V dnešnej časti pokračujeme v histórii, ktorú z rôznych písomností týkajúcich sa vzniku podniku, jeho ďalšej modernizácie, údajov o exporte a výrobnom zameraní zdokumentovalo Ľubovnianske múzeum. Spolu s jedným z bývalých riaditeľov podniku Jánom Malegom sme spomínali na dobu, keď sa v našej krajine diali prevratné udalosti. Skrutkáreň poznal ako vlastnú dlaň. Vo svojej pracovnej histórii prešiel výrobným, technickým aj obchodným úsekom. V podniku zažil obdobie, keď v 90. rokoch nastali politicko-ekonomické zmeny a došlo k rapídnemu znižovaniu objemu výroby a predaja.
V roku 1975 začal podnik realizovať tri investičné projekty. Prvým bola II. etapa rozšírenia Skrutkárne. Túto stavbu začali v októbri 1975 pod vedením firmy Chemkostav, n.p. Humenné. Druhým projektom boli stavby štyroch objektov: kompresorová stanica, šrotovisko a sociálny prístavok. Všetky práce, až na kompresorovú stanicu, boli realizované do roku 1975. Tá bola stavebne ukončená a v nasledujúcom roku čakala na technologickú montáž. Tretím projektom bol nákup strojov v objeme 11 mil. Kčs. Tento plán sa do konca roka nepodarilo splniť, pretože nebol dodaný lis CH-6 KH od n. p. Škoda Plzeň. V priebehu roka do Skrutkárne pribudli zariadenia a stroje v celkovej hodnote 7 610 tis. Kčs.
Rok 1978 sa niesol v znamení dokončovania II. etapy rozširovania podniku. Vo výrobnej oblasti sa orientovali na preberanie strojov do novej prevádzky, technický úsek riešil problémy súvisiace s ukončením stavby, nepokrytie elektrickej energie v dostatočnom množstve, nerovnomernosť dodávok základného materiálu, nenaplnenie plánu prijatia potrebného počtu pracovníkov a zabezpečoval zavádzanie nových kapacít do prevádzky.
VYRÁBALO SA AJ PRE MALOOBCHOD
Na základe dopytu sa na export do zahraničia určili výrobky v hodnote 29 865 tis. Kčs (2 391 ton) a výmena s Poľskou ľudovou republikou (PĽR) v hodnote 7 746 tis. Kčs. Výrobky boli určené pre odberateľov z týchto štátov: Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Kuba, Maďarská ľudová republika, NDR, NSR, PĽR, Rakúsko, Taliansko.
Podnik sa v roku 1984 začal zaoberať aj výrobou pre maloobchod. Zabezpečoval dodávky miešaných pozinkovaných skrutiek v polkilovom balení. Aj v tomto roku Skrutkáreň zápasila s nedostatkom ponúk na odbyt, a preto prikročila k zmene obsahu výroby. Vytvoril sa väčší priestor na výrobu mosadzných skrutiek a materiálovo náročnejších skrutiek do kovu.
Výber z materiálu Ľubovnianskeho múzea. Autori: Dalibor Mikulík, Eduard Laincz
Spomienky bývalého zamestnanca
JÁNA MALEGU:
Po skončení vysokej školy som v roku 1982 nastúpil do Skrutkárne. Po troch mesiacoch som odišiel na základnú vojenskú službu. Po jej skončení som sa vrátil a s menšou prestávkou som tam pracoval až do roku 2003. Začal som na pozícii referenta údržby, neskôr som do roku 1986 robil technológa. Potom som sa stal vedúcim prevádzky. V roku 1990 som začal robiť výrobno-technického námestníka, neskôr vedúceho výroby, výrobno-obchodného námestníka a riaditeľa firmy. V roku 1996 ma odvolali z funkcie, prešiel som na post výrobno-technického námestníka a v závere roka 1999 som odišiel. Po zmene vlastníkov firmy som sa vrátil, krátko som robil obchodného námestníka a neskôr som sa opäť stal riaditeľom firmy.
PO REVOLÚCII ZAČALO PREPÚŠŤANIE
Každé obdobie malo čosi do seba. Zložité roky prišli po revolúcii a s nimi najmä ťažké rozhodnutia. Najhoršie bolo znižovať stavy pracovníkov. Mnohí z nich mali odpracovaných veľa rokov, boli to manželia a aj celé rodiny. Mali skúsenosti a ich práca bola kvalitná.
Začali sme mať problémy s odbytom. Jednou z príčin bol pokles ekonomiky v bývalom Československu. Pred revolúciou sme boli zvyknutí dodávať na zahraničné trhy cez podniky zahraničného obchodu ako Ferromet Praha. Naším najväčším tuzemským odberateľom bola obchodná spoločnosť Ferona, ktorá obchodovala so železným tovarom a spojovacím materiálom. Zhruba 60 percent produkcie išlo tam.
Prišiel rok 1992, Ferona od nás nezobrala ani kus. Skrutkáreň sa musela rýchlo preorientovať na drobných odberateľov. Najväčší stroj, ktorý sme v podniku mali, bola linka na výrobu skrutiek priemeru 16 mm. Za zmenu vyprodukovala 27 000 kusov a malé podniky brali po 3000 až 4000 kusov, čo bolo pre nás veľmi málo. A boli stroje, ktoré vyrábali za šichtu aj 100-tisíc kusov a viac. Malé zákazky nám robili teda veľké problémy, museli sme tiež začať dodávať v kratších časových limitoch.
ODBYT DO ZAHRANIČIA STAGNOVAL
Keď skončilo obchodovanie cez podnik Ferromet Praha, začali sme to bez skúseností skúšať priamo so zahraničnými firmami. Stávalo sa, že sme od nich museli vymáhať peniaze. V tom čase sa bývalý vedúci pracovník zahraničného obchodu Ferromet Praha dal dokopy s jedným naším talianskym odberateľom a založili spoločnú firmu, cez ktorú mali ísť naše výrobky ďalej na export. Skrutkáreň podpísala exkluzívnu zmluvu na taliansky, španielsky a švajčiarsky trh. No akurát sa rozdelilo Československo, a tak začali uprednostňovať českú výrobu. V tomto období začal rapídny pokles odbytu našich výrobkov. V roku 1994 sme sa dostali opäť do hry, už priamo cez talianskeho odberateľa. Dosť veľa výrobkov sme potom predávali ešte do Poľska, Španielska a Česka. Takmer všetok materiál sme nakupovali z Čiech, nová hranica spôsobila, že dodávky drôtov už neboli také rýchle. To znamenalo pokles výroby. Vrásky nám začal robiť začínajúci dovoz výrobkov spojovacích materiálov z Číny a juhovýchodnej Ázie na európske trhy. Mali sme problém konkurovať cenovo.
NEDOSTATOK ŽIEN V PODNIKU
V 80. rokoch sme začali pociťovať aj nedostatok ženskej pracovnej sily. Práca v podniku bola náročná z pohľadu nečistoty, prítomné boli olejové výpary a tiež hlučnosť, ktorá dosahovala okolo 95 decibelov. Pracovalo sa s ochrannými pomôckami, čo nie všetci rešpektovali a potom vznikali choroby z povolania. Ženy pracovali v baliarni, na zavitorezných a drážkovacích automatoch. Pracovníčkam, ktoré robili v baliarni, pretiekla cez ruky aj tona skrutiek denne. Navážili a nabalili ich do krabičiek, a potom ešte vyskladali na palety. Veľa žien neskôr odišlo za ľahšou prácou do Maytexu či Tesly. Snažili sme sa voči tomu brániť, postavili sme škôlku a jasle, niekedy sa na sociálny rozmer dosť dbalo.
FIRMA MOHLA EŠTE PROSPEROVAŤ
Mojím cieľom bolo urobiť zo Skrutkárne výrobno-obchodnú firmu, aby okrem našich výrobkov začala obchodovať aj s ostatným spojovacím materiálom, ktorý sme nevyrábali - matice, podložky a pod. V tom sa nám začalo dariť, za prvých 8 mesiacov v roku 2003 sme predali cudzie výrobky v hodnote za 35 mil. Sk, čo sa kladne odrazilo na zisku firmy.
Skrutkáreň mohla prežiť, keby sa preorientovala na výrobu tvarovo zložitejších výrobkov a strojných dielov, pre rozvíjajúci sa automobilový priemysel v bývalom Československu. To však nebolo jednoduché, keďže v závode boli jednoduché jednoúčelové stroje, na ktorých sa nedali vyrábať skrutky zložitých tvarov. V pláne bol nákup postupových lisov, črtala sa spolupráca so Seatom, bol vykonaný procesný audit podľa noriem ISO 9001. Žiaľ, zámery sa nepáčili vlastníkom firmy. Najväčšou škodou bolo, že nevideli vo firme potenciál, a preto podnik takto dopadol a tieto zámery sa už nikdy nenaplnili.
Spracovala: ms
foto: archív J.M., ms
(Pokračovanie nabudúce)
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 45 (1. december 2021)