Vianočný príbeh z pera Pavla Mišenka

"Zahraj tú moju! Cigán!“ boli slová, ktoré toryský primáš Lajko počúval najčastejšie. Poskladané

vo vete zneli síce rozkazovačne a možno aj hanlivo, no muzikantovi pripadali ako to najzdvorilejšie oslovenie. Keď držal pod bradou husle, odrazu sa cítil byť jeden z „gádžov“, pre ktorých práve hral...

Už len tá predstava si vyžadovala poriadnu mieru fantázie. Lajko bol totiž malý, zavalitý, s veľkou hlavou, z ktorej sa škerila neforemná tvár. Vrcholom úbohého vzhľadu, a to doslova, bol výrazný hrb nad ľavou lopatkou. Navyše aj zvuky modelované perami jeho úst pripomínali skôr chrčanie zvierat než ľudskú reč. Na prvý pohľad poľutovaniahodná bytosť stojaca na úplnom okraji tých, ktorí sami seba nazývajú pánmi tvorstva. Cigáni síce dokázali tolerovať znetvorené telo, no pohŕdali jeho svetlou pokožkou a oceľovosivými očami.

DO DARU TALENT I HUSLE

Všetko sa zmenilo, keď si pod bradu položil husle a slákom prešiel po štyroch ovčích črevách, premenených rukou majstra na struny. Tie svojou neviditeľnou vibráciou vylúdili tóny, prenášajúce mysle poslucháčov z reality do sveta ilúzie. Teda do sveta, kde predstava víťazi nad skutočnosťou. V tej chvíli sa z odpudivého mrzáka stal huslista, akému nebolo široko ďaleko páru. Odrazu nikomu neprekážal muzikantov odpudivý zjav. Dokonca sa zdalo, ako by hudba nahradila jeho nezrozumiteľnú reč. Bol to zázrak, pretože obecenstvo mohlo vďaka husliam vnímať veľkého ducha uväzneného v neforemnom tele. Áno, vďaka husliam, ktoré dostal od neznámeho muzikanta alebo možno iba tuláka v tú noc, keď sa narodil.

PRI ZRODE NOVÉHO ŽIVOTA

Nikto si už nepamätal deň a dokonca ani presný rok, kedy sa to stalo. No každý, kto tam vtedy bol, vie presne popísať vzhľad a správanie tajomného muža. V ich spomienkach taktiež uviazla ukrutná fujavica, pred ktorou sa pocestný ukryl do poloprázdneho senníka, kde našla útočisko aj skupina kočovných cigánov. Pocestného pred zimou chránil dlhý, obnosený kabát. Na hlave mal zdeformovaný cylinder previazaný šálom, aby mu ho neodfúkol vietor. Prišiel nevhod, pretože jedna zo žien práve privádzala na svet ďalší hladný krk. Každému bolo jasné, že dieťa bude treba živiť až do doby, kedy sa priučí získať niečo pod zub. Neznámy človek rešpektujúc intimitu tejto chvíle, zostal v tmavom rohu zrubového prístrešku. Napokon presne tak, ako všetci tu prítomní muži so svojimi deťmi. Okolo ohňa, pri ktorom ležala rodička pobehovali iba ženy, snažiac sa pomôcť trpiacej matke. Všetok ten hurhaj ukončil plač novorodenca. Na chvíľu všetci stíchli. Podvedome tak možno vzdali hold novému životu alebo iba so zatajeným dychom dúfali, že ich komunitu posilnia dve nové chlapské päste.

TAJOMNÝ MUŽ ZABRÁNIL SMRTI DIEŤAŤA

No ticho trvalo dlhšie, ako keď pľúca uväznia výdych zvedavosťou. Pocestný vytušil zdesenie. Vstal, keď začul matkino kvílenie. Urobil pár krokov k žene, ktorá sa ešte nestihla spamätať z utrpenia rodičky a už musela bojovať s novým trápením. Zúfalo od seba odstrkovala neforemné telíčko dieťaťa, ktoré sa plačom dožadovalo potravy a materskej lásky. Neznámy muž chvíľu pozoroval novorodenca a potom urobil to, čo od neho nikto nečakal. Položil na zem husle, ktoré doteraz zostali bez povšimnutia. Do uvoľnených dlaní vzal dieťa a zavinul ho do cípu svojho plášťa. Poznal zvyky týchto kočovníkov. Vedel, že ľudský život má pre nich hodnotu iba vtedy, ak z neho majú osoh. Znetvorený novorodenec predstavoval záťaž. Bolo mu jasné, že tento malý mrzáčik musí ešte tejto noci zomrieť. Nie, nikto z nich mu priamo na život nesiahne. Jednoducho ho odnesú do lesa a ortieľ nad ním vykoná samotná príroda. Muž nepôsobil ako niekto, kto prekypuje súcitom, a predsa sa rozhodol zachrániť chlapcovi život. „Toto dieťa vám zakazujem utratiť! Boh ho obdaril talentmi, ktoré vidím v jeho prstoch,“ prehovoril rozhodným a rešpekt vzbudzujúcim hlasom. Oči prítomných sa upriamili na chlapčekove drobné rúčky, ktoré si doposiaľ nikto nevšímal. A naozaj, jeho prsty boli až nápadne tenké a nezvyčajne dlhé. Tulák po krátkom odmlčaní pokračoval: „Darujem mu tieto husle a vám nechám pár zlatiek, aby ste sa o dieťa starali. Dbajte o to, aby prvá vec, ktorú dokáže udržať v ruke, bol slák. Len čo bude schopný uniesť aj husle, naučte ho - ako ho má priložiť k strunám.“

PREDURČENÝ OSUD, MUZIKANTSTVO V KRVI

Predtým, než dieťa vybral zo svojho plášťa, skúmavými, oceľovo sivými očami pozoroval tváre prekvapených kočovníkov. Keď našiel koho hľadal, podal mu dieťa so slovami: „Odteraz je tento chlapec pod mojou ochranou a ja sa po neho raz vrátim. Ak mu skrivíte čo i len vlas na hlave, pocítite môj hnev!“ Podal dieťa mužovi, ktorého správne odhadol ako vajdu a z príbehu sa stratil nevedno presne kedy a kam. Jeho panovačný hlas však znel v ušiach prekvapených cigánov ešte hodnú chvíľu. Títo jednoduchí ľudia sa báli všetkého, čo si nedokázali vysvetliť svojím obmedzeným poznaním. Preto v záchrancovi malého mrzáčika videli nadprirodzenú bytosť, ktorej vôľu je treba rešpektovať. Či to bol svätec alebo černokňažník, bolo v ich duchovnom svete vlastne jedno. Možno išlo iba o tuláka, vidiaceho v znetvorenom dieťati atrakciu na pobavenie publika, ktorá mu v budúcnosti prinesie zisk. Nech je - ako je, neznámy muž sa už viac neukázal. No v chlapcovi sa nezmýlil. Vyrástol z neho huslista, akému nebolo páru v celej toryskej doline a určite aj za kopcami, ktoré sa okolo nej vlnia.

Ako čas bežal a chlapec rástol, kočovníci vymenili vozy za chatrče. Natrvalo sa usídlili. Toryskí sedliaci ich nechali bývať na kúsku neúrodnej hlinky. Nebol to prejav milosrdenstva, ale skôr akási tolerancia prinášajúca prospech obidvom stranám. Cigáni, čoby nádenníci, našli obživu u bohatých gazdov a tí zase lacnú pracovnú silu. Jediný kto putoval od dediny k dedine a kaštieľa ku kaštieľu - bol mrzák Lajko. Husle, ktoré dostal pri svojom narodení, sa mu stali útechou, ale aj živnosťou. Neraz, hlavne počas neúrodných rokov, bol jediným, kto dokázal priniesť do rozpadajúcich sa chatrčí nejaký ten groš. Hrával na dedinských zábavách, ale aj pohreboch. Častým hosťom bol aj v kaštieľoch, kde si ho pozývala tunajšia šľachta. Noty nepoznal a určite ani nevedel, že niečo také existuje. Veľa melódií si pamätal, ale často dokázal spontánne improvizovať. Stačilo, keď začul pár tónov a v momente ich poskladal do melódie. Ba dokonca ich vedel vycítiť aj z pohybu tanečníka.

SPÁSOU ŠTEDRÝ VEČER

Lajko si takto mohol nahonobiť aj celkom slušný majetok, lenže peniaze pre neho nemali žiadnu cenu. Čo dostal, to hneď aj rozdal svojim rodákom. No často hral iba za poživeň a nocľah. Preto nečudo, že v čase kedy cirkevný kalendár zakazoval zábavu, museli jeho husle zmĺknuť. Vtedy trel biedu spolu s ostatnými v niektorej z chatrčí, kde sa pre neho našlo miesto.

Presne tak to bolo aj v jeden advent. V osade panovala zima a hlad. V lete, kedy bolo všetkého ako tak dostatok, si cigáni nelámali hlavu s nejakými zásobami na horšie časy. Prečo by aj, veď teraz im bolo dobre a kto vie - či sa zimy vôbec dožijú. Zmrznutý a vyhladovaný Lajko sa už nemohol dočkať, keď s husľami pod pažou začne obchádzať príbytky. Za koledu mu dajú niečo zajesť, napiť a popritom sa konečne zohreje pri poriadne rozohriatych kachliach. Za posledných pár rokov, čo tunajšie panstvo neodchádzalo s kŕdľom detí cez zimu do mesta, zvykol navštíviť ako prvý kaštieľ v Šarišských Dravciach. Tu ho po Štedrej večeri už tradične očakávali. V sprievode jeho zázračných huslí vyspievali takmer celý repertoár náboženských, ale aj svetských vianočných piesní. V prestávkach sa dobre najedol a nepohrdol ani pohárom červeného vína, ktoré nikdy nesmelo chýbať na stole tunajšieho zemepána. Keď sa jeho obecenstvo pobralo na polnočnú omšu, Lajko zamieril do čistých a vyhriatych maštalí, kde strávil zvyšok noci zahrabaný v kope voňavého sena.

VEĽMI TAJOMNÝ TANEC

Na toto všetko sa tešil zmrznutý primáš, keď jeho kapce vŕzgali v trblietajúcom sa snehu. Blížil sa k mostíku križujúceho neveľkú bystrinu približne na pol ceste medzi Torysou a Šarišskými Dravcami. Jeho citlivý sluch zaregistroval ledva počuteľný šum. Bola mesačná noc a zem prikrytá bielou snehovou perinou. Pár krokov pred sebou, tam kde cestu pretína mostík, zbadal pohybujúce sa tiene. Pri svojom jednoduchom myslení nepoznal strach, a preto ani len nespomalil v kroku. Keď podišiel bližšie, zbadal na doskách preklenujúcich drevenú konštrukciu mosta tancovať niekoľko dievčat. Vôbec mu nepripadalo divné ich strohé oblečenie v tejto treskúcej zime. Dokonalé telá zahaľovali iba závoje z veľmi jemného materiálu, pripomínajúceho vznášajúci sa opar. Skôr ho vyrušilo, že ich tanec nesprevádza žiadna hudba, hoc on tu nádhernú melódiu cítil. Preto dlho nečakal a dal si pod bradu husle. Slák rozvibroval struny a nad zimnou krajinou sa začali vznášať tóny, ktoré huslista vypozoroval z pohybov zabávajúcich sa dievčat. Tie zastali a skúmavo si prezerali muzikanta. Chvíľu prekvapene počúvali a potom sa roztancovali ešte s väčším zápalom. Lajko vidiac neskrývanú radosť s akou tanečnice viedli svoje kroky po drevenom moste, vošiel do ich stredu. Tu nemotorne podskakoval z nohy na nohu rešpektujúc rytmus a pritom šantil slákom po strunách, akoby ním chcel vykresať iskru. Prestalo ho oziabať na prstoch a cítil sa šťastný. Chcel zastaviť čas, aby táto chvíľa trvala večne. No pre smrteľníka sa všetko raz musí skončiť, a preto jedna z tanečníc zastavila túto podivnú zábavu. Objala muzikanta, ktorý neúnavne rozochvieval struny svojich huslí. Bolo to objatie, ktoré nezväzovalo, ale práve naopak, dávalo telu akúsi zvláštnu voľnosť. Dokonca sa mu zdalo, akoby sa nohami nedotýkal zeme. „Už čoskoro ťa privítame doma Lajko, aby si nás svojou hudbou rozveseľoval naveky,“ zašepkala do ucha šťastím prekypujúceho huslistu. Len čo doznel jej hlas, zostal na zasneženom moste sám. Nebolo na ňom ani len jedinej stopy, ktorá by prezrádzala nedávnu tancovačku. Lajka namiesto prekvapenia premohol smútok. Bolo mu jedno či tanečnice zmizli, uleteli alebo skrátka iba odišli. Spolu s nimi však stratil melódiu, ktorá bez ich tanca nedávala zmysel. Opäť mu začala byť zima, preto znovu ukryl husle pod pažou a pokračoval k cieľu svojej cesty.

MAŠTAĽ - HOTOVÝ LUXUS

V kaštieli prebehlo všetko tak, ako po minulé roky. Lajkovi sa to páčilo, pretože odvtedy čo tu strávil Štedrý večer prvýkrát, nemusel chodiť od domu k domu a  znášať tak vrtochy počasia či ľudí. Vo veľkej jedálni, ktorú vyhrievala veľká kachľová pec, sa cítil byť vítaný. Nikto mu ani len náznakom nepripomenul jeho biedny pôvod. Dokonca aj deti sa tu k nemu správali tak, akoby tu patril. Žiadne posmešky či úškrny. Na tie si pri svojich potulkách zvykol, ale nikdy sa s nimi nezmieril. V svojej podstate zostal stále dieťaťom a vo všetkých ľuďoch videl najprv priateľov. Bol k nim otvorený, a preto každú urážku či ponižovanie vnímal ako veľkú krivdu. Uvedomoval si, že ani jeho dobrodinci ho nepovažujú za seberovného. Správali sa však k nemu slušne a on sa pre nich na oplátku snažil byť užitočný, tak ako len vedel.

Poučený minulosťou ich na polnočnú omšu nesprevádzal. Dedinčania vyobliekaní do svojich najlepších šiat neradi videli v honosne vyzdobenom chráme otrhaného mrzáka a k tomu ešte cigána. Možno aspoň počas sviatkov chceli zabudnúť na svoj biedny život. Lajkova viditeľná chudoba im kazila sviatočnú náladu a pripomínala ich nelichotivú každodennosť. A preto radšej zamieril do maštale, kde ním nikto nepohŕdal. Napokon urobil presne to, čo Jozef s Máriou, keď pred nimi obyvatelia Betlehema zavreli dvere svojich príbytkov. Pánska maštaľ, kde boli ustajnené kone, pripadala Lajkovi honosnejšie než nejedno sedliacke obydlie. O jeho chatrči ani nehovoriac. Bolo tu teplo, čisto a čerstvé seno mu nahradilo tu najmäkšiu perinu. Toto boli jeho Vianoce, na ktoré sa celý rok tešil. Pripadal si ako veľký pán a želal si, aby sa čas aspoň spomalil a noc trvala čo najdlhšie. Rýchlo ho však premohla únava a s pocitom, že ho ráno v kuchyni čakajú raňajky, spokojne zaspal...

SVIATOČNÉ DNI

„Veľkomožné panstvo si želá, aby si ich zajtra sprevádzal do Plavča na Štefanský ples,“ boli prvé slová, ktorými ho privítal sluha, keď ho ráno stretol na dvore. „Máš dovolené tu prenocovať ešte jednu noc. V kuchyni dostaneš najesť kedykoľvek si o jedlo požiadaš. Ak nemáš nič iné na práci, môžeš zostať v maštali celý deň,“ lokaj tlmočil huslistovi slová svojho pána a viac sa o neho nestaral. Pre Lajka to bola lákavá ponuka. Celý deň si vylihovať v teple, a keď sa mu pripomenie žalúdok, stačí urobiť pár krokov cez dvor do kuchyne. Tu dostane zvyšky z panského sviatočného stola. No spať sa mu nechcelo a predstava, že tu bude vyhrávať koňom, ho až tak nenadchla. Rozhodol sa neporušiť tradíciu. Zababušil sa do kabáta, vzal husle a postupne od domu k domu vyhrával aspoň tunajším sedliakom. Večer sa vrátil do maštale, aby mohol ráno splniť želanie svojich dobrodincov.

Prvý vianočný deň bol slnečný a aj napriek tomu, že mrzlo, ľudia v ňom videli dobré znamenie pre nadchádzajúci rok. Poobede sa na jasnej modrej oblohe objavili prvé obláčiky, a keď večer Lajko kráčal ku kaštieľu, mesiac už na oblohe nesvietil. Oblohu zahalili tmavé mračná a keby krajina nebola pokrytá snehom, bez lampáša by nevidel ani na krok. Ráno na sviatok svätého Štefana, keď vychádzal z maštale, mu na nose pristala snehová vločka. Osamelo poletovala vzduchom, akoby sa jej nechcelo pristáť. Aj napriek ťažkým sivým mrakom sa na nádvorí kaštieľa začalo s prípravami na cestu. Veď husto nesnežilo, vietor nefúkal a do Plavča to zase nebolo až tak ďaleko. Cesta síce musela prekonať kopce, no tie neboli ani rozľahlé a už vôbec nie vysoké. Išlo o pás pohoria, v ktorom mal každý kopec či lúka svoje vlastné meno, ale nad spoločným pomenovaním sa tunajší ľudia netrápili. Nepotrebovali ho k životu a ak už museli všetky tie kopce, lúky, lesy či lány zovšeobecniť v jednom názve, tak to boli pre nich skrátka „Hury“. Možno ani netušili, že tie „Hury“ v mapách geografi označili ako Spišsko-šarišské medzihorie. No a práve týmto medzihorím sa tiahla stará, dobre udržiavaná cesta spájajúca sídla spriatelených šľachtických rodín zo Šarišských Draviec a Plavča. Na samom hrebeni prechádza horskou lúkou s tajomným názvom „Hariška“. Povrávalo sa, že tu straší.

MIESTO ČARODEJNÍC

Vraj sa tam stretávajú všetky bosorky a piľchy z celého okolia. Čo sú bosorky, to vie hádam každý a aj o piľchach ste už tiež určite počuli, ibaže pod iným menom. V tomto kraji takto volajú neskrotné lesné žienky alebo, ak chcete - víly. Presne tie, ktoré Lajko stretol na Štedrý večer počas svojej cesty do kaštieľa. Niekto nad takýmito rozprávkami iba mávne rukou. No sú aj takí, ktorí veria všetkému, čo sa o Hariške rozpráva. Majú na to aj presvedčujúci argument. Ide naozaj o čudný kúsok zeme, na snemovanie čarodejníc ako stvorený. Veď uznajte sami... Nachádzajú sa tu dve studničky vzdialené od seba iba niekoľko krokov, doslova čoby kameňom dohodil. Jedna je na severnej a tá druhá na južnej strane lúky. Voda, ktorá vyteká zo severnej studničky, končí v Baltickom mori. No a tá z tej južnej sa na konci svojej púte vleje tiež do mora, ale Čierneho, čo je na opačnej strane zemegule. Takže ide vlastne o strechu Európy. A kde inde, ako na streche sa majú čarodejnice stretávať?!

STRATENÝ V SNEHU A SÁM

Vráťme sa ale na dvor kaštieľa, kde vrcholili prípravy na cestu. Sane pre panstvo boli už pripravené a čakali iba na pasažierov. Prišlo ich viac, než bolo v pláne, a preto sa museli potlačiť. Určite nemali nič proti tomu, pretože sa zo saní ozývala nenútená konverzácia pocukrovaná veselým smiechom. Pre Lajka tam už miesto nezostalo. Popravde, aj keď ním nikto nepohŕdal, vzhľadom na jeho zanedbanú hygienu, ho nikto netúžil mať po svojom boku. Ušlo sa mu preto miesto vzadu, kde sa pri dlhých cestách zvykne ukladať batožina. Našiel tam aj vlnené prikrývky, ktoré kočiš na konci cesty prehadzoval cez chrbty spotených koní. Zababušil sa do nich a v hlave mu vznikala nová melódia inšpirovaná neutíchajúcim vyzváňaním rolničiek. Keď sa blížili k hrebeňu, snehové vločky pribúdali a vánok sa zmenil na vietor.

Na otvorenom priestranstve Harišky sa strhla hotová metelica. Vystrašený kočiš popohnal kone, sane zrýchlili a možno aj poskočili na nejakej nerovnosti. Nevieme, čo sa presne stalo, ale Lajko sa odrazu ocitol na studenom snehu. Než sa spamätal, sane zmizli v kúdoloch snehových vločiek a on počul už iba vzďaľujúci sa hlas zvončekov zavesených na konských postrojoch. Jeho pád si v tomto počasí nikto nevšimol. Ostal sám uprostred lesa a odrazu nevedel - čo si má počať. Nikdy predtým tu nebol a na takúto situáciu ho nikto nepripravil. Doteraz robil všetko mechanicky, tak ako ho to ľudia v jeho okolí naučili. Po chvíľke predsa len vstal, skontroloval husle či sú v poriadku a hnaný pudom sebazáchovy sa pomaly brodil snehom tam, kde sa v metelici stratili sane. Jeho sprievodcom boli odtlačky skĺznic. Lenže aj tie sa po pár krokoch stratili. Namáhavá chôdza v závejoch ho nesmierne unavovala. Chaoticky sa zmietajúce vločky mu veľkou rýchlosťou vrážali do tváre, takže s prižmúrenými očami pred seba takmer nevidel. Keď vošiel do lesa, vietor sa zamotal do konárov a trochu zoslabol. Lenže to ho už trápila ukrutná zimu a nohy si takmer vôbec necítil.

KONEČNE MEDZI SVOJIMI A PRIJATÝ

Pripadali mu ako z dreva. Aj napriek tomu sa z posledných síl snažil ísť ďalej. A vtedy ju zbadal. Na pravom okraji cesty stala vysoká jedľa, ktorej peň sa nad zemou rozdvojoval tak, že v ňom vznikla dutina. Lajko sa do nej schúlil ako divé zviera a zrazu ho prestal trápiť vietor. Pomaly zaspával a s každým výdychom sa cítil lepšie. Prestala ho trápiť zima a v ušiach mu znela čoraz hlasnejšie melódia, ktorú vyhrával oným neznámym tanečniciam na moste. Zdalo sa mu to ako sen, keď zrazu na líci pocítil dotyk teplých mäkkých pier. Otvoril oči a videl - ako sa nad ním zohýna mladá cigánka. „Mama?“ ticho zašepkal a vystrel k nej ruku. Teraz ho už neodmietla. Ocitol sa v jej objatí. Keď vstali, všade okolo nich kvitli kvety a teplý letný vzduch bol nasiaknutý vôňou lesa. Na lúke pred nimi hral na husliach vysoký muž a okolo neho tancovali mladé ženy odeté iba do priesvitných závojov. Keď huslista zbadal prichádzajúcich, rozpažil ruky a vyšiel im v ústrety. Zovrel obidvoch prichádzajúcich v náruči a jeho oceľovosivé oči žiarili šťastím. Lajko si uvedomil, že pod pažou stále drží svoje husle. Len čo sa vyslobodil z objatia, priložil ich k brade a začal hrať známu melódiu. Pridal sa k nemu aj otec a mama sa rozbehla k tancujúcim ženám.

To, že Lajko chýba, si všimli až v Plavči, keď chcel kočiš cez konské chrbty prehodiť deky. Bez zbytočného otáľania sa otočil a s niekoľkými služobníkmi z plavečského veľkostatku sa vybral hľadať nešťastníka. Našli ho schúleného vo výklenku mohutnej jedle. V rukách pevne zvieral svoje husle. Ležal tu bez ducha, ale tvár mu žiarila šťastím, akoby sladko zaspal. Dokonca jeho strnulé, večne skrivené ústa teraz pripomínali úsmev.

DôVETOK

Ako malý som bol neraz svedkom rozprávania pamätníkov, ktorí na Hariške strážili jalovice. Tie sa tu pásli celé leto, a preto pastieri museli na lúke aj nocovať. Nejeden z nich, keď bol mesiac v splne, počul niekde v diaľke vyhrávať husle. Na starú vysokú jedľu, ktorej korene vo svahu vytvorili výklenok, si pamätám aj ja. Prvýkrát mi ju ukázal otec počas nedeľňajšej prechádzky na hrad Plaveč. Potom som toto miesto ešte neraz minul ako mládenec. Ale od vtedy ubehlo veľa času a neviem, či dnes ešte stojí. V lete sa tam musím ísť určite pozrieť...

HISTORICKÉ SÚVISLOSTI

• Torysa bola v minulosti kolískou viacerých vynikajúcich cigánskych primášov. Nateraz poslední z nich boli bratia Jančo a Adam, synovia Vikty. Tá sa tešila privilegovanému postaveniu, pretože bola dcérou akéhosi významného pána. Svedčila o tom aj jej svetlá pokožka. Trochu ma inšpirovala pri vytvorení Lajka, ktorého som si vymodeloval tak, aby sa v jeho postave spojilo viac zaujímavých legiend.

•  Legendu o tom, že na mostíku medzi Torysou a Šarišskými Dravcami je možné zbadať na Štedrý večer tancujúce „piľchy“ (víly) - mi rozprával ujko Andrej Stolárik zo Šarišských Draviec.

•  Legendu o cigánskom primášovi, ktorý zamrzol pod vysokou jedľou, mi rozprával môj otec. Ten ju poznal od jeho otca, teda môjho deda. V tom čase jedľa ešte stála na okraji neudržiavanej poľnej cesty, ktorá v minulosti spájala kaštieľ v Šarišských Dravciach s hradom v  Plavči.

• Ľudová slovesnosť na hornom Šariši spájala Harišku s niečím zvláštnym, až nadprirodzeným. Vraj sa tam schádzali „Luce“ (bosorky) na svoje „sabaty“. Ešte ako malého chlapca ma nimi celkom úspešne strašili.

Pavol Mišenko, ilustrácie: Andrea Spišaková

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 25, 17. december 2025).