Vzdialený svet Afriky s jej prívetivou i odvrátenou tvárou si zažil na vlastnej koži. A vie, že to je jeho svet. Kedysi mal ale iné plány, vyštudoval lesníctvo, našiel si priateľku... V jeho vnútri ale silnel hlas, ktorý ho volal úplne inde. Miroslav Živčák (40), dnes kňaz - misionár naisto vie, že chce život zasvätiť pomoci tým najbiednejším, lebo vie, že to má veľký zmysel.
Miroslav Živčák: „Zamiloval som si Afriku, ťahá ma to tam, lebo viem, že tí ľudia ma potrebujú.“
Málokto vie, že blízko za hranicami, v poľskej Piwnicznej sídli Spoločenstvo misionárov pre Afriku, kde je jediným Slovákom Miroslav Živčák. Dom, ktorý tam postavili v roku 2003, slúži nielen pre duchovné cvičenia, ale i pre rodiny, ktoré sa tu môžu ubytovať, zrelaxovať v prostredí krásnej prírody... Financie z ich pobytu následne putujú do ďalekej Afriky. A to cielene, misionári presne vedia a hlavne vidia, kde ich najviac treba.
VOLANIU NAJPRV ODOLÁVAL
Miroslav Živčák, najstarší zo 6-tich súrodencov vyrastal v Mníšku nad Popradom v lokalite Kače, jeho starí a prastarí rodičia ho naučili milovať prírodu, žili na odľahlých lazoch zvaných Staré Košare a Pilhovčík, typických pre túto oblasť. A tak trochu formovali aj jeho budúcnosť. Vyštudoval strednú lesnícku školu, mal plány ako každý iný mladý človek - lásku, rodinu, prácu... „v 16-tich rokoch som síce cítil kňazské volanie, ale keďže sa mi ťažšie učilo, tak som sa toho vzdal,“ vráti sa v spomínaní kňaz, ktorého osud zavial po vojenčine do viacerých miest do zahraničia za prácou. „Osudným“ sa mu stal výlet s kamarátom do Poľska, kde sa znovu začal ozývať jeho vnútorný hlas. Následné stretnutie s kňazom-misionárom odštartovalo sled udalostí, ktoré ho nasmerovali aj na hrob poľského kňaza zavraždeného v roku 1984, kde pochopil, že sa nesmie báť. „Vtedy som si povedal, Pane, ak ma chceš na misiách, tak ja hovorím áno. A TY urob svoje, vieš, že sa mi ťažšie učí, tak mi ukáž cestu,“ spomína dnes už s úsmevom, ako sa mu následne akoby otvárali všetky dvere.
Kňaz Miroslav Živčák nás prijal v dome rodičov v Mníšku nad Popradom – Kače, kde sa vždy rád vracia a spomína aj na svojich starých a prastarých rodičov, pripomienkou je aj fotografia drevenice na odľahlých lazoch.
ŤAŽKÉ ŽIVOTNÉ SKÚŠKY
Jeho kroky tak viedli najprv na 2-ročný seminár, štúdium filozofie vo Varšave, potom do Manchestru, kde začínal s angličtinou od nuly, keďže predtým mal nemčinu. „V triede som bol sám katolík medzi moslimami, ale veľa som sa rozprával a mnohé pochopil,“ vráti sa do spomienok, keď si myslel, že zvládnutie jazyka je to najťažšie. Čakalo ho sedem náročných mesiacov v Tanzánii v rámci zoznámenia sa s misiami a následne noviciát v africkom Benine. „Tu som strávil 9 ťažkých mesiacov, šesť a pol dňa sme boli zatvorení v stredisku, telefón nám dali len raz v mesiaci,“ povie o ceste, ktorú si zvolil i to, že z vyše tridsiatky odhodlaných ľudí prešlo „sitom“ len dvadsať. Medzi nimi aj jediný Európan Miroslav Živčák, ktorého cesta ďalej viedla na náročné štúdium teológie do Kene. Spomienky na mamu, ktorá sa rozplakala a otec stíchol, keď im povedal, akou cestou chce ísť, ale napokon mu dali rodičovské požehnanie, mu pomáhali prekonávať mnohé ťažkosti. A zadosťučinením bola kňazská vysviacka minulého roku.
PIL DAŽĎOVÚ VODU, PREKONAL MALÁRIU I TÝFUS
Prvý kontakt s čiernym kontinentom nebol pre našinca najpríjemnejší. „Na letisku v Tanzánii neboli veľmi prívetiví. Zobrali ma do kancelárie, vypytovali sa... Ukázal som im, že mám cukríky pre deti, idem na misie...,“ vráti sa o pár rokov dozadu. Napokon toto zďaleka nebolo to najhoršie. Čakali naňho podmienky, na aké sa našincovi ťažko zvyká. „Pijete iba dažďovú vodu, ktorú si nachytáte počas obdobia dažďov, a to na 6 - 7 mesiacov. Najprv ju prevaria, potom pustia cez filter, takže chutí akoby za dymom.“ Rovnako strava je od výdatnej európskej na míle vzdialená. Kaše, podobné našim kukuričným so zeleninou, boli na dennom poriadku. Uvarená sliepka k tomu, to bol už sviatočný obed. A neustála hrozba ochorení, ktorým sa nevyhol napriek povinným očkovaniam ani Miroslav. „Maláriu som prekonal dvakrát, týfus som dostal zo špinavej vody a aj nejakú hubovú infekciu v krvi,“ vyráta mladý kňaz dnes už s ľahkosťou, prekonať však ťažké ochorenia v chudobnej oblasti nebolo ľahké a hlavou mu vírili všelijaké myšlienky. A bolo to aj v období, keď v Afrike strašila ebola. Navyše, na psychike nepridalo ani vzhliadanie na všadeprítomnú biedu miestnych. Chatrné príbytky, beznádej, nekonečná práca, 10-kilometrové putovanie za vodou... A aj zdieranie, keď za celoročnú drinu pri pestovaní bavlny dostanú dedinčania len zlomok toho, čo utŕžia priekupníci v mestách. „Majú iba toľko, aby mohli prežiť,“ povie misionár a potvrdí aj to, že ťažko tu pracujú zväčša iba ženy a deti. Také niečo ako had pri posteli, keď sa unavený vrátil z obchôdzky po dedinkách (jeden misionár ich má v rajóne aj 40), ho už teda nemohol prekvapiť.
PRINÁŠAJÚ NÁDEJ TAM, KDE VYHASLA
„Tá radosť a vďačnosť tých ľudí, že som tam s nimi, že im ako kňaz prinášam veľkú nádej, že život je večný, že dočasnosť na zemi vystrieda cesta do neba - sú tu obrovské,“ odpovie na otázku, prečo sa oplatí znášať všetky príkoria chudobnej oblasti M. Živčák. Ako nám vysvetlil, miestnych tu nachádza často smutných so slzami v očiach, keď od nich však odchádza - sú plní radosti a vďačnosti. A hlavne obrovskej nádeje s prinavrátením zmyslu života.
Našincovi neprekáža ani to, ako vyzerá kostol - to je zväčša len malá budova s hlinenými stenami, strechou z tenkého plechu... „Oltár je niekedy taký krivý, že keď položím kalich, tak sa bojím, aby sa neprevrátil,“ povie mladý kňaz z praxe a pripomenie, že ani miestni tu nemajú žiaden komfort, sedia len na nejakej doske alebo kameňoch. Majú ale vo veľkej úcte sväté písmo a všetko prežívajú emotívnejšie. Ako priblíži misionár, kresťanstvo v nich dozrieva postupne, niekedy tu krstia naraz aj 30 ľudí rôznych vekových skupín, učia ich monogamii... Ako ale pripomenul, občas sa však akoby Afričania držali dvoch konárov, viery a aj nejakých talizmanov od šamanov. „Niektoré veci sa potom ťažko vysvetľujú, poznal som tu ženu, ktorá bola chorá, mala červené bielka očí a miestni ju chceli zabiť, že je čarodejnica,“ vybral jeden príbeh, ktorý dopadol dobre aj vďaka misionárom. Tí, ako nám vysvetlil M. Živčák, sa usilujú nielen o evanjelizáciu, pomáhajú so školami, zdravotnou starostlivosťou, kopaním studní... Cez rôzne projekty zháňajú financie. „Budovanie misií trvá dlho, aj 25 rokov, keď ich vybudujeme, odovzdávame ich africkým kňazom do diecézy a ideme ďalej. Začíname zas od nuly, je to taký kolobeh.“
CHCE SA UČIŤ SVAHILSKY
„Zamiloval som sa do tej Afriky, ťahá ma to tam na misie. Cítim, že som tam bol prijatý, tí ľudia ma potrebujú,“ povie rozhodne mladý kňaz-misionár, ktorý v januári odlieta do Tanzánie. Teraz sa ešte venuje práci v Spoločenstve misionárov pre Afriku v blízkom Poľsku, treba realizovať projekty, zháňať financie na misie... Patriť k nej malo aj cestovanie po slovenských farnostiach a prinášanie svedectva o misiách, kvôli pandemickej situácii sa však plány zmenili.
Nateraz sa chce aj zdokonaliť v svahilčine a čaká ho aj cesta k Masajom. Veľmi sa ale teší, lebo verí, že toto poslanie má veľký zmysel a povzbudzuje tých, ktorí cítia podobné volanie ako on kedysi – aby sa nebáli, lebo ak má Boh svoje plány, cestu im ukáže.
Foto: archív M.Ž.
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 39 (20. október 2021)