Mal som desať rokov, keď ma otec odviedol do prepošstva nachádzajúceho sa pod sídelným hradom spišského župana. Písal sa rok 1370 a stalo sa tak krátko pred smrťou poľského kráľa Kazimíra III. Práve vtedy sa skončilo moje bezstarostné detstvo. Nastal čas prípravy na budúce povolanie, ktoré mi malo poskytnúť obživu a primerané spoločenské postavenie.
Bolo starým zvykom, že majetok po otcovi pripadol prvorodenému. Aby bol môj starší brat toho hoden, musel už ako deväťročný odísť z domu. V cudzine mal získať skúsenosti, sebadôveru a kontakty. Teda všetko to, čo nesmie chýbať dobrému obchodníkovi. Mňa si nechali rodičia doma o rok dlhšie. Bol som predsa len najmladšie, poslušné a na svoj vek celkom vnímavé dieťa. Obaja si ma obľúbili, a preto odďaľovali chvíľu, kedy sa aj so mnou budú musieť rozlúčiť. Vedeli, že po mojom odchode sa v poloprázdnom dome usídli smútok. Ale mysliac na moju budúcnosť ma jedného dňa mama vystrojila všetkým potrebným a v sprievode otca som odišiel do najbližšej kapitulskej školy. Ako druhorodenému, teda bezmajetnému, mi bola určená kňazská štóla.
Sklamanie z prvého dojmu
Pamätám sa, aké obrovské sklamanie ma čakalo na prahu kariéry učenca. Naozajstnú školu som dovtedy nepoznal. V Ľubovni sa nás kňaz snažil naučiť pár slov latinsky. To, aby sme rozumeli aspoň modlitbe. Každú stredu a piatok po omši s nami zostal v kostole. Chodil som tam rád, pretože nám rozprával príbehy zo svätého písma. Tie väčšinou súviseli s maľbami na stenách nášho chrámu, ktoré boli mojou prvou učebnicou. Keď som sa vybral za lepším vzdelaním do prepošstva v Spišskej Kapitule, nebolo pre mňa ťažké niekoľkými latinskými slovami opísať výjavy namaľované rukou majstra. Mojím rovesníkom, nádejným remeselným majstrom či obchodníkom, táto latinčina úplne stačila, aby sa vedeli pomodliť alebo dorozumieť s cudzincom. No pre mňa, budúceho kňaza to bol však iba veľmi malý krôčik k skutočnému vzdelaniu.
Z domu som odchádzal nerád, ale s veľkými očakávaniami. Školu som si predstavoval podobne ako obraz poslednej večere. Apoštoli s výrazom vnímajúcich poslucháčov sledujú v strede sediaceho Krista, aby im neuniklo ani jediné slovo z jeho múdrosti. No a učiteľ s dobráckou tvárou plnou trpezlivosti im okrem pokrmu tela rozdáva aj posilu ducha.
Mýlil som sa a nebyť vysokých kamenných múrov obkolesujúcich prepošstvo, rozbehol by som sa za odchádzajúcim otcom. V strede neútulnej miestnosti sedel na vysokom drevenom stolci kňaz, oblečený v dlhej čiernej reverende. Ostré rysy, akoby z mramoru vytesanej tváre s tenkými, sotva rozoznateľnými perami, už na prvý pohľad prezrádzali prísnosť. Vidiac bledosť jeho kože spomenul som si na otcove slová, ktoré raz vyslovil na adresu podobne vyzerajúceho človeka: „Dávaj si na neho pozor, v žilách mu namiesto krvi koluje žlč.“ To, čo sa o chvíľu stalo, iba potvrdilo pravdivosť odhadu skúseného obchodníka.
Zlá odpoveď- úder prútom
Muž podobný soche bol kanonik scholasticus, pozorujúci svojich nových žiakov ako dravý vták nádejnú korisť. Nečudo, že tí, ktorí vošli do miestnosti prví, zostali stáť ako prikovaní, cítiac v podvedomí nebezpečenstvo. Preto nás, ktorí sme uviazli vzadu, musel dovnútra potlačiť starší študent sprevádzajúci skupinu z vrátnice. Takto prekonal odpor vyľakaných kolegov a za posledným z nás zabuchol dvere. Teraz už nebolo úniku. Kanonik z ničoho nič vyriekol vysokým hlasom, ktorý vôbec nezodpovedal jeho výzoru, vetu v latinčine: „Schola non est bovi, fenum manducet!“ Potom nám prikázal, aby sme k nemu po jednom prichádzali a potichu, tak aby to ostatní nepočuli, preložili ním vypovedané slová. Ako tak vystrašení žiaci s neskrývaným rešpektom prechádzali okolo učiteľa, všetkým bolo jasné, kto neodpovedal správne. Toho nešťastníka totiž neminula dobre cielená rana vŕbovým prútom. „Škola nie je pre vola, ten nech seno žerie,“ zašepkal som do jeho zapáchajúceho ucha aj ja. Moje pochybnosti o správnosti odpovede boli veľké, pretože obsah nemal nič spoločné so svätým písmom. Teda s témou, ktorej som, ako tak, v latinčine rozumel. Očakávaný úder neprišiel, a preto som sa s úľavou usadil k ostatným na podlahu pokrytú slamou, slúžiacu žiakom nižších ročníkov ako lavica.
Veľa námahy a odriekania
Takže takto dosť nepohodlne a v strachu sa začalo moje vzdelávanie v Tríviu a Kvadríviu, čo spolu tvorilo sedem slobodných umení. Trívium predstavovalo tri slovné odbory - gramatika, rétorika a dialektika. Bol to základ pre zvládnutie akéhokoľvek ďalšieho učiva. Bez dokonalého ovládania latinčiny nie je možné získať nové vedomosti a o ich pochopení ani nehovoriac. Gramatika zo mňa spravila majstra v písme. Vďaka rétorike som sa stal virtuózom slov. Veď nie je vôbec jednoduché zložiť z nich vetu tak, aby mala melódiu, zmysel a potrebný význam. Rozprávať som sa naučil až v škole, pretože dovtedy to bolo iba špinenie vznešeného jazyka filozofov a mudrcov. To ako správne viesť rozhovor či argumentovať, ma naučila až dialektika.
Čas ma zdvihol zo slamou pokrytej podlahy a posadil do drevenej lavice. Stalo ma veľa námahy a odriekania, aby sa bezvýznamný „hej ty“ premenil na „Dominus Discipulus“ – teda pán študent. Aj kanonik scholasticus sa nápadne zmenil. Nemyslím tým, žeby odrazu opeknel alebo jeho pleť ožila rumencom. Pravda trochu zostarol a jeho výzor stále strašil tých, čo sa prišli vzdelávať po mne. No teraz ma už oslovoval „collega“ a jeho úzke, takmer neviditeľné pery občas vymodelovali nepatrný úsmev. V presvetlenej miestnosti podobnej refektóriu ho vymenili noví učitelia, ktorí mne a mojim druhom poskytli prvé kroky v Kvadríviu - teda v ďalších štyroch slobodných umeniach. To všetko sa dialo popri neustálom zdokonaľovaní v teológii, ktorá je alfou a omegou štúdia na kapitulskej škole.
Zoznamovanie s novým učivom prebiehalo iba povrchne, pretože podľa názoru našich predstavených, náuka združená v Kvadríviu nie je pre kňaza až tak dôležitá. Vo mne sa ale nezaprel potomok obchodníka, a preto som rovnako dobre rozumel číslam ako písmu. Pochopenie aritmetiky, geometrie, astronómie a hudby si vyžaduje sviežu a pružnú myseľ. Pohodlné opakovanie nemenných gramatických pravidiel tu nahradila logika, ktorá sa nedá naučiť. Ten komu Pán Boh nedožičil používať vlastnú hlavu, nikdy nedocení význam týchto štyroch umení pri pochopení fungovania sveta okolo nás.
Možno sa pozastavíte nad tým, čo má spoločné hudba s číslami. Ale keď po mne dokážete prečítať tento text, predpokladám, že ste tiež zošúchali pár nohavíc na drsnom dreve školskej lavice. Poznáte teda dobre siedme zo slobodných umení, ktoré má iba málo spoločné s muzikou omamujúcou ľudskú myseľ. Naozajstná hudba je harmóniou čísel v ideálnom, teda Božskom usporiadaní sveta.
Predurčený osud druhorodeného
Ako 15-ročný som zistil, že možnosti učiteľov na kapitulskej škole nedokážu uspokojiť moju zvedavosť. V hlave som nosil veľa nezodpovedaných otázok, a to hlavne z teológie. Teda náuky, ktorú mi bolo súdené ako budúcemu kňazovi hájiť pred kacírmi či inými heretikmi. Môj vnútorný zápas si, našťastie, zavčasu všimol kanonik scholasticus, skrývajúci sa za maskou bezcitného tyrana, zrejme aby si udržal rešpekt aj u tých najneposednejších lotrov. Otec Bartolomej - tak sa volal tento muž, pochopil nebezpečenstvo hroziace mladému človeku zápasiacemu s nezodpovedanými otázkami. Vedel, že odpovede môžem začať hľadať sám, a to aj na nesprávnych miestach. Preto mi dal na konci šiesteho roku štúdia do ruky listinu, kde ma jeho úhľadným rukopisom odporúčal na samotný Olymp vzdelanosti - teda na univerzitu.
(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 8).
Pavol Mišenko, kresba:Andrea Spišaková
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 6, 15. februára 2024)
