Vianoce sú požehnaným časom, kedy v kruhu rodiny oslavujeme narodenie Ježiša Krista. Sú zároveň časom rodinnej pohody, dobrôt a darčekov. Jeden z takýchto darčekov sme obdržali od pani Carmen de Bourbon-Siciles (1924 - 2018), keď nám pred niekoľkými rokmi dovolila nazrieť do jej bohatého archívu týkajúceho sa rodiny Zamoyskej.
Tento archív nie je ešte kompletne prebádaný, lebo dokumenty a korešpondencia sú vo viacerých svetových jazykoch. Ich rozlúštenie a preklady zaberajú veľmi veľa času, takže do budúcnosti tento archív ešte prehovorí, tak ako prehovorí aj dnes v tomto článku. Podarilo sa totižto preložiť niekoľko listov z taliančiny, ktoré napísala Karolína Zamoyská (1856-1941) svojej mame Izabele Habsbursko-Toskánskej (1834-1901), a v ktorých opisuje Vianoce strávené v kaštieli pod hradom Ľubovňa.
Najstarší opis Vianoc na hrade
Tie na hrade na konci 19. storočia strávil Andrej Zamoyski s rodinou dokopy trikrát, a to v rokoch 1890, 1893 a 1896. Sú to snáď najstaršie opisy Vianoc strávených na hrade Ľubovňa a jedny z mála, ktoré opisujú vianočné sviatky v rodine Zamoyských. Dozvedáme sa, že rodina Zamoyská pripravovala pre svojich zamestnancov veľkolepé stromčekové slávnosti, počas ktorých ich obdarovávala osobnými, poniektoré ručne vyrobenými darčekmi. Taktiež sa dozvedáme, že na sväté omše schádzali z hradu na saniach, aby sa pridali k miestnym obyvateľom, buď staroľubovnianskeho alebo novoľubovnianskeho, síce teplotou ľadového kostola, ale plného ľudského tepla, spevu a radosti z Božieho narodenia. Vychutnajte si úryvky z korešpondencie, tak ako si vychutnávame salónku uchmatnutú z vianočného stromčeka.
Vianoce na hrade Ľubovňa, úryvky z listov z 21., 23. a 28. decembra 1890
Milá mamička,
„... Ďakujem, mamička, za dve záložky do knihy, čo ste nám poslala. S Andrejom sme Vám veľmi vďační a urobili nám veľkú radosť. Včera sme sa boli prejsť na saniach. Už štyri mesiace som nevyšla ďalej ako do hradnej záhrady a na prechádzku okolo hradu. Boli sme prešťastní, že sme mohli ísť na čerstvý vzduch...“
„... Dnes sa staršie deti (Mária Jozefa (1887-1961) a František (1888-1948) sánkujú s Andrejom. Na prekvapenie sa im darí rovnako dobre ako Martinovi (dôverník rodiny Zamoyských pochádzajúci pravdepodobne z okolia Starej Ľubovne), ktorý na nich dozerá....“
„Všetci sú tu prechladení. Mali sme tu strašnú zimu, 20° pod nulou, boli by sme radi, keby bolo teplejšie. Milá mamička, chcela by som Vás poprosiť, či by ste mi mohla niečo vybaviť. Mária Jozefa (1887-1961, najstaršia dcéra) dostala na Vianoce porcelánovú bábiku, veľmi sa jej páčila a mala ju veľmi rada. Na Vianoce sme jej dali vyrobiť postieľku a skrinku, ale predstavte si to nešťastie. Náš malý Stanislav (1889-1913) ju chytil do rúk a spadla mu tak nešťastne, že sa bábika rozbila. Včera večer maličká tak plakala, že som ju upokojila, až keď som jej sľúbila, že Vám napíšem. Mohla by ste nám kúpiť novú bábiku vysokú 35 až 40 cm, ktorá by mala blond vlasy s kučierkami na čele a s veľkými modrými očami. Ak by to veľa nestálo, tak jej kúpte šatôčky, buď červené alebo svetlomodré. Táto bábika bola kúpená v Louvres, môžete ju kúpiť teraz, lebo po novom roku bude všetko drahšie predávané. Bozkávame Vaše, ako aj otcove ruky a vyprosujeme Vám požehnanie. Vaša drahá dcéra Karolína...“
Vianoce na hrade Ľubovňa, úryvky z listov z 20., 27. a 28. decembra 1893
Milá mamička,
„... Opäť sme v našom hniezdočku (výraz, ktorý používali Andrej a Karolína Zamoyski len pre hrad Ľubovňa. I napriek tomu, že mali viacero bydlísk poväčšine v Poľsku, hrad bol pre nich výnimočný a považovali ho za „hlavný“ domov). Detičky sú v poriadku....“
„... V týchto dňoch som na vás veľmi myslela a prosila som Pána, aby vám udelil všetky milosti, po ktorých túžite, a to Vám naozaj obzvlášť prízvukujem. Chcela som Vám v týchto dňoch napísať, ale ubezpečujem vás, že som nemala chvíľu pre seba. V nedeľu sa konala veľkolepá stromčeková slávnosť, na ktorej sa zúčastnilo 56 ľudí, z ktorých všetci dostali odo mňa vlnené veci a od Andreja knihu, obrázok a malý medovník, všetci sa veľmi potešili. Aj naše detičky sa mali dobre a všetci vyzerali spokojne, večer išli všetci na polnočnú omšu, ja som zostala, aby som sa starala o 4 detičky a Andrejov dom....“
“... Na prvý sviatok vianočný sme išli o 10. hodine na omšu, ktorá trvala do 12. hodiny, kostol bol veľmi plný a všetci ľudia spievali piesne prispôsobené tomuto dňu, po omši sme išli k dekanovi (vikárovi), kde sme boli pozvaní na pohostenie. Večer sem prišiel páter Zaleski, jezuitský predstavený z Krakova, včera ráno bolo veľa ľudí na omši a okolo 11. hodiny sme zišli z hradu (bola som vpredu), husto snežilo...“
„... O jednej hodine obed s pánom dekanom, o tretej hodine olovrant s vikárom z Novej Ľubovne, o šiestej hodine odišiel otec Zaleski a významný nuncius, ktorý o niekoľko dní odišiel do Ríma. Išla som spať o ôsmej hodine úplne vyčerpaná. Dnes ráno o 8. hodine sme pozvaní na veľkú svätú omšu a obed do Novej Ľubovne, je tam odpustová slávnosť. Počasie je chladné, cesta je hrozná, horšia, ako keď ste tu boli vy. Mária Jozefa je hrdá na to, že včera dostala list od svojej starej mamy, veľmi jej ďakuje a bozkáva jej ruky, rovnako ako všetci ostatní....“
„... Včera som celý deň nevyšla von, napísala som vyše 20 listov, bol strašný vietor. Očakávam, že čoskoro príde jar, najlepšie sa cítime v apríli, lebo malí môžu byť vonku. Pozajtra (31.12.1893) pôjdeme na omšu na saniach. Spomeňte si na nás, drahá mamička, keď uvidíte krásne slnko v Cannes. Pätnásteho očakávame hospodyňu, poslala som jej peniaze na cestu, a to vďaka Vám, drahá mamička. Andrej a ja Vám pobozkáme ruky a prosíme vás, aby ste nám požehnali. Všetci Vám prajeme šťastný nový rok a dúfame, že rok 1894 bude pre všetkých šťastný, veľmi si želám, aby sme sa mohli ešte dlho vídať. Vaša drahá dcéra Karolína...“
Vianoce na hrade Ľubovňa, úryvky z listov z 21., 27. a 29. decembra 1896
„Najdrahšia a dobrá matka,... Zasielam Vám tisíc a jeden šťastných vianočných pozdravov a to aj od Andreja, ktorému je ľúto, že nemôže písať sám, ale stále leží v posteli a veľmi trpí reumatickými bolesťami, teraz najmä v rukách a v hlave. Budeme sa za Vás veľa modliť, drahá matka, a prosiť Pána, aby Vás naplnil svojimi milosťami. Máme tu hrozné počasie, nie chladné, ale veľmi vlhké. Deti veľa kašlú, najmä malá Karolína (1896-1968) ....“
„... Práve teraz som dostala Váš list z 24.12. a dve knihy pre Máriu Jozefu. Nedokážem vyjadriť radosť malej, tak rada číta, že je to pre ňu skutočný dar. Ďakujem Vám, drahá mama, za dobré priania, ktoré nám všetkým posielate a za modlitby za nás. Prechladnutie sa zlepšilo, ale Andrej je stále na tom rovnako, má žltačku, veľmi trpí, je žltý ako citrón. Dnes mu lekár nariadil užívať karlovarskú soľ a mnoho ďalších liečiv. Hovorí, že na to, aby mal tak silnú žltačku, musel byť Andrej v smútku alebo mať vážne myšlienky, ktoré túto chorobu vyvolali. Viete si predstaviť, že počas Vianoc som mala Andreja, Staša, slečnu Kowalskú a Babu v posteli s horúčkou a bolesťami hlavy. Dnes sú ale hore. Počasie je nádherné a je zima 3 stupne pod nulou. Na Štedrý deň za mnou prišiel kanonik a nechcel, aby sme išli dole (do kostola na námestí sv. Mikuláša) na svätú omšu, vzhľadom na choroby, ktoré sa šíria v meste a zlé počasie (sychravo)....“
„...Aby som bola Andrejovi nablízku, som v jeho izbe, kde odpočíva. Chudák Andrej veľmi trpí. Lekár hovorí, že celý jeho organizmus je chorý. Možno si myslíte, drahá mamička, ako mi je smutno, tu ďaleko od všetkého. Teraz príde doktor z Gniasty (Hniezdneho), o ktorom sa hovorí, že je lepší ako ten z Ľubovne. Drahá Matka, modlite sa a myslite na nás! Nepovedala som vám, že pri stromčeku nás bolo 58 ľudí, chýbali Andrej a Martinova manželka, všetci dostali vreckovky a vlnené veci. Vďaka vám som ich mala dosť. Blahoslavená ste, drahá mama, lebo ste mohla ísť na Vianoce na polnočnú svätú omšu. My sme sa z tadiaľ nesmeli pohnúť. Dnes je zima, myslím, že bude snežiť. Bozkám Vám ruky, drahá matka. Ďakujem vám za všetko a taktiež ďakujem, že ste zaslali slečne Kowalskej knihu s obrázkom. Vzdávam Vám úctu. Spolu s deťmi Vám bozkávame ruky a prosíme o požehnanie. Všetkých srdečne pozdravujem. Vaša drahá dcéra Karolína....“
Preklad a text: Katarína Chapuis Šutorová, foto: archív
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 47,48 (14. december 2022)