Do závodu prichádzali pracovať aj ľudia zo širokého okolia. Oľga Zichová s manželom sa presťahovali do Starej Ľubovne na základe inzerátu v novinách. Ten ponúkal prácu v Skrutkárni, bonusom bol podnikový byt. V závode napokon pracovala dlhých 35 rokov na poste personalistky, ale i ako pravá ruka riaditeľa. Vo svojich spomienkach sa vracia k tomu, ako sa kedysi v meste žilo a ako jej postupne pred očami rástlo. V pamäti jej utkvela aj vtedy vzácna návšteva prvého prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča, ktorý sa bol pozrieť vo výrobných halách Skrutkárne. Jeho cestu naším regiónom zachytil aj článok Ľubovnianskych novín z roku 1995.
Čo sa písalo o Skrutkárni v roku 1995?
MOMENTY ZO STAREJ ĽUBOVNE
Deň s prezidentom
V predošlom týždni navštívil staroľubovniansky región prezident SR Michal Kováč s manželkou, aby sa väčšmi priblížil k našej histórii, k ľudovým tradíciám, aj k súčasným problémom. Navštívil Starú Ľubovňu, Vyšné Ružbachy a Chmeľnicu. Všade vládol koordinovaný poriadok, ale aj neplánované stretnutia s občanmi.
Podolínec – Predpoludním 16. novembra prišiel konvoj áut pred mestskú radnicu, kde prezidenta privítal primátor Ladislav Vlaháč, občania a ľudová kapela Jozefa Valigurského z Novej Ľubovne. Prezident navštívil kláštor redemptoristov, kde boli v roku 1950 internovaní kňazi. Osobitne sa zaujímal o historické pamätihodnosti, predovšetkým o vzácne fresky. Následne sa stretol s cirkevnými hodnostármi, aj s dekanom rímskokatolíckej farnosti v Starej Ľubovni mons. Ľudovítom Piovarčim. Emília Kováčová medzitým navštívila internátnu cirkevnú školu ZŠ, ktorej darovala automatickú práčku. Na besede s predstaviteľmi mesta sa hovorilo predovšetkým o školstve a cirkvi.
Vyšné Ružbachy – Pred liečebným domom Balneoterapia sa prezident stretol s pacientami. Sprevádzala ho vedúca lekárka Eva Korkošová, ktorá o.i. uviedla, že pred troma rokmi začali v Kúpeľoch vo V. Ružbachoch, ako prví na Slovensku liečiť onkologické choroby.
Stará Ľubovňa – Občania v okresnom meste, ktorí sa rozhodli sledovať tieto udalosti z blízka, sa zhromaždili pred mestským úradom, kde prezidenta oficiálne privítal primátor Valent Jaržembovský, Zbor pre občianske záležitosti (H. Polahárová, H. Miklušová, B. Slatkovská a V. Červeňák) sa v obradnej sieni predstavil programom, ktorý navodil slávnostnú atmosféru. M. Kováč, keď sa podpísal do pamätnej knihy, predniesol krátky príhovor: „Program ma potešil, povzbudil, ďakujem! Prišiel som medzi vás nielen ako prezident, ale aj ako občan s posolstvom lásky, mieru a pokoja. Som presvedčený, že máme pred sebou naozaj dobrú budúcnosť, že sme schopní terajšie problémy prekonať.“
Emília Kováčová navštívila Domov dôchodcov – penzión v Starej Ľubovni, kde odovzdala kvety a darček 100-ročnej jubilantke Kataríne Simonikovej z Forbás. Všetkým chovancom darovala veľmi hodnotné vitamínové prípravky GERIAVIT.
Prezident nakrátko navštívil a.s. Skrutkáreň v Starej Ľubovni, kde sa vo výrobných halách, sprevádzaný generálnym riaditeľom Jánom Malegom oboznámil s výrobou spojovacích súčastí. Zúčastnil sa aj na mítingu v športovej hale a zotrval v priateľskom rozhovore s predstaviteľmi mesta, mestského úradu a poslancami.
Michal Kováč so svojím sprievodom ukončil návštevu nášho regiónu v Chmeľnici, kde mu pripravili kultúrny program na nemeckom dialekte. Potom odišiel do Bardejovského okresu.
ar, 23. november 1995
Spomienky bývalej zamestnankyne
OĽGY ZICHOVEJ:
Do Starej Ľubovne som prišla ako 21-ročná. Pri čítaní inzerátov v novinách som natrafila na pracovnú príležitosť, spolu s ktorou bol v ponuke aj byt. V novembri v roku 1960 sa v Starej Ľubovni otvárala nová fabrika a potrebovali rôznych odborníkov. Napísali sme si s manželom žiadosť, bol vyučený sústružník.
PRÍCHOD DO NEZNÁMA
Podľa cestovnej mapy sme zisťovali, kde tá Ľubovňa vlastne je?! Našli sme len Podolínec. Aj napriek tomu sme sa tu vybrali. Presťahovanie sa do Ľubovne, zmenilo celý náš život. Išli sme úplne do neznáma. V počiatočnom období Skrutkárne to bolo malé a pokojné mestečko. Nebola tu železnica, nemocnica, iba tzv. Ústav národného zdravia, kde bola detská lekárka a všeobecný lekár. Rodiť sa chodilo do Kamienky. Celá Ľubovňa sa rozprestierala po starý cintorín. Uličky, kde je teraz pešia zóna, lemovali malé domčeky, pomedzi nich viedla cestička vyložená burkovcami. Na druhej strane bola Nižná ulica vedúca k Jakubianke, a to bolo všetko.
PRAVÁ RUKA VEDENIA
Ako sekretárka som zabezpečovala, aby riaditeľov pracovný harmonogram klapal. V pamäti mi utkvela spomienka na návštevu prvého slovenského prezidenta v podniku. Ako predvoj prišla jeho ochranka, ktorá skontrolovala kadiaľ pôjde, kde sa zastaví, prípadne občerství. Všetci sme boli jednak poctení jeho návštevou, ale zároveň to bolo pre nás, pracovníkov, stresujúce.
Samozrejme som sa starala aj o administratívu. Písať som začínala na mechanickom stroji, neskôr sme dostali elektrický stroj, ale stále doň bolo treba zakladať indigo. Správy sme odosielali ďalekopisom, fungoval na princípe telegramu. Ten nahradil fax, kde sa už vložil napísaný papier, človek sa divil, ako to vlastne funguje, učili sme sa novým veciam. Potom prišli osobné počítače, veľmi nám zľahčili prácu, pri chybe som sa mohla jednoducho opraviť a nevyhadzovať celý papier. Prvý program, ktorý sme mali, sa volal T602.
Zavedením výpočtovej techniky sa v podniku zrýchlilo spracovanie úloh, spresnila sa evidencia a zlepšila sa celková informovanosť. Dosiahli sa aj absolútne i relatívne úspory pracovných síl.
SPOLU S PODNIKOM RÁSTLO AJ MESTO
Podnik sa rozvíjal, zvyšoval sa počet pracovníkov, rozširovali sa výrobné programy, a tak rástla aj potreba sociálnej zábezpeky. Rokovalo sa s orgánmi, aby do každej dediny, kde bývali pracovníci Skrutkárne, jazdil autobus. Ťažko sa presviedčalo, že ľudia by aj chceli pracovať, no nemajú sa ako dostať do Ľubovne. Vtedy som autá v meste spočítala na jednej ruke. Podľa zvuku motora som vedela, kto ide.
Postupne sa zvýšila výstavba bytov, upravovali sa cesty, k dispozícii bol vlak a v roku 1964 sa otvorila nemocnica. Pribudli ďalšie podniky - Maytex, Tesla, masa pracujúcich sa rozrástla a život mesta sa začal meniť. Na začiatku bolo iba zopár obchodíkov otvorených do šestnástej. S prílevom ľudí sa služby rozširovali.
KRABIČKY AJ NA SVADOBNÉ HOSTINY
Otváracie hodiny obchodov sa upravili podľa pracujúcich, aby si po odchode z práce mohli ísť nakúpiť. Škôlka sa otvárala tak, aby mohli byť ženy na siedmu v Skrutkárni. Pracovalo ich tam pomerne vysoké percento. Obdivovala som ich, pre mnohé bola práca v Skrutkárni prvým zamestnaním a nemali to ľahké. Obsluhovali výrobné stroje, prostredie bolo hlučné, zaolejované, niektoré tam robili desaťročia.
Spomínam si, že kedysi nebolo dostať krabičky na koláče, a tak občas nejaké putovali aj na svadobné hostiny. Škatule mali na starosti šičky kartónov. Prišli nastrihané papiere, tie sa poskladali a na šijacom stroji to spinka zošila.
Prežiť šesťdesiat rokov na jednom mieste, z toho 35 rokov v jednej práci, je veľká spomienka. Dalo by sa hovoriť ešte o mnohom. Je mi ľúto, že Skrutkáreň skončila tak, ako si kedysi nik nepredstavoval. Ale som rada, že mesto vyrástlo do krásy a vždy keď niekoho z bývalého kolektívu stretnem, vidieť na ňom, že sa tiež teší.
Spracovala: ms
foto: archív O.Z., ms
(6. časť nabudúce)
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 46 (8. december 2021)