Mrazivé počasie síce teší lyžiarov, pre ľudí bez strechy nad hlavou je to najhoršie obdobie, ktoré sa snažia prežiť. Aj Mesto Stará Ľubovňa eviduje ľudí na ulici. Samospráva sa snaží práve v tomto období monitorovať viac ich pohyb a pomáhať im v rámci možností.
Ako sme sa dozvedeli od terénnych sociálnych pracovníkov mesta, traja ľudia bez domova vyhľadajú v zime väčšinou skladové priestory alebo sa s niekým dohodnú na nocľahu. Tí nemali záujem o mestské priestory v Podsadku. Dvaja sú v resocializačnom zariadení v Krupine, ďalší dvaja sa zdržiavajú u príbuzných a jeden dočasne prebýva v mestskej budove, kým doriešia jeho premiestnenie.
MONITORUJÚ POHYB BEZDOMOVCOV
V mestskom tíme je momentálne šesť pracovníkov, ktorí sa snažia v každom čase poskytnúť ľuďom na ulici pomoc. Na podnet radnice minulý rok v auguste zintenzívnili prácu s ľuďmi bez domova. Požiadavkou bolo zmonitorovať, koľko bezdomovcov sa v meste pohybuje a navrhnúť im možné riešenia, ako sa dostať z ulice. „Začali sme teda, takpovediac, s ich stopovaním a podarilo sa nám stretnúť sa so všetkými, ktorých sme tu mali a máme. Tým, ktorí mali problém s alkoholom, bola najprv ponúknutá liečba, no úplne na začiatku bolo dôležité nadviazať s nimi kontakt, čo nie je vždy jednoduché,“ priblížili nám terénni sociálni pracovníci. Ako vysvitlo, väčšia časť z oslovených ľudí protialkoholickú liečbu odmietla, niektorí nepovažujú popíjanie za svoj problém.
PONÚKLI IM AJ TEPLÚ POLIEVKU
Niektorí ľudia bez domova aspoň časť pomoci od mesta prijali. „V čase, keď sme ich prvýkrát oslovili, tak dvaja z najstarších bezdomovcov pravidelne využívali hygienické centrum v Podsadku. Chodili sa tam dvakrát do týždňa osprchovať. Popritom sme im pripravili aj polievku, prípadne, ak sme mali k dispozícii iné jedlo. Mohli si tam oprať šatstvo a rovno ho aj vysušiť v sušičke. Došlo to až do takého štádia, že dvaja z bezdomovcov sú od 8. decembra v Krupine v resocializačnom zariadení a ďalší mal vybavený útulok, pretože už od apríla bude mať nárok na starobný dôchodok. Bol však hospitalizovaný, prepustili ho pred Vianocami, a to miesto už nebolo voľné. Momentálne je dočasne ubytovaný v jednej mestskej budove, kým sa nám ho nepodarí niekde umiestniť,“ aj také sú skúsenosti sociálnych pracovníkov.
Pre ostatných je pomoc formou resocializačného centra neprijateľná. Prekáža im, že by na nich stále niekto dozeral a prišli by o určitú časť slobody. „Ale práve táto pomoc je pre nich ideálna, pretože by ju mali na dennej báze a starajú sa tam o nich odborníci. My nie sme psychológovia, ale máme chuť im vždy pomôcť. To, čo môžeme pre nich robiť, je oslovovať ich. Vedia, že im môžeme nájsť zariadenie a papierovo zabezpečiť a vybaviť mnoho vecí,“ vysvetlila jedna z pracovníčok.
SÚ AKOBY V ZAČAROVANOM KRUHU
„Niekedy sú nevyspytateľní, často klamú a človek musí byť pri nich pripravený na všetko. Na druhej strane sa mi nestalo, aby boli agresívni alebo drzí. Niekedy prídu za nami aj sami, že chcú konečne žiť normálny život,“ potvrdzuje z praxe pracovník terénnej služby Ivan Mižigár, ktorý sa ich snaží potom usmerniť. „Najprv riešime bod A, potom B a postupne ďalej. No skoro vždy to stroskotá už na bode A, nevedia sa vymaniť zo začarovaného kruhu.“
Niektorí z nich mali naozaj ťažké detstvo, nesú si rôzne traumy, aj z alkoholovej závislosti rodičov. „Sú to veľmi citlivé veci. Iba s niektorými sme sa za ten čas, čo s nimi pracujeme, dostali až do takej hĺbky, pretože získať si ich dôveru, je časovo náročné. Aj keď tí chlapi chodia na fušky, brigády, vedia si zaobstarať peniaze, väčšinou to ide ruka v ruke s alkoholom.“
DO SVOJEJ PRÁCE VKLADAJÚ SRDCE
Terénni sociálni pracovníci nosili ľuďom bez domova polievky aj počas víkendov. Všetkým vybavili dávku v hmotnej núdzi až na jedného, ktorý je na výsluhovom dôchodku. „Keď bolo treba doniesť župan a pomaranče do nemocnice, išlo sa. Keď sa v noci premelie búrka, ráno v kancelárii premýšľame, kde ju prečkali naši bezdomovci. V nedeľu cestou z kostola pozeráme okolo seba, či ich niekde nezazrieme. Naša práca teda nie je ohraničená časom a veľakrát človek využije aj vlastné zdroje a zainteresuje do toho ľudí, ktorých pozná. Napríklad, aj pri takej drobnosti - či niekto nepodaruje kanvicu, ktorú už nepotrebuje. Aj počas Vianoc sme ich hľadali, aby sme im odovzdali aspoň horúcu polievku,“ dodáva terénna sociálna pracovníčka Alena Plavčanová.
Ako riešia pozitívnych bezdomovcov?
Náročnosť práce s ľuďmi bez domova znásobuje aj covidová doba. „Keď sme sa prvýkrát dozvedeli, že je medzi nimi pozitívny, s mestskými policajtmi sme sa snažili zistiť či majú príznaky, či vedia ako si privolať pomoc, čo budú robiť, ak dostanú teploty uprostred noci... Zisťovali sme, či majú prístup k liekom, bezradne sedeli na schodíkoch a odpovedali štýlom, že nejak to dali doteraz, tak to zvládnu aj potom. Nemali predstavu, čo by to mohlo všetko ovplyvniť,“ priblížila vedúca sociálneho oddelenia MsÚ Mária Raššová.
Ako ďalej povedala, problém je aj s karanténou už zachytených pozitívnych, príkladom sú dve osoby, ktoré umiestnili v skladových priestoroch. Cez plot k nim však prišla ďalšia osoba, aby sa mohla zohriať na tých pár dní. „Dodržať izoláciu bolo pre nich veľmi ťažké. Pred koncom karantény ušli, a to napriek tomu, že mali kde spať a zabezpečené jedlo a teplú vodu. Odpoveďou na to, čo im chýbalo, bolo - wifi a možnosť stretávať sa s kamarátmi,“ dodáva M. Raššová a pridáva i ostatný prípad, keď sa pozitívny na covid nachádzal v starom rozpadnutom dome, kde sa však stretávali všetci. „Mali sme čo robiť, aby sme dohľadali kontakty, zistili v akom sú stave. Predsa len, rozišli sa po uliciach a neuvedomujú si, aké riziko prestavujú pre iných.
Na druhej strane nemajú prístup k liekom, takže opäť sme s nimi komunikovali. Dokonca terénni pracovníci kupovali nejaké lieky z vlastných prostriedkov. Taktiež ich sprevádzajú na vyšetrenia, len stále je to o tom, do akej miery si dajú pomôcť,“ dodala vedúca sociálneho oddelenia mesta, ktoré malo na izoláciu a núdzové prípady k dispozícii unimobunky na Továrenskej ulici v rámci štátneho grantu a v novom roku sa opäť uchádza o tento projekt.
Foto: mm
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 3 (26. január 2022)