Radosť z úteku vystriedal nepokoj a neistota, či sa Poliakom podarilo dostať na vytúženú slobodu, nikto o nich nič nevedel. Mama Staszeka Pióru sa modlila za živého a nie zomrelého syna. Niečo ju trápilo, zlá predtucha. Zomrela roku 1960 bez toho, aby zistila, kde je jej syn pochovaný.
Posledná láskavosť pre kolegov. Vľavo synovec Ján Rembiasz, vpravo kolegovia z lesného oddelenia „Zandarmeria“.
Prichádzali rôzne správy, ale boli to len dohady, až kým sa nevrátil z väzenia (1956) Tadeusz Ryba „Jeleň“, ktorý vydal svedectvo o tragédii na Miľave, aj o smrti svojich kamarátov.
Narodil sa 1. januára 1928 v Barnowci. V roku 1948 ešte ako študent Strednej pedagogickej školy v Nowom Saczi vstúpil do lesníckej žandarmérie, ktorej velil S. Pióro. V spomínanom procese v N. Saczi bol aj on odsúdený na doživotie, na amnestiu bol prepustený roku 1956. Pracoval ako lesník a rehabilitovaný bol v roku 1993. Zomrel ako 88-ročný 6. októbra 2016 ako posledný žijúci vojak PPAN. Pochovaný je na cintoríne v Nowom Saczi - Zawadzie.
Dlhé roky hľadali hrob blízkeho
Listy rodín s prosbou o informácie zostali bez odpovede. Piórov brat niekoľko týždňov pred smrťou (1969) spomínal na svojho mladšieho brata a svojej dcére Márii Lebdowiczowej a jej manželovi povedal: „ Neviem, kde je Staszekov hrob a už sa ani nedozviem. Viem, že je na Slovensku. Z Piwnicznej to máte blízko. Ak ho nájdete, zapáľte mu odo mňa sviečku.“ Hľadali, ale bezvýsledne, nenašli žiadnu stopu, počas socializmu sa na túto tému mlčalo, ľudia sa báli hovoriť. Až po rokoch sa šťastie usmialo na Tadeusza Rybu. V Nižných Ružbachoch stretol dvoch starších manželov Máriu a Jána Kubisa, ktorí ho poslali za starostom. Fabián Matava si pamätal na túto udalosť, jeho už zosnulá mama pracovala vtedy na poli a videla celú akciu. On mal vtedy 10 rokov a videl voz, ktorý viezol mŕtvych smerom k dedine Forbasy, opačným smerom ako hľadal Tadeusz Ryba.
Pri hrobe kamarátov
Spolu odišli do Forbás k dlho hľadanému hrobu svojich kamarátov, svojho veliteľa. „Pred touto cestou som sa vrúcne modlil o pomoc a mal pocit, akokeby niekto viedol moje kroky. Veď prešlo 48 rokov.“
Pani Žofia Dubjelová, 83-ročná žena, ktorá sa starala o hrob, pomaly kráčala cez cintorín až na jeho okraj. „Tu je to!“ ukázala na hrob. Tadeusz Ryba padol na kolená a rozplakal sa, aj on tu mal ležať, smrti unikol len o vlások. Všetci boli vojaci PPAN a patrili do divízie, ktorá bola rozbitá ako posledná.
Objavený hrob doma všetkých potešil, okamžite padlo rozhodnutie vycestovať na Slovensko. 31. augusta 1997 prišli do Forbás Tadeusz Ryba, Ján Rembiasz a jeho sesternica Maria Lebdowiczová (synovec a neter Stanislawa Pióru). Navštívili aj Žofiu Dubjelovú, ktorá spomínala na augustovú nedeľu 1949 a na hrob, o ktorý sa starala. Pána farára V. Fajkusa poprosili o pomoc pri exhumácii a potrebné povolenia vybavil starosta Jozef Baláž.
Nad hrobom. V strede Žofia Dubielová s dcérou, vľavo Ján Rembiasz a vtedajší starosta obce Forbasy Jozef Baláž.
Exhumácia vydala tajomstvo hrobu
Pri exhumácii 24. septembra 1997 bola aj Franciszka Basta, sestra Pióru a ďalší rodinní príslušníci. V hrobe našli kostry dvoch ľudí ležiacich na sebe, dve lebky a stopy zranení po úderoch už po ich smrti. Pióro mal v lebke dieru po výstrele, Cecúr mal vybité zuby a zlomenú nohu v členku. Oficiálny protokol uvádzal: „Po vybratí pôdy do hĺbky 60 cm sa našla krabička od krému Nivea s poľským nápisom. Hlbšie kosti, ruženec, krížik a prsteň s orlom v korune.“
„Tento prsteň nosil môj strýko Pióro, niekoľkokrát som ho videla na jeho prste,“ zvolala Mária Lebdowiczová. Spoznal ho aj Ján Rembiasz, ktorý mu ho dal v roku 1946. Vzali ho do rúk a držali ako vzácnu relikviu. Ruženec sa odrážal od hliny a bol bez krížika, ktorý bol zvlášť. A ešte vysoké čižmy zo zvrškom a poltopánky, ktoré spoznala Francizska, ktorá svojho brata vyprevádzala na cestu, tá ho mala doviesť na slobodu. Našli sa aj gombíky a zvyšky plachty alebo deky, ktorou boli prikrytí v hrobe. Už neboli žiadne pochybnosti, kto tu leží. Keď zazvonil zvon na Anjel Pána, všetci stíchli a spoločne sa pomodlili. Tajomný hrob vydal po polstoročí svoje tajomstvo. „Toto miesto hrobu nech ostane aj naďalej. Forbašania nech si zachovajú pamiatku na týchto dvoch ľudí. Nech ostane vždy v ich v pamäti táto udalosť,“ poprosil Ján Rembiasz.
Cintorín v Nawojowej. Koncelebrovaná omša 11. novembra 1997. V strede A. Džwigaj, vľavo farár z Hniezdneho V. Fajkus.
Po polstoročí spočinuli v rodnej zemi
8. septembra 1997 Poliaci prišli do Hamšíka, odkiaľ si pozreli miesto tragédie, ktorá sa odohrala na Miľave. Sprevádzal ich Štefan Matuščák, ktorý sa podelil zo svojimi spomienkami na túto udalosť. Do Forbás sa vracali poľnou cestou, ktorou viezli mŕtve telá Stanislawa Pióra a Adolfa Cecura. Prechádzali okolo kríža a kaplnky, svedkami tejto udalosti.
Konečne sa mohli vrátiť domov, do Poľska, do rodnej zeme. Pohreb v Nawojowej za veľkej účasti ľudí bol 11. novembra 1977. Uložený v jednej rakve spočinuli na cintoríne pri pamätníku, ktorý pripomína niekoľko desiatok padlých a zavraždených členov PPAN. Z Forbás prišla Ž. Dubjelová s dcérami, starosta J. Baláž, Š. Matuščák a farár V. Fajkus, ktorý celebroval pri svätej omši, ktorej predsedal miestny kňaz Andrzej Džwigaj, ktorý sa prihovoril aj k mládeži: „Dnešná slávnosť je dôležitá najmä pre vás, mladých ľudí, mali by ste poznať skutočnú históriu našej krajiny a národa. Od ľudí, ktorí svoju mladosť zasvätili boju za slobodnú vlasť, by sme sa mali učiť láske k vlasti a službe pre ňu.“ Slobodné Poľsko si konečne uctilo vojakov, ktorých komunistické úrady odsúdili nielen na doživotné tresty, ale aj do zabudnutia.
Významná cena pre Forbašanku
20. októbra 2012 bol pred školou sv. Kingi v Maciejowa v obci Labowa odhalený obelisk s menami 14 vojakov PPAN. Sú tam aj mená Stanislawa Pióra a Adolfa Cecura. V roku 2016 minister poľskej Národnej obrany ocenil posledných žijúcich členov PPAN zlatou medailou Za zásluhy o obranu krajiny. S. Piórovi bola v roku 2018 ministrom obrany udelená posmrtne hodnosť kapitána. Žofia Dubjelová dostala v roku 2013 (už po smrti) ocenenie a medailu od Instytutu Pamieci Narodowej Nositeľka ceny: Svedok histórie inštitútu pamäti národa Poľskej republiky. Medailu prebrala jej dcéra Daniela Vyrosteková. Posledná žijúca pamätníčka z tohto príbehu je Mária Lebdowiczowá (*1934) z Piwnicznej. Bývalá učiteľka poľského jazyka je autorkou viacerých publikácií z oblasti histórie a kultúry.
Svedectvo pre budúce generácie
Tento príbeh je stručnou rekonštrukciou udalostí a spomienok, ktoré som sprítomnil pre dnešok aj pre budúce generácie pri príležitosti 25 výročia exhumácie (1997). Je to aj príbeh mladých ľudí, ktorí za slobodu a spravodlivosť položili svoje životy. Nebyť ich rodiny, kamaráta, ktorý prežil, svedectiev od ľudí z Forbás, informácií z bibliografie, Instytutu Pamieci Narodowy v Krakove a novinových článkov z Poľska, len málo pravdy by sme vedeli o tejto udalosti. Všetko by bolo zabudnuté, žiadne svedectvo ani príbeh.
Ľubomír Ogurčák, foto: archív M.L.
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 39 (19. október 2022)