanie moru nikto neprežil. Navyše univerzita bola počas moru zavretá, tak sme mohli spokojne pokračovať vo vyučovaní v relatívnom bezpečí domova. Prinieslo to prospech obom. Benedikt si osvojoval latinčinu a naučil sa aj komunikovať nemecky. Ja som ušetril na ubytovaní a strave, pričom mi v pamäti utkvelo pár maďarských slov, ktoré sa mi v budúcnosti zišli. Ale nemôžem tvrdiť, že tento jazyk divokých nomádov ovládam. Vlastne ani nebolo potrebné sa v ňom zdokonaľovať, pretože v Uhorsku sa už aj stredná vrstva snaží dorozumievať latinsky. Môj sponzor bol šľachtic, takže každý deň, okrem nedele, sa cvičil v ovládaní meča. Aj tu našiel pre mňa využitie. Stal som sa jeho pomyselným súperom, čo bolo pre mňa ďalšou školou, za ktorú mi bolo ešte aj zaplatené. Aj keď môjmu stavu nebolo dovolené nosiť túto výsadnú zbraň šľachty, predsa sa až tak nelíšila od dlhého tesáku. Vďaka tomu moja ruka spevnela, získala obratnosť a bez zaváhania, v súčinnosti s telom, plnila príkazy mysle.
NÁDYCH INEJ KULTÚRY
Spomínal som stravu zadarmo a myslím, že je na mieste sa k nej pár slovami vrátiť. Dodnes si myslím, že práve vďaka nej sa nám vyhla choroba a smrť. Benediktov kuchár, ktorý s ním prišiel z vlasti, varil tak, ako bol zvyknutý. Zo všetkého čo nám priniesol na stôl, doslova šľahali plamene. Nikdy predtým som nejedol tak pikantné a korenené jedlá. Ešte šťastie, že v pivnici boli slušné zásoby tokajského vína, ktorým som hasil žeravý obsah vo svojich vnútornostiach. Ale aj to bola škola, pretože počas môjho života v službách Žigmunda o takýto pokrm nebola núdza. Počul som aj vysvetlenie, prečo ľudia v južných oblastiach Uhorska s takou obľubou používajú korenie. Letá sú tam horúce a mäso veľmi rýchlo podlieha skaze, preto je lepšie mať v ústach oheň ako chuť zapáchajúcej mrciny.
NOVÉ VÝZVY
Tak sa nám bez úhony podarilo prečkať mor, a keď sa na univerzite začalo znova vyučovať, život sa vrátil do starých koľají. Benedikt značne pokročil v latinčine a väčšiu časť dňa trávil na prednáškach či dišputách s profesormi. Ja som sa tiež snažil študovať, ale chýbala mi motivácia. Jar roku 1382 pomaly prechádzala do leta a ja som cítil, že potrebujem zmenu. Spolu s nádychmi sviežeho vzduchu vo mne rástla túžba po niečom novom, po vzdialených krajoch, po nových výzvach - skrátka po dobrodružstve. Cítil som potrebu kráčať v ústrety osudu, ako pred rokmi na ceste zo Spišskej Kapituly do Levoče. Lenže teraz bolo moje odhodlanie podporené slobodou a hlavne odvahou. A čochvíľa prišiel aj dôvod. Benedikt mi oznámil, že princovi Žigmundovi a jeho neveste Márii sľúbila poľská šľachta vernosť a on sa čochvíľa ujme vlády v ich kráľovstve. „Pri budovaní svojej kancelárie bude určite potrebovať ľudí, ako si ty,“ touto vetou pridal k odhodlaniu a odvahe, pre mňa tak potrebný - cieľ.
(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 18).
Pavol Mišenko, kresba: Andrea Spišaková
