„Okradli ma!“ bolo prvé, čo mi prebehlo hlavou, keď moja ruka nenahmatala na stole koženú kapsu. Rýchlo som vstal z drevenej lavice, slúžiacej túto noc ako lôžko. Stôl bol prázdny. Prekvapenie prešlo rýchlo do paniky až zhrozenia, ba dokonca som mal pocit, že sa mi na chvíľku zastavilo srdce. Bodaj by nie, veď som v nej mal celý majetok. Pár pergamenov, písacie potreby, niekoľko mincí, ale hlavne listinu od otca Bartolomeja otvárajúcu predo mnou brány univerzity. Zlodej tam našiel, ak odmyslím tie mince, iba zopár nepotrebných harabúrd. No ja som stratil podstatne viac.
Okrem dôležitého dokumentu, ktorý bol kľúčom k vysnívanej budúcnosti, utrpela aj moja sebadôvera. Mysliac na neznámu ženu som zabudol na ostražitosť. Pominuteľná ilúzia zvíťazila nad racionálnym uvažovaním. Srdce triumfovalo nad rozumom a z toho mi nabehla husia koža. Bolo mi jasné, že ak nedokážem nájsť dostatok sily ani len na potlačenie žiadosti tela, môžem na kariéru učenca zabudnúť. Mal som zlé tušenie - nie je strata listiny iba zlým znamením osudu?
POCTIVÝ HOSTINSKÝ
„Dobre ráno, mladý pán! Závidím ti tvoj tvrdý spánok chlapče. Toto si nechal len tak ležať na stole, tak som to schoval. Od rána sa to tu hemží kadejakou háveďou s lepkavými prstami. Môžem ti priniesť niečo pod zub?“ z mučivých úvah ma prebral hlas hostinského, ktorý ku mne kráčal s koženou kapsou v ruke. Pamätám si na ten pocit, ako mi vtedy padol poriadny balvan zo srdca. Moje stratené veci boli späť. S chuťou som sa naraňajkoval a pri odchode nechal na stole všetky zvyšné mince. Ich hodnota prevyšovala útratu za jedlo, no počínanie hostinského si zaslúžilo odmenu. Veď okrem dobrého skutku mi uštedril lekciu, ktorá našťastie zanechala jazvu hlboko v mojom podvedomí. Vtedy som si predsavzal, že už nikdy nedovolím, aby za mňa rozhodovali emócie. Dnes, s odstupom času, sa nad tým iba pousmejem. Ale určite by ma v živote obišlo veľa nepríjemností, keby bolo sebaovládanie také jednoduché.
ZACHRÁNENÍ PRED TATÁRMI
Levoču som opustil tou istou bránou, ktorou som včera vstúpil. Jednoduchšie bolo použiť severnú bránu, zvanú aj Poľská, pretože ňou viedla cesta priamo k domovu. No ja som chcel ešte navštíviť kostolík sv. Ducha postavený na hore týčiacej sa východne za mestom. Od otca Bartolomeja viem, že počas vpádu divokých Tatárov sa tu zachránili ľudia žijúci v okolí. Považovali to za zázrak, pretože všetko kam oko dovidí, vyrabovali a zničili nájazdníci. Navyše tí, ktorí na tomto mieste prežili, nehľadali záchranu v sile zbraní, lež v modlitbe prosili o pomoc Pannu Máriu, ktorej sochu tam so sebou priniesli. Ak sa tak naozaj stalo, musel to byť určite zázrak, pretože aj ja som zažil obkľúčenie a z nepriateľského zovretia ma dostala ostrá čepeľ môjho meča. Ale nepochybne je to zvláštne miesto, vyžarujúce niečo nadprirodzené - akoby bolo bližšie k nebu. Dalo sa tu pokojne nadýchnuť, odhodiť starosti a nabrať novú silu.
PRÍSTAV V STAREJ ĽUBOVNI
Do Ľubovne som dorazil, keď sa slnko blížilo k Snežným vrchom, aby si za nimi odpočinulo, kým sa ráno znovu vydá na tú istú nebeskú púť. Aj keď sa moje rodisko za posledné roky rozrástlo, pripomínalo skôr jednu ulicu než kráľovské mesto. Áno, takto ho mohol vidieť pútnik prichádzajúc z juhu, teda od Levoče. V strede plochého terénneho výbežku sa nachádzal neveľký kostol, ktorý po obidvoch stranách lemovali hrazdené domy. Aby som bol presný, táto drevo-hlinená konštrukcia bola zväčša použitá až v prvom poschodí, pričom prízemie a pivnica mali steny z kameňa. Takýchto vyšších, jednoposchodových stavieb tu stálo iba zopár a patrili bohatším mešťanom, teda aj môjmu otcovi. Čím viac sa domy vzďaľovali od kostola, boli skromnejšie a nižšie. Iba výnimočne mali kamenné múry, trocha viac ich bolo hrazdených, ale väčšinou išlo o celodrevené zrubové stavby podobné sedliackym chatrčiam. Na prvý pohľad sa Ľubovňa nezdala byť ničím výnimočná a vôbec sa nelíšila od iných rovnako veľkých mestečiek. Stačilo však prísť ku kostolu, odkiaľ sa otvoril výhľad na severovýchodný svah výbežku, ktorý doteraz nebolo vidieť. Širokú ulicu, mierne klesajúcu k rieke aj tu lemovali prízemné zrubové domy. Na jej konci sa rozprestieralo to, čím sa moje rodné mesto líšilo od ostatných. Bol tam rozsiahly riečny prístav z troch strán obmývaný vodou. Zo západu a severu to bol meander rieky Poprad, do ktorej sa vlievala na vodu bohatá bystrina. Tá ohraničovala prístav z východu. Práve vďaka nej dokázala rieka od tohto miesta uniesť na hladine aj ťažší náklad. Veľké priestranstvo pripomínalo chaotické stavenisko plné vozov, všakovakého tovaru, ale hlavne dlhých a rovných kmeňov stromov, naukladaných na kopách bez zdanlivého poriadku. Celkový dojem dotvárali svojou činnosťou aj ľudia. Tesári so sekerami v rukách obratne okresávali kmene stromov. Tie po opracovaní znášali pomocníci k rieke, kde ich iní majstri ukladali k sebe. Dôležité bolo nepoškodiť rovné drieky trámov a pritom dosiahnuť pevný spoj, aby takto zhotovené plavidlo zvládlo dlhú cestu k moru. Navyše mali svojmu majiteľovi poslúžiť dvakrát. Najprv ako súčasť plte prepravujúcej náklad a zároveň aj ako tovar, ktorý sa tiež na konci cesty speňaží.
AŽ K BALTICKÉMU MORU
Strany prístaviska smerom k mestu uzatvárali veľké, doskami obité stavby, pripomínajúce stodoly. Tie však slúžili ako sklady tovaru čakajúceho na prepravu. Okolo nich stáli vozy, z ktorých chlapi opatrne kotúľali sudy rôznych rozmerov, ale s tým istým obsahom. Naplnené boli kvalitným uhorským vínom. Z iných vozov odstavených na brehu rieky robotníci prekladali priamo na plť medené ingoty. Okrem nich tam už boli sieťou zviazané sudy a drevená truhlica plná potravín. Všetko nasvedčovalo tomu, že ešte dnes pltníci odrazia od brehu a vydajú sa na dlhú púť k Baltickému moru. Sudy s vínom vyložia pravdepodobne po ceste vo veľkých mestách a meď s drevom predajú v prístave na brehu mora. Odtiaľ ich zase veľké kupecké lode rozvezú do celého sveta, napríklad aj do Anglie, kde som medené ingoty s uhorskými značkami videl na vlastné oči.
KOSTOL ZASVÄTENÝ LODNÍKOM A OBCHODNÍKOM
S prepravou uhorského vína po hladine rieky začal otec ešte pred mojím narodením. Neskôr, keď sa starší brat vrátil z učenia u bohatých kupcov v Čechách a v Sasku, rozšírila, vtedy už rodinná firma, obchodný sortiment aj o meď. Na spiatočnej ceste po súši lodníci okrem utŕžených peňazí prinášali so sebou jantár, o ktorý mali záujem výrobcovia šperkov nielen v Uhorsku. Bol to teda výhodný obchod, a preto nečudo, že prepravu po rieke začali využívať aj iní obchodníci. Tak sa stalo, že okrem pár remeselníkov a poľnohospodárov, rieka poskytovala živobytie väčšine tu žijúcim obyvateľom.
Až dnes, keď mi čas pridal na rozume, to čo stihol ubrať telu, si uvedomujem, že náš kostolík v Ľubovni je zasvätený svätému Mikulášovi. No a ten je predsa patrónom lodníkov a obchodníkov. Žiaľ, nestihol som sa spýtať otca, kým ešte žil, či to tak bolo aj pred jeho príchodom, alebo toto patrocínium kostol dostal až keď sa živiteľkou mešťanov stala rieka. Teraz sa to už od neho, žiaľ, nedozviem a dostať sa k starým listinám nevládzem. Napokon, nie je to jediná otázka, ktorú by som rád položil svojmu nebohému otcovi.
Ale v čase, kedy som sa vrátil domov zo Spišskej kapituly, bol ešte v plnej sile. Odporúčanie otca Bartolomeja ho prekvapilo a určite aj potešilo. Nedalo sa to prehliadnuť, aj keď sa vždy snažil emócie potláčať. Trochu to skrížilo jeho plány, pretože doteraz si myslel, že kňazskú vysviacku získam v najbližšom seminári, prípadne v niektorom z kláštorov v okolí. Ale vidiac moju túžbu po vyššom vzdelaní podporenú učiteľovým prehlásením, že na to mám, rozhodol tak - ako som si želal. „Len čo zariadim všetko potrebné, pôjdeš študovať na univerzitu do Čiech,“ prehlásil a ja iba dodám, že tá sa nachádzala vo veľkom a slávnom meste Praha.
(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 12)
Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 10, 13. marca 2024)