Milí čitatelia, prichádzame s novým seriálom Žigmundov pisár – dozvuky stredoveku od autora Pavla Mišenka. Budeme ho uverejňovať postupne. Veríme, že zaujme, rovnako kresby k nemu od Andrey Spišakovej.
I. PROLÓG
Nič netrvá večne. Na prach sa obráti steblo trávy aj tá najtvrdšia skala. Steblo je ako nepatrná vlnka v mori času, ktorá sa objaví a vzápätí bez povšimnutia rozplynie. Ale zato skala, skôr než sa omývaná nespočetným množstvom vĺn rozpadne, môže slúžiť ako maják, sprevádzajúci hľadajúcich či zblúdených. Podobne je to aj s ľudskou pamäťou. Vníma iba okamih z nezadržateľne plynúcich vekov, aby ju potom navždy strávila zem spolu s pominuteľným telom. Však zapísaná sa môže zachrániť pred skazou a byť prameňom poznania pre vnímajúcich.
Preto som sa rozhodol zaznamenať všetko, čo som videl, alebo počul počas môjho dlhého života. Ďakujem Bohu, že mi dožičil umierať od nôh - teda ma aj vo vysokom veku obdaril sviežou mysľou, hoc mi už nohy neslúžia ako predtým.
Sediac teraz vo svojej cele dokážem nerušene spomínať na časy, ktoré si pamätá máloktorý smrteľník. Je to nepochybne Božia vôľa, keď mi otec opát poskytol na sklonku života útočište v kláštore ctihodných bratov karmelitánov, ležiaceho neďaleko môjho rodného mesta Ľubovne. Založil ho rytier Záviš Čierny z Garbowa, nedlho po tom, ako mu toto bohumilé rozhodnutie požehnal pápež Martin V. Nie je tajomstvom, že ten si na svätopeterský stolec sadol hlavne vďaka nášmu kráľovi a cisárovi Žigmundovi Luxemburskému. Preto stačilo pár cisárových slov podporujúcich toto dielo a rímska kúria bez výhrad súhlasila. Ešte teraz mám pred očami pergamen s dátumom 31. máj 1426 opatrený pečaťou svätej stolice. Pevná ruka pisára, už na prvý pohľad majstrovsky ovládajúca svoj nástroj, tu okrem iného zaznamenala miesto, kde má byť kláštor postavený: „...in silva dicta Grumpach prope fluviu Poprad.“ Teda, „...v lese zvanom Kremná pri rieke Poprad.“
Závišovi a jeho skutkom sa budem venovať neskôr. O tom, že tieto zápisky súvisia s Božím plánom a nie sú iba dielom hriešnej ctižiadosti, svedčí moja životná púť. Určite nie náhodou som sa stal svedkom množstva dôležitých udalostí hodných zaznamenania. Veď aj Ľubovňa, kde ma matka priviedla na svet, vynikla nad oveľa väčšie a významnejšie mestá v krajine. A to všetko sa dialo pred mojím nehodným zrakom. Nemuselo tomu tak byť, pretože môj otec prežil väčšinu svojho života v saskom meste Meissen. Tunajší Slovania, teda aj moja matka, vyslovujú tento názov veľmi zvláštne - Míšeň.
MOR HO OBRAL O CELÚ RODINU
Nebyť hrozného moru, ktorý sa prirútil do Svätej rímskej ríše ako smrtiaca lavína, určite by tam aj zostal. Mal rodinu, dobrú živnosť a v rodnom meste patril medzi rešpektovaných občanov. Myslím, že zastával aj miesto v tamojšej mestskej rade. Jeho šťastie však netrvalo dlho. Netušiac pustil do domu spolu s pocestným kupcom aj strašnú chorobu. Nebolo to nič nezvyčajné, veď i on na cestách za obchodom vďačne využíval pohostinnosť dobrých ľudí. Šľachetný úmysel sa v priebehu niekoľkých dní zmenil na tragédiu, ktorá môjho otca pripravila o to najvzácnejšie. Neľútostná smrť mu vzala manželku, deti, rodičov a mladších súrodencov, teda celú rodinu. Ostal sám, nešťastný, uvažujúc o predčasnom ukončení pozemskej púte. O život sa Chvála Bohu vlastnou rukou nepripravil a nezatratil tak svoju dušu peklu. Neviem, či k naplneniu tohto činu nenašiel odvahu alebo naopak, našiel dostatok vnútornej sily, aby vzdoroval osudu. Ako ho poznám, skôr sa prikláňam k druhej možnosti. Nech je - ako je, nedokázal ďalej žiť na miestach, ktoré mu neustále pripomínali minulosť. Nechcel úplne zabudnúť, no potreboval znovu získať stratenú nádej. Preto predal všetko, čo mal a odišiel hľadať šťastie zhmotnené vo vzácnych nerastoch, do Uhorska. Vedel, že iba pri cieľavedomej ťažkej práci mu nezostane čas na smútok a sebaľútosť.
NEŠŤASTIE SA PREMENILO NA ÚSPECH
Uhorsko si nevybral náhodou. Tunajší kráľ Karol Róbert upevnil v krajine svoju moc a zaviedol reformy. Vďaka nim oslabil svojvôľu oligarchov a naopak posilnil pozíciu miest. To sa v krátkej dobe prejavilo v rozvoji poľnohospodárstva, remesiel a obchodu. Navyše s kráľmi Čiech a Poľska podpísal zmluvu, ktorá, okrem iného, dovoľovala medzi ich krajinami výhodný cezhraničný obchod. Stalo sa tak v novembri roku 1335 na hrade Vyšehrad, ležiaceho na brehu Dunaja. Preto ten, kto mal šikovné ruky alebo dobrý nápad, mohol poctivou prácou získať slušný majetok.
Podobne to bolo aj s mojím otcom. Ako prospektor sa síce neuplatnil, no vrodený inštinkt dobrého obchodníka ho priviedol k takmer nevyčerpateľnému zdroju zlatých mincí, ktoré našiel vo víne. Niežeby ho začal vo veľkom konzumovať a už vôbec nie dorábať, lež objavil v ňom výnosný obchodný artikel.
Tak ako sa v živote môjho otca nešťastie premenilo na úspech, podobne to bolo aj s uhorským vínom.
Nebyť strašného a ničivého vpádu mongolských jazdcov, ktorí v Roku Pána 1241, ako kobylky vtrhli do tejto nešťastnej zeme, možno by sme boli naveky ukrátení o nápoj plnej chuti a výraznej farby. Divokí nájazdníci sa po ročnom rabovaní a vraždení vrátili späť do nekonečných stepí. Ostala tu po nich zničená a ľudoprázdna krajina. Aby ju náš kráľ Bela IV. znova naplnil poddanými, pozval tu nových osadníkov z kráľovstiev uchránených od plienenia hordy. Pahorky obtekané riekami Bodrog a Tisa osídlili kolonisti z Talianska. Tí dokázali, že víno nie je iba výtvorom prírody, a že za kvalitou tohto nápoja nestojí výlučne hrejivé južanské slnko. Vďaka umu a fortieľu dobrých remeselníkov vznikol húževnatý mok výraznej sladkavej chuti a podmanivej vône, ktorý začali vyhľadávať aj ľudia žijúci severne od hrebeňov Karpát. Ktovie, možno im pripomínal ich obľúbenú medovinu. Veď aj kvôli doterajšiemu odmietaniu vína - nápoja civilizovaného sveta, bolo na nich vzhliadané ako na divokých barbarov. A tak sa pre množstvo väčších či menších šľachtických usadlostí, roztrúsených na rozsiahlych rovinách Poľska a Litvy, stalo spoločenskou prestížou vlastniť aspoň pár súdkov pravého uhorského vína.
ROZHODNUTIE USADIŤ SA V ĽUBOVNI
Môj otec sa iba ocitol v pravý čas na tom správnom mieste. Vedel, že naplniť čo najviac komôr žiadaným artiklom môže iba vďaka lacnej, rýchlej a bezpečnej doprave. Zo starého domova dobre poznal možnosti prekonávania veľkých vzdialeností, ktoré jemu a jeho predkom poskytovala rieka Labe. Po dôkladnej obhliadke usúdil, že najlepším miestom pre naplnenie jeho plánov bude neveľké mestečko na Spiši - Ľubovňa. Odtiaľ bola rieka Poprad schopná udržať na hladine plť aj s nákladom. Ten dokázal na vlnách prepraviť skrz celé Poľsko až do Baltického mora. Preto za mestom na brehu rieky kúpil pozemok, kde zriadil prístav. Zo starostlivo vybratého dreva dal vyrobiť niekoľko plavidiel, ktoré sa na konci cesty, po rozobratí, stali tiež tovarom.
Najal ich posádky a paluby zaplnil súdmi so žiadaným vínom. Furmanom vezúcim náklad z dolnej zeme prišlo vhod výhodne predať svoj tovar ešte v Uhorsku a vzdať sa tak dlhej, nie vždy bezpečnej cesty na sever. Svoje peniaze dostali a o ostatné nech sa postará ten, čo okrem podielu na zisku prevzal aj to najväčšie riziko. Pravda, okrem hĺbky rieky rozhodovala o mieste, kde otec postavil prístav, aj jeho bezpečnosť. Tú mu poskytoval neveľký hrad ukrývajúci za svojimi múrmi vojenskú posádku. Už vtedy mu dominovala vysoká obranná veža, no dnešnú podobu získal o niečo neskôr, o čom sa tu ešte zmienim.
Ja som však presvedčený, že môj otec dospel ku konečnému rozhodnutiu zostať v Ľubovni až po tom, čo v tunajšom kostole zbadal krásnu dievčinu, ktorá sa mu stala druhou ženou. Z tohto Bohom požehnaného zväzku sa narodil môj starší brat a o pár rokov neskôr aj ja.
(Pokračovanie nabudúce)
Pavol Mišenko, kresba: Andrea Spišaková
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 2, 17. januára 2024)