Stredoškolská odborná činnosť (SOČ) je jednou z elementárnych kapitol gymnaziálneho štúdia. Predstavuje možnosť komplexného poňatia a predostretia vlastného bádania širšej verejnosti z pozície študenta. Zohratá dvojica tretiakov Gymnázia Terézie Vansovej, Jasmína Michaela Potočková a Maroš Dufala, si ako tému svojej súťažnej práce zvolili život židovskej menšiny v našej lokalite, s ktorou postúpili za brány celoslovenského kola. Nazrite do udalostí čias minulých optikou mladých ľudí.
NA SKLONKU
PONORU DO DEJÍN
Slová spoluautora potvrdzujú, že zrodu nápadu spracovania predchádzala číra zvedavosť, túžba o celistvejšie porozumenie, ale i zhoda okolností: „Naša práca nesie názov Poznámky k dejinám Židov v oblasti Starej Ľubovne. Záujem o túto tematiku sme obaja prejavovali už dlhšie, bolo to v nás akosi prirodzene. Snaha priblížiť život komunity, ktorá do obdobia 2. svetovej vojny tvorila neoddeliteľnú súčasť nášho mesta, akoby neprestajne stála na horizonte nášho vnímania. Najsilnejším impulzom k začatiu sa stalo až naše objavenie starých židovských novín z roku 1920 na povale. Vtedy sme si kládli otázky typu - Ako sa tu Židom žilo? Akým povolaniam sa venovali?“
Postupná príprava práce tvorcom odkrývala odpovede zapadnuté prachom desaťročí, ktoré si žiadali náležitú sprostredkovanosť. Stredoškolská odborná činnosť sa podľa pevnej šablóny skladá z teoretickej a praktickej časti s rebríčkom podkapitol. Ťažiská celkov gymnazisti pojali zodpovedne. „Najskôr sme zosumarizovali všetky poznatky, ktoré sme našli. Pri realizácii druhej časti sme si vytýčili dva ciele - zostrojiť prvý známy model synagógy, ktorá u nás v meste stála na mieste dnešnej budovy Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy, a zaznamenať spomienky pána Františka Bondru z Ostravy, ktorého starí rodičia zachránili židovskú rodinu Honigovcov,“ dodáva Maroš.
HLBINY MORA
MINULOSTI
I keď by sa mohlo uchopenie historickej témy s regionálnym podtónom javiť ako ťažký oriešok a prístup k relevantným informáciám zľahka problematický, Maroš tieto pochybnosti vyvracia osvetľujúc opis čerpania postrehov hneď z niekoľkých faktologických prameňov: „O zdroje nebola núdza. Veľmi dobre sú dejiny tunajšieho židovského obyvateľstva spísané v Monografii mesta Stará Ľubovňa, ktorá vyšla v roku 2020 a tejto kapitole dejín sa taktiež venovali historici Fetko a Laincz, od ktorých sme obdobne získavali podklady. Záživné bolo i bádanie v archíve Ľubovnianskeho múzea, kde sme sa dostali k výskumu Moniky Pavelčíkovej, bývalej riaditeľky múzea. Jej materiály boli zaujímavé najmä tým, že pozostávali zo spomienok starých Staroľubovňanov, ktorí prežili tieto pohnuté roky. Tešilo nás spoznávať dejiny židovskej komunity zo všetkých aspektov. S každou prečítanou stranou sme si dotvárali mozaiku ich života v našom rodisku.“
Intenzívne rešeršovanie dospievajúcim skúmateľom prinieslo nielen absorbovanie nových vedomostí, ale i silné okamihy zistení. „Veľmi ma zaujal samotný príbeh bratov Honigovcov. Uvedomila som si, že nie len oni zažívali strastiplné chvíle, ale postihlo to tisíce. Obaja sme sa pri tvorení obsahu zamýšľali nad krutými pravdami vtedajšej doby,“ približuje spolutvorkyňa Jasmína. „Smutne šokujúcim sa pre nás stalo vedomie toho, ako ľahko sa nenávisť dokáže objaviť v spoločnosti. Nežidovskí a židovskí obyvatelia žili v meste dlhé roky vo vzájomnej symbióze a mieri, až kým neprišli krvavé zásahy 2. svetovej vojny. To, ako je možné rozoštvať ľudí, len na základe odlišného pôvodu, farby alebo viery, je desivé dodnes. Jednotlivci ovládaní nacistickou propagandou sa neštítili ničoho,“ uvádza Maroš.
POD HLADINOU
NÁPORU
Poctivé zhotovenie práce v sebe zahŕňa dávku námahy. Presedené večery nad papiermi v zhrbenej polohe pred notebookom s vírom myšlienok v hlave, kontrolujúc či všetko lícuje. Jasmína netají, že zhon zohral v procese tvorby svoju rolu: „Zo začiatku sme si čas spoločne rozvrhli a mali určitú predstavu o postupe, avšak s pribúdajúcimi školskými povinnosťami a časovou tiesňou bolo čoraz náročnejšie sa, takpovediac, dokopať k písaniu či vyrábaniu modelu. O to viac nás potešil výsledok po tých hodinách práce.“
Nezriedka sa stáva, že človek v priebehu prípravy na čosi významné, i napriek kontinuálne vyvíjanému úsiliu, dospeje do kritického štádia, kedy má náhle chuť skončiť, s čím začal. Mladí tvorcovia však ruka v ruke prišli až do obdivuhodne zdarného cieľa. Maroš približuje, čo bolo ich hnacím motorom: „Snažili sme sa spracovať tému tak, aby zaujala. Aby ľudia neskončili len pri prelistovaní či pozretí si obrázkov, ale aby ich text pohltil a spoznali aj túto časť našich dejín. Rovnako sme si týmto počinom chceli pripomenúť všetky obete neodpustiteľných zverstiev 2. svetovej vojny zameraných voči Židom.“
Jasmína jedným dychom nadväzuje na slová svojho kamaráta: „Okrem toho nad nami vždy visel termín odovzdania a, samozrejme, známka. Mohli sme sa však verne spoľahnúť na našu cieľavedomosť. S Marošom sme veľmi snaživí a vždy sa zo všetkých síl pokúšame čo najperfektnejšie dokončiť začaté.“
MEMENTO
NIČIVÉHO VLNOBITIA
Napriek nespochybniteľným faktom a svedectvám preživších v našej spoločnosti pretrváva zlovestný neduh, a to narastajúca miera príklonu k extrémizmu, nenávistným či rasistickým prejavom. Gymnaziálni bádatelia, ktorí sa vo svojej práci, okrem iného, venovali i udalostiam z obdobia fašizmu na priľahlom území, citlivo vnímajú dianie minulé i súčasné a nezdráhali sa vyjadriť svoj postoj. „Je smutné a poľutovaniahodné, ak niekto v dnešnej dobe verí rôznym konšpiráciám a hoaxom o tom, že genocída a holokaust sa nestali, i napriek nevyvrátiteľným dôkazom o bezmedznej surovosti, ktoré máme priamo k dispozícii. Ak niekto svojimi hanebnými názormi spochybňuje či zľahčuje historické udalosti, čím dehonestuje pamiatku obetí, a nie je schopný presvedčiť sa o hrôzach 2. svetovej vojny ani návštevou koncentračného tábora, v tom prípade sa domnievam, že takému človeku už niet pomoci. Výrok - Kto nepozná minulosť, je odsúdený k jej zopakovaniu, myslím, hovorí za všetko,“ uvádza v mene oboch autorov práce Maroš Dufala a približuje vyrozprávaný príbeh pána Bondru, ktorého starí rodičia, Anna a Pavol Imrichovci, v čase vojny zachránili súrodencov Šimona a Mórica Honigovcov.
PRÍBEH BRATOV HONIGOVCOV
Šimon a Móric sa ukrývali u rodiny Imrichovcov v osade Skalná, ktorá dnes patrí pod Mníšek nad Popradom. Vlastnili tam usadlosť. V zime 1942 k nim vtrhlo SS komando. Našli ich podľa košieľ sušiacich sa vonku, na ktorých boli vyšité ich monogramy. SS komando zapálilo stodolu spolu s chlievmi. Začiatkom zimy bola stodola až po strechu naplnená slamou a pri požiari drevených budov je vznetlivý presun ohňa na blízke drevené budovy vcelku neodvratný. Móric a Šimon, ukrytí v senníku pod obytným domom, to videli a očakávali, kedy uhoria. Šimon odriekaval poslednú hebrejskú modlitbu, ktorá sa cituje pred smrťou. Zrazu však začal fúkať silný východný vietor, ktorý plamene ochladzoval a napokon ohnivé blky šťastlivo odklonil na druhú stranu, preč od obydlia. Zvyšok vojny sa rodina ukrývala v lesoch a po jej skončení odišla do Izraela, kde ich potomkovia žijú dodnes.
PLACHTENIE VO DVOJICI
Skupinová práca zväčša prináša nielen momenty zdvorilej ústretovosti, ale i strety odlišných názorov, nedorozumenia či spory. Zvíťazila v tíme bádateľov vždy spoločná reč? „Ja a Maroš spolupracujeme výborne. Dopĺňame sa. Ojedinele sa vyskytli momenty, kedy sa nám na prácu sústreďovalo ťažko a Maroš sem-tam stresoval, no niekedy možno aj oprávnene,“ vraví Jasmína a spolutvorca dodáva, „áno, prácu vo dvojici si nevieme vynachváliť, ale aj u nás v istých pasážach nastali mierne nezhody. Zakaždým sme ale formou kompromisu dospeli k riešeniam, keďže na našej práci nás toho mnoho nadchlo. Pravdou však ostáva, že azda najviac sme sa museli nútiť do písania teoretickej časti, no nie z dôvodu štúdia, ale kvôli selekcii a zdĺhavému prepisovaniu materiálov.“
NEPOTOPITEĽNÁ
KONŠTRUKCIA
Prvotné skice a návrhy hmotného produktu, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou SOČ-ky, sa v područí mládeže pretavili do pôsobivého trojrozmerného modelu chrámu. „Rozhodli sme sa vyrobiť model ľubovnianskej synagógy, ktorá sa v našom meste nachádzala približne do konca 60-tych rokov. Lákala nás aj skutočnosť, že existuje iba náčrt jej pôdorysu a fotografia jednej steny. Chceli sme preto ukázať stratený fragment vtedajšej podoby. Bolo to pomerne prácne, vyžadovalo si to veľa trpezlivosti a nákresov,“ vysvetľuje Maroš. Ako dodáva Jasmína, so zhotovovaním pomáhala aj jej sestra Kamila Emília Potočková, študentka architektúry, ktorá na úvod ukázala, ako na to a vypočítala potrebné rozmery.
„Našou úlohou bolo povyrezávať všetky časti a zlepiť ich dokopy, aby vznikol plnohodnotný výrobok. Celý proces odhadujeme zhruba na pätnásť hodín práce,“ dodáva Jasmína. Vybranými konzultantmi sa stala dvojica Pavelčíková - Bondra, jej členovia ochotne odpovedali na spŕšku otázok spolužiakov.
ÚSPEŠNÉ ZAKOTVENIE V PRÍSTAVE
„Postup do celoslovenského kola je veľká pocta. Samozrejme, drobná nádej v nás driemala, keďže sme si naozaj dávali záležať,“ priznáva Jasmína. Maroš dodáva, že veľký úspech berú ako ocenenie za výkon, ktorý podali. „Chceme ďalej prezentovať naše zistenia študentom z celého Slovenska a priblížiť tak naše mesto a jeho históriu,“ dodáva.
Téma, ktorú stredoškoláci spracovali, v nich zanechala stopy. „Prehlbovali sa vo mne pocity, ktoré sa zmocnia každého, kto pozná dejiny a nemá srdce z kameňa,“ podotýka ženská zložka dua autorov. „Určite nás táto práca poznačila v tom, že nám ukázala, akí dokážu byť ľudia silní, vzoprieť sa neprávostiam, vydolovať zo seba odvahu a riskovať to najcennejšie – holý život. Práve silné ľudské príbehy plné lásky a obety sú pokladom našej odbornej činnosti, ktorá nám pripomenula, ako rýchlo sa môže všetko vymknúť spod kontroly, ak začne istá väčšina slepo odsudzovať menšinu za problémy, ktoré nemá na svedomí,“ ozrejmuje spolupracovník.
Hodnotiaca komisia študentom adresovala zaslúženú pochvalu. „Prirodzene najzaujímavejšie pre nich bolo to, čo mohli vidieť na vlastné oči, teda model synagógy, ale aj osud príbuzných Františka Bondru a ďalších židovských rodín,“ uzatvára Maroš Dufala.
PRÍBEH BRATOV HONIGOVCOV
Šimon a Móric sa ukrývali u rodiny Imrichovcov v osade Skalná, ktorá dnes patrí pod Mníšek nad Popradom. Vlastnili tam usadlosť. V zime 1942 k nim vtrhlo SS komando. Našli ich podľa košieľ sušiacich sa vonku, na ktorých boli vyšité ich monogramy. SS komando zapálilo stodolu spolu s chlievmi. Začiatkom zimy bola stodola až po strechu naplnená slamou a pri požiari drevených budov je vznetlivý presun ohňa na blízke drevené budovy vcelku neodvratný. Móric a Šimon, ukrytí v senníku pod obytným domom, to videli a očakávali, kedy uhoria. Šimon odriekaval poslednú hebrejskú modlitbu, ktorá sa cituje pred smrťou. Zrazu však začal fúkať silný východný vietor, ktorý plamene ochladzoval a napokon ohnivé blky šťastlivo odklonil na druhú stranu, preč od obydlia. Zvyšok vojny sa rodina ukrývala v lesoch a po jej skončení odišla do Izraela, kde ich potomkovia žijú dodnes. foto: archív študentov
Alexandra Chamillová
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 15 (20. apríl 2022)