Úderom polnoci z 13. na 14. apríla uplynulo presne 70 rokov od chvíle, keď vtedajšia štátna moc obsadila kláštory a rehoľníkov sústredila do kláštorov v Šaštíne, sv. Beňadiku a v Podolínci i kárneho tábora v Pezinku.
Temná, barbarská noc
Ozbrojené jednotky bezpečnosti a ľudových milícií násilne vtrhli do objektov a rehoľníkov pod rúškom noci s ozbrojeným sprievodom odvážali na neznáme miesta…Túto noc hrôzy opísal kardinál Korec slovami: „Noc ojedinelá za tisíc rokov kresťanstva na Slovensku a v Čechách. Noc, v ktorej naši vlastní ľudia pohŕdajúc dejinami a ich duchovnou náplňou vykonali to, čo neprišlo na um ani tureckému panstvu, ani iným v dejinách nášho národa. Noc, ktorá zostane navždy najtemnejšou a najbarbarskejšou nocou.“
Počas akcie K, ako ju vtedajšia štátna moc nazvala, príslušníci národnej bezpečnosti internovali 881 rehoľníkov z 11-tich reholí na Slovensku. Cieľom akcie, ktorú nariadil ÚV KSČ, bola hlavne likvidácia reholí.
„Už predtým si tu dali vyhotoviť náčrty izieb a všetko premysleli. V tú noc potom nakladali rozospatých rehoľníkov do autobusov, áut a privážali ich do týchto sústreďovacích táborov,“ priblížil dejiny spred 70 rokov páter Michal Zamkovský (na fotografii) z Kláštora Redemptoristov v Podolínci, ktorý sa tiež razom zmenil na väzenie. V tú noc tu vtrhlo asi 50 žandárov a milicionárov. Nadránom 14. apríla začali privážať rehoľníkov z iných kláštorov Slovenska. Boli tu Redemptoristi, Jezuiti, Saleziáni, Verbisti, Tešitelia, Baziliáni, Minoriti, Premonštráti, Milosrdní bratia a Dominikáni. Spolu 533 rehoľníkov a kňazov.
Odpor miestnych i ľudí z okolia
Udalosť so zvedavosťou i nevôľou sledovali miestni Podolínčania a chýr o zvláštnych praktikách sa niesol aj do okolitých obcí. Ľudia z okolia, najmä z Ružbách a Lackovej sa vybrali do Podolínca, žiadali na druhý deň ich prepustenie, odvážnejší vtrhli do areálu kláštora, kde narazili na žandárov. Ešte žijú pamätníci týchto pohnutých dní. Vyburcované emócie viedli aj k potyčkám, okolo 200 občanov nemalo šancu oproti ozbrojeným silám. Niektorí boli zatknutí na mieste, pri streľbe bol ťažko zranený Lackovčan.
Nasledovalo prenasledovanie, výsluchy, vyšetrovanie…
A ani rehoľníci to nemali jednoduché. Väznení tu bol i bl. Metod Dominik Trčka, kardinál Ján Chryzostom Korec, biskupi Michal Rusnák, Peter Dubovský, Pavol Hnilica, básnik Gorazd Zvonický, Anton Srholec a další. „Boli tu internovaní tak do dvoch rokov a potom ich brali do väzení, na prevýchovu, do výkonu rôznych prác…,“ pripomenul páter M. Zamkovský i predstavu, keď na mieste, ktoré nebolo vybavené ani poriadnym hygienickým zázemím pre stovky väznených, fungovali stráže, psi,… o tvrdých donucovacích praktikách vtedajšej moci sa len pošepkávalo…
Podolínec bol svedkom jednej z najtvrdších komunistických akcií voči katolíckej Cirkvi – Akcie K. Po odvážnych protestoch veriacich laikov z mesta a okolia nasledoval tvrdý zásah režimu, ktorý nechal areál kláštora ohradiť ostnatým drôtom, na okná namontovať mreže a kláštor strážiť ozbrojenými vojakmi so psami. Panoval tu najprísnejší režim.
Spomienky po rokoch
Spomienky na tieto roky si tu po desaťročiach pripomenuli mnohí, vyšli viaceré knihy tu väznených. To ale až v čase slobody.
„Keď sme tu prišli v 90-tom roku, tak to bola veľmi zničená budova, hoci tu fungovali nejaké internátne školy, a tak… Až potom sme začali vnímať inak toto miesto, keď tu začali prichádzať ľudia nielen z Poľska, ktorí tu spomínali dávnu minulosť slávneho gymnázia, ale hlavne, keď tu začali prichádzať bývalí väzni a vtedy sa nám otvárali oči, keď tu prišiel biskup Hnilica a ukazoval nám – tu sme boli zavretí, prišiel tu biskup Rusnák z Kanady, ktorý tu bol tiež väznený a odtiaľ ušiel do Ameriky… Mal tu sv. omšu kardinál Korec a na záver tejto sv. omše povedal, že bol to aj požehnaný čas, lebo tí rehoľníci nadviazali bližšie vzťahy, študenti tu študovali ďalej a povedal takú krásnu vetu, že nikdy nebudeme hovoriť prekliaty Podolínec, ale požehnaný Podolínec. Takže je to miesto požehnané, premodlené,“ pripomenul M. Zamkovský i to, že sa to neobišlo bez zničenia vzácnych kníh, rukopisov, historických predmetov a obrazov.
Ale napriek tomu sa práve v tomto období zrodila jedna socha, a to z dreva lipy na nádvorí kláštora, do ktorej akoby symbolicky udrel blesk a rozlomil ju a jeden z väznených jezuitov Štefan Bača z nej vyhotovil jedinečné dielo. Ostala tak spomienka nielen na neho, ale i tieto dni, ktoré páter Krajčík, ktorý bol väznený vo vlastnom kláštore v Podolínci, opísal slovami: „Bolo to obdobie a, bohužiaľ, nie krátke, keď sa na lavicu obžalovaných a do trestaneckých šiat dostali ľudia, ktorí sa nijako neprevinili proti zákonom. Boli medzi nimi ľudia, ktorí úprimne milovali svoju vlasť a na jej oltár prinášali veľké obete.”
Štefan Bača sa narodil 5. mája 1919 v Beharovciach na Spiši. Umelecký rezbár, ktorý sa učil v Kutnej Hore u majstra Beka. Pre svoj výnimočný talent bol bez skúšok prijatý na vysokú umeleckú školu. V Ružomberku vstúpil do rehole Jezuitov, kde dokončil aj noviciát a pripravoval sa na pôsobenie v misiách. Zastihla ho však pamätná „barbarská“ noc, odviezli ho do Jasova a odtiaľ do Podolínca. Tu sa rozhodol urobiť sochu Panny Márie, robil ju podľa vlastného návrhu tri a pol mesiaca. Nazval ju Podolínska Panna Mária. Stojí na troch kopcoch: Tatre, Matre a Fatre. Dieťa Ježiš v jej náručí drží kríž a ľaliu, čím sa znázorňuje zachovanie čistej viery a zároveň päť rán Krista Pána.
Pri práci dokázal aj evanjelizovať. Jednému zo žandárov, ktorý ho so záujmom sledoval, hovoril príbehy zo Svätého písma tak živo, že ten sa zmenil a obrátil. Po prevrate ho trápila nedokončená socha, vrátil sa a dokončenú a zreštaurovanú ju 16. novembra 1994 priviezol do Podolínca a umiestnil v kláštornom kostole sv. Stanislava. V dolnej časti sochy je znázornený kláštor so strážnou vežou – podoba z 50-tych rokov a farský kostol. Majster Bača mi vtedy s dojatím povedal: „Som vďačný Bohu, že mi doprial túto sochu po rokoch dokončiť a zreštaurovať.” Počas života vytvoril diela obdivované doma i v zahraničí. 14 krížových ciest, mnoho sôch, oltárov, celý cyklus plastík, reliéfov. Jeho práce zdobia aj ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, robil aj berlu pápežovi. Súčasní rezbári sa o ňom vyjadrili, že by potrebovali 100 rokov, aby vykonali toľko, čo on vykonal za život. Zomrel v Rajci 23. augusta 2006.
Osobné spomienky na udalosti v roku 1950
Anna Limaneková, 88 rokov, Lacková:
– Ako mladé dievča sa ocitla v trme-vrme, keď sa rozvášnený dav postavil proti nepochopiteľným praktikám vtedajšej moci. Len šťastím sa jej podarilo utiecť z nádvoria kláštora, keď sa začalo zatýkanie „odvážlivcov“. Tým to ale neskončilo, nasledovalo sledovanie, výsluchy… „Veľmi som sa bála, moje kamarátky zobrali a dostali dosť…,“ spomína dnes a nevie si vysvetliť toľkú zbytočnú krutosť.
Anna Hanečaková, 91 rokov, Podolínec:
– Aj po rokoch sa jej detailne vynárajú spomienky na množstvo kňazov, ktorých tu zvážali a plno ich kufrov pohádzaných po chodbách. Kostol, do ktorého chodili, zrazu dostal „blombu“ „Kňaz, za ktorým som chodila na návštevu, volal sa Mihina mi vtedy povedal, nebojte sa, ešte tu budete chodiť, bude tu v kostole plno ľudí,“ spomína, ako prezieravo ju jeden z väznených podporoval. Napokon, podobnej podpory sa im dostávalo od miestnych, ktorí ale museli mať na návštevy priepustky z obecného domu.
Mária Selepová, 93 rokov, Lacková:
– V deň vzbúry miestnych i ľudí z okolia bol postrelený jej manžel. Ťažké zranenie brucha si vyžiadalo operáciu i hospitalizáciu v Kežmarku. Z tohto miesta už ale neputoval domov, ale do väzenia. „Primárovi nakázali, že ho nesmie prepustiť, pred dverami čakali dvaja strážnici…,“ vracia sa dnes vdova do spomienok. 9 mesiacov za mrežami a následne práce v kameňolome boli ťažkou skúškou pre celú rodinu.
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 14 (15. apríla)