Keď sme vyrazili na cestu, odprevádzala nás zima. Ale na jej konci nám už uvítanie pripravila jar. A to aj napriek tomu, že sme postupovali celkom rýchlo. Naša púť sa zaobišla bez dlhých zdržaní, ale nie bez nepríjemných stretnutí. Na tie musí byť pripravený každý cestovateľ.
Čo sa dalo vyriešiť verbálne, teda múdrym slovom, zariadil otec. No keď nám cestu skrížili hlupáci, nenaslúchajúci argumentom či ponukám, iniciatívy sa chopil málovravný Vavrinec. Mal som teda možnosť presvedčiť sa na vlastné oči, prečo bez neho otec nepodnikne ani jednu dlhšiu cestu za obchodom. Tí dvaja sa skrátka dobre dopĺňali.
V Prahe som spočiatku zažil podobný pocit ako pred rokmi v kapitulnej škole. Otec zariadil to najnutnejšie a ponechal ma napospas osudu. Ale moja skľúčenosť trvala iba veľmi krátko. Veľké mesto rozprestierajúce sa na brehoch oveľa väčšej rieky ako je tá naša, mi učarilo. Celkom ma pobavila spomienka na úžas, keď som pred pár mesiacmi navštívil Levoču. Veď iba štvrť, v ktorej mi otec zabezpečil ubytovanie, bola väčšia a neporovnateľne výstavnejšia.
ÚŽAS V PRAHE
A koľko tu bolo chrámov! Pamätám si - ako ma bolel krk z obdivovania vysokých veží, ale aj kamenných domov, svojou výškou dosahujúcich strechy obrovských chrámových lodí. Poniektoré z nich sa podobali honosným palácom alebo obytným vežiam hradov, ktoré sme cestou míňali. Dom, kde som býval, k takýmto, samozrejme, nepatril. Nachádzal sa na ľavom brehu rieky a bol iba o niečo málo väčší než náš v Ľubovni. Patril kupcovi, obchodnému partnerovi môjho otca, ktorý sa zároveň stal mojím poručníkom. Ale okrem zdieľania jednej strechy, poskytovania stravy a vyplácania mesačnej renty sa o mňa nejak zvlášť nestaral - aspoň naoko. Ja som mu bol za to vďačný. Veď mi takto umožnil popri univerzite študovať aj školu života. Vďaka jeho prístupu sa zo mňa stal slobodný muž, milujúci voľnosť, ale zároveň aj prijímajúci zodpovednosť za svoje skutky.
NIE VŠETCI VYNIKALI MÚDROSŤOU
Podobne ako mesto ma ohromila aj univerzita. Spočiatku, kým som iba opakoval učivo z kapitulnej školy, zdala sa byť nudnou. Strohé poučky odriekané otcom Bartolomejom, tu síce vystriedala akademická reč magistrov, ale v konečnom dôsledku som sa nedozvedel nič nové. Až neskôr, keď mi už bolo dovolené zúčastniť sa otvorených debát s profesormi, začali prichádzať odpovede na predtým nezodpovedané otázky. No podobne ako sa oddeľuje zrno od pliev, aj ja som sa musel naučiť rozpoznať skutočne vzdelaných mužov od samoľúbych tárajov. Nielenže mi to šetrilo čas, ale uchránilo ma to aj od stretnutia s hlúposťou. Niekedy mi dalo oveľa viac pár múdrych viet, než niekoľkohodinová prednáška prázdneho rečníka. Táto skúsenosť mi padla vhod aj mimo školy, kde je dôležité včas rozpoznať človeka chudobného duchom a bez zaváhania sa mu vyhnúť.
NEZODPOVEDANÉ OTÁZKY OKOLO PÁPEŽA
Nadšenie z návratu svätého otca naspäť do Ríma bolo cítiť aj na univerzite. Doktori, magistri, bakalári, ale aj obyčajní študenti nadšene vítali očistu cirkvi od nánosov svetskej mamony a jej návrat k apoštolským koreňom. Ale sklamanie na seba nedalo dlho čakať. Najprv, v marci roku 1378 prišla zvesť o smrti pápeža Gregora XI., ktorý sa iba pred rokom vrátil z Avignonu do Ríma. To, čo nasledovalo, potom výrazne ovplyvnilo chod dejín a miesto renesancie cirkvi nastal jej úpadok. Netajím, že tieto udalosti otriasli aj mojím duchovným svetom, ktorý bol dovtedy až naivne priamočiary.
Do Ríma bola síce zvolaná konkláve, tak ako káže kanonické právo, ale aby sa novým pápežom nestal znova Francúz, na voľbu dohliadali ozbrojenci. Obavy boli opodstatnené, pretože zo šestnástich kardinálov pochádzalo jedenásť z Francúzska. Strach z dobre nabrúsených mečov priniesol svoje ovocie a na pápežský stolec bol zvolený arcibiskup z Bari, teda Talian. Ten prijal meno Urban VI. a zostal v Ríme. Lenže už o tri mesiace vyhlásili francúzski kardináli voľbu za vynútenú, a preto aj neplatnú. Pridal sa k nim aj jeden Španiel, a tak zvolili nového pápeža, ktorý sa ujal pontifikátu ako Klement VII. a za sídlo si vybral Avignon. Cirkev teda mala od tejto chvíle dvoch nasledovníkov svätého Petra, čo bolo v rozpore s evanjeliom, teda proti vôli Krista. Keďže sme všetci verili, že kardináli zhromaždení na konkláve sú iba nástrojmi Ducha Svätého, jedna z týchto volieb musela byť ovplyvnená diablom. Začala sa schizma - teda rozkol a neistota. „Ktorý z týchto dvoch pápežov je tu z vôle nebies a ktorého dosadilo peklo?“ bola najčastejšie kladenou otázkou, na ktorú neexistovala odpoveď. Ako som sa mal správne rozhodnúť ja, obyčajný hriešnik, keď luciferovho služobníka nedokázali odhaliť ani svätci akými boli Katarína Sienská a Vincenc Ferrerský. Už za života uctievaná talianska dominikánka sa bez zaváhania postavila na stranu Urbana VI. Napriek tomu legitimitu Klementa VII. horlivo bránil jej spolubrat z dominikánskeho rádu, ale pre zmenu Španiel.
NEČAKANÁ SMRŤ KRÁĽA
K duchovným otrasom sa v jeseni toho istého roku pridala aj pohroma svetská. Z pražského hradu sa 29. novembra tri hodiny po západe slnka ozval umieračik. Práve vtedy naposledy vydýchol 62-ročný český kráľ a rímsky cisár Karol IV. Neuveriteľná novina sa nasledujúce ráno plazila mestom spolu s jesennou hmlou. Skôr než prišlo poludnie, nebolo živej duše, ktorá by nebola touto správou prekvapená a vydesená. Veď ešte v lete podnikol kráľ náročnú cestu do Francúzska, kde sa pokúšal vyriešiť nebezpečnú pápežskú schizmu. Ľudia si pamätali ako zhruba pred mesiacom klusal na svojom ušľachtilom žrebcovi v sprievode družiny po kamennom moste. Ale pred smrťou sme si všetci rovní. Stačila chvíľka neopatrnosti, aby na poľovačke spadol z koňa. Na zlomeninu krčka stehennej kosti sa nezvykne zomierať, no zranenie ho pripútalo na lôžko. Keď sa starec prestane pohybovať a niekoľko dní nevstane z postele, v tej chvíli je s ním koniec. Po čase sa objaví zápal pľúc a zubatá si môže brúsiť kosu.
Medzi moje najsilnejšie zážitky patrí pohreb tohto veľkého panovníka, ktorého nazval môj profesor a majster slobodných umení Vojtěch Raňkuf z Ježova vo svojej smútočnej rečí Pater Patrie, čiže otcom vlasti. Keby som chcel podrobne opísať to, čo sa počas šestnástich dní smútku v Prahe dialo, určite by mi nestačil pergamen, ktorý mám pripravený na tieto zápisky. Preto sa zmienim iba o tom, čo mi najviac utkvelo v pamäti a kde som ako študent asistoval.
Karolovo telo bolo po balzamovaní vystavené jedenásť dní v kaplnke kráľovského paláca na pražskom hrade. Mŕtvy kráľ ležal v rakve na katafalku oblečený v purpurovom rúchu. Za jeho hlavou boli vystavené tri koruny. Jedna bola cisárska, druhá lombardská a tretia česká.
ŠTYRI DNI A NOCI S NEBOŽTÍKOM
Pamätám sa, že vtedy bola jeseň neobvykle teplá, a preto sa uvažovalo so skorším pohrebom. Navyše v tomto ročnom období sú ľadovne už prázdne, takže nebolo možné miestnosť, kde spočívalo pominuteľné telo, ochladzovať ľadom. Ale desiateho decembra prišli, našťastie, mrazy, preto sa plán nemenil. Pohrebný sprievod začal v sobotu jedenásteho decembra a prešiel všetkými štyrmi pražskými mestami. V čele kráčalo 564 mužov oblečených do čiernych šiat a každý z nich držal v ruke zažatú pochodeň. Medzi nimi som bol aj ja so svojimi kolegami z univerzity. Truhlu s panovníkom nieslo tridsať nosičov a za nimi v zástupe išlo vyše 7-tisíc ľudí. Prvú noc bolo panovníkovo telo vystavené v kostole svätého Petra a Pavla na Vyšehrade osvetlené stovkami sviec. Ráno sa konala omša a po nej sprievod pokračoval ešte tri dni cez Nové mesto, Staré Mesto a Malú stranu. V každom z pražských miest prečkala rakva s panovníkom noc v najvýznamnejšom chráme, podobne ako na Vyšehrade. Na tie prebdené noci, kde blikotavé plamienky sviec zápasili s hustým, ale voňavým dymom kadidla, nikdy nezabudnem. My, študenti, sme neopustili svojho kráľa, ani keď sa ostatní rozišli do svojich domovov. Aspoň takto sme si chceli uctiť zakladateľa našej alma mater. Posledný deň, v stredu 15. decembra, sa konala pohrebná omša v katedrále svätého Víta, ktorej som sa zúčastnil ako spevák univerzitného zboru. Nestáli sme ďaleko, a preto môjmu pohľadu neuniklo nič, čo sa odohrávalo okolo katafalku s rakvou. Zaujal ma chlapec s dlhými plavými vlasmi, príjemným vzhľadom a vysokou vzpriamenou postavou. Až neskôr som sa dozvedel, že to bol Karolov syn Žigmund.
(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 16).
Pavol Mišenko, kresba: Andrea Spišaková
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 14, 10. apríla 2024)