VIDEO Doma nechali všetko! Utečenci našli v Ľubovni druhý domov, túžia po konci vojny
- Mgr. Helena Musalová
- před 48 minutami
- Minut čtení: 2
Nedávno sme si pripomenuli smutné výročie vypuknutia vojny na Ukrajine.
Svoj druhý domov našli mnohí aj v Starej Ľubovni. Niektorí sa vrátili, iní išli do väčších miest. Tiež sme si zvykli, že si našli pracovné miesta a zaradili sa do bežného života.
Navštívili sme ľudí, ktorí aj vďaka dobrosrdečnosti Staroľubovňanov a mesta prežívajú v cudzej krajine už štyri roky a vzhľadom k dôchodcovskému veku už nemajú veľa možností na pracovné uplatnenie. Túžia sa však vrátiť domov.
BOJA SA O DCÉRU A VNUKA
V ubytovacích priestoroch na Továrenskej ulici sa tiesnia viacerí ľudia, sú však radi, že majú strechu nad hlavou a hlavne prežívajú ťažké časy svojho života v dôstojných podmienkach. „Veľmi chceme, aby sa vojna skončila... Nevieme, čo sa tam robí, kto tam ostal, veľa ľudí, ktorých sme poznali, tam zomrelo, tiež poodchádzali do celej Európy, rozišli sa po Ukrajine... Už ako bolo, nikdy nebude, no chceme ísť domov, ťažko je nám, veľa plačeme,“ povedala nám Valentyna Afronsteva, ktorá spolu s manželom Fedirom sa hlavne bojí o svoju jedinú dcéru a vnuka. „Telefonicky síce komunikujeme, ale často vypadáva internet,“ povedala Valentyna a poďakovala hlavne vláde republiky i miestnej samospráve.
DOMA NECHALI VŠETKO
„Je nám veľmi ťažko, ale vy rozumiete našej biede. Nemôžeme odísť, vycestovať, položiť kvety - ako vy, na našich cintorínoch. Pane Bože, kedy sa to skončí, kedy budú ľudia šťastní!“ doložil Fedir Afronstev, ktorého záľubou je skladanie básní a niekoľko ich zložil aj na oslavu Slovenska a Starej Ľubovne, kde obdivuje hlavne hrad Ľubovňa, ale i čistú prírodu. Manželia ale stále spomínajú na ukrajinskú doneckú oblasť. „Mali sme všetko, sad, kvety, jablká... Ľúbili sme svoj kraj, náš dom, riečku...,“ dopovedal so slzami v očiach sedemdesiatnik Fedir Afrontsev. Pokorne ale dopovedal, že aj tu sa im páči, hlavne Tatry, rieka Poprad, príroda... Spolu s manželkou žijú vďaka pomoci úradu práce, červeného kríža a miestnej charity. „Tu sa stretávame s ľuďmi, pomáhajú nám a sme im vďační,“ hovoria manželia, ktorí sú vďační za ústretovosť miestnych.
POMOC STAREJ ĽUBOVNE
Svoj ťažký životný príbeh nám priblížila aj Tatiana Sknar, ktorá vo svojich 76 rokoch musí zažívať utečenectvo a krutosti vojny vo svojej krajine. „Bolo veľmi ťažko si privykať, iná reč, iná krajina, mentalita... Veľmi chceme, aby sa skončila vojna. Chceme ísť domov, ale nevieme - koho tam ešte stretneme, kto tam ešte bude... Budeme začínať odznova,“ dopovedala pani Tatiana a pridala smutné spomienky, keď v roku 2022, vo februári nadránom začala vojna a rodina sedela v pivnici, strieľalo sa... A potom ich evakuovali, išli vlakom na Slovensko, do Užhorodu... Ako v zlom sne, prosto, na ťažkú cestu do neznáma, keď sa napokon ocitli v Starej Ľubovni, ale s nádejou, že bude lepšie.
Nateraz sa musia uspokojiť s pomocou, ktorú im ponúka aj miestna psychologička a zamestnanci mestského úradu i miestni obyvatelia.
K téme prikladáme aj anketu z ulíc Starej Ľubovne.
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 5, 11. marec 2026).
Komentáře