Najvyššie dve ocenenia v celoslovenskej literárnej súťaži Farebný svet – Coloriskeri luma 2021 získali dve školáčky zo Starej Ľubovne. V projekte, ktorý má spájať rómske deti s ostatnými z majority, porota posudzovala vyše tristo prác z 32 škôl. Nadaná Barborka Čurejová získala prvé a Adela Porčogošová druhé miesto. Žiačky učiteľky Jany Pierovej vo svojich textoch opísali prostredie Podsadku, v ktorom žijú a ponúkli tak nevšedný pohľad a vnímanie priamo zo svojich komunít. Práce mladých autoriek čitateľa povzbudia zamyslieť sa a načrieť do sveta, v ktorom sa narodili. Prinášame vám ich plné znenie.
OSADA POD HRADBAMI ĽUBOVNIANSKEHO HRADU
Ako by som začala? Som jednoduché rómske pätnásťročné dievča, ktoré žije od svojho narodenia pod hradbami krásneho Ľubovnianskeho hradu. Určite sa budete čudovať, ako niekto môže v dnešnej dobe žiť pod hradbami hradu? No nežijem v jeho podzemí, ale pod kopcom, na ktorom stojí známy Ľubovniansky hrad. Určite už viete, kde bývam. Bývam v niekdajšom kráľovskom meste Stará Ľubovňa, v okrajovej časti mesta zvanej Podsadek, ktorá je súčasťou mesta. S mojou rodinou a ešte asi s 1200 ľuďmi žijeme v krásnom prírodnom prostredí, ktoré obklopujú bohaté lesy, skanzen a stredoveký vojenský tábor.
Osada je už značne zničená, ale napriek tomu je mojím domovom, a ja s tým už nič nenarobím. Býva tu veľa rodín, ktoré žijú na hranici chudoby. Rozdiely medzi sebou však nerobíme. Ja s mojou rodinou žijem v murovanom dome s vodovodom, máme pekné zariadenie, dokonca mám odmala aj vlastnú izbu. Sú tu však stále domácnosti, ktoré ešte v 21. storočí nemajú prívod vody, kanalizáciu, a o kúpeľni ani nehovoriac. Ale ani táto smutná skutočnosť nás od seba nedelí. Jedno, čo nás spája, je náš spoločný osud bývať na okraji tejto spoločnosti. Napriek nedostatku, ktorý ľudia pociťujú, tu nechýba láska a ochota vzájomne si pomáhať. V Podsadku sme my, Rómovia, každý s každým rodina. Ak niektorá rodina prežíva smutnú alebo radostnú udalosť, prežívame ju všetci spoločne.
Napriek tomu, že som tu vyrastala a mám to tu v podstate rada, nechcela by som tu prežiť svoj život. Túžim raz odísť, osamostatniť sa a žiť vo väčšom meste, kde rasové rozdiely nie sú tak citeľné ako v našom okolí. Napriek tejto túžbe však nezabúdam, že keď sa v našej rodine niečo udialo, boli to naši najbližší, ale i vzdialenejší členovia rodiny, ktorí stáli pri nás a pomáhali nám prekonávať ťažké chvíle.
V Podsadku žijú aj nerómski obyvatelia, ale skoro vôbec s nimi nekomunikujeme. Máme kostol sv. Jozefa, do ktorého prestali chodievať ľudia z majority. Väčšia časť chodí na bohoslužby do centra mesta Stará Ľubovňa. Stretávanie sa Rómov a nerómov je úplne minimálne. Máme aj základnú školu. Plne organizovanú. No opäť je tu len rómske zastúpenie žiakov, žiadny nerómsky žiak. Ja som mala spolu s mojimi dvoma kamarátkami šťastie, lebo po ukončení štvrtého ročníka nás rodiča preložili na základnú školu do Starej Ľubovne. Začala som sa vzdelávať v škole, kde som mala nerómskych spolužiakov. Som za to mojim rodičom veľmi vďačná, pretože mi takto umožnili ľahšie sa integrovať a tým mi uľahčili aj samotné štúdium na strednej škole. V Podsadku máme aj krásne zrekonštruované komunitné centrum, v ktorom sa deťom z osady venujú odborní pedagogickí a terénni pracovníci.
Na našej osade sa mi páči, že ľudia sú voči sebe stále ľudskí. Páči sa mi, keď k nám večer prichádzajú susedia, posadajú si okolo stola, hovoria krásne príbehy a my, deti a mladí, ich počúvame dlho do neskorého večera. V lete sa stretávame na priedomí našich domovov a tešíme sa spoločne len tak obyčajnému dňu pri speve a tanci. Vtedy si uvedomujem, že k svojmu šťastiu nepotrebujem toho až tak veľa. Okrem vzdelania, ktoré túžim dosiahnuť čo najvyššie, mi na najbližšie roky stačí prítomnosť mojej rodiny a blízkych.
Tieto spoločné chvíle s ľuďmi v osade, s ktorými sa delím o to krásne i menej pekné, je to najdrahšie, čo mi nikto nikdy nevezme. Zároveň aj krásne prírodné prostredie, ktoré našu skromnú osadu obklopuje, ma uisťuje v tom, že aj keď nemáme pekné prepychové domy, žijeme v krásnom prostredí pod naším Ľubovnianskym hradom. Verím, že práve spomienky na spoločné chvíle strávené pri spoločných stretnutiach a zábavách pod holým nebom budú pre mňa v dospelosti tým najväčším dedičstvom, ktoré mi zanechajú moji rodičia, moja rodina.
Barborka Čurejová, 16 rokov, prvé miesto – ZUŠ Jána Melkoviča Stará Ľubovňa
JE TO AJ V MOJICH RUKÁCH
Som žiačkou ôsmeho ročníka. Žijem v rómskej osade. V našej osade nemajú rodiny záhrady, v ktorých by pestovali kvety a zeleninu. No napriek tomu vnímam prírodu už od svojho detstva, pretože naša osada je blízko lesa, pod Ľubovnianskym hradom. Nikdy som nerozmýšľala nad tým, načo nám je príroda, prečo ju máme chrániť a prečo by som ju mala chrániť práve ja. Prírodu som brala ako samozrejmosť. Veď ako môžem sama pomôcť? Naša Zem je predsa veľmi veľká.
Svoj názor som začala meniť potom, keď nám pred dvoma rokmi začali v škole hovoriť o projekte Zelenej školy. Pani učiteľky nám všetkým žiakom vysvetľovali dôležité témy spojené práve s prírodou. O tom ako triediť odpad, separovať ho a vedieť ho aj využívať. Veľmi sa mi to zapáčilo, keď sa na našej škole začalo viac hovoriť aj o niečom inom, ako len o číslach a poučkách. Na hodinách nám pani učiteľka premietala prezentácie o ochrane prírody, o tom, ako pracujú iní žiaci na svojich školách. Na našej škole sa aktívne venujeme ekologickým témam podľa konkrétnych mesiacov. V marci sa venujeme Svetovému dňu vody, v apríli Dňu Zeme. Tieto hodiny mi dali veľa. To, čo som sa naučila v škole, som začala využívať aj doma.
Napríklad som naučila rodičov, že plastové fľaše treba oddeľovať a hádzať do žltých vriec a sklenený odpad do zelených vriec. Dokážem si teraz aj vyrobiť rôzne užitočné alebo, len tak na ozdobu, predmety z odpadu. Najviac sa mi páčilo, ako nám pani učiteľka ukázala, ako sa dá urobiť si modely šiat z odpadových materiálov z plastu a starých novín. Dnes už viem aj to, ako prebieha výroba papiera. Aj to som si v škole vyskúšala.
Tento rok si naša trieda našla nového kamaráta. Je ním strom zo školskej záhrady.
Vybrali sme si strom lipu, ten teraz sledujeme a do nášho pozorovacieho hárku zapisujeme jeho zmeny. Aj sa s ním fotíme. Veľmi sa mi páčila aj aktivita „Adoptuj si svoj kvet“. Spolu so spolužiakmi som si zasadila svoj kvet, o ktorý sa každý staráme. Najviac sa mi páčilo, že sme mohli svojim kvietkom dať aj meno, tak ako sa na rodičov patrí. Keď som prišla domov, pochválila som sa svojej mame, že som si v škole adoptovala kvet. Nerozumela tomu, a tak som jej všetko vysvetlila. Na druhý deň ma mama prekvapila tým, že mi kúpila semienka izbových kvetov. Spolu s mojou sesternicou som si ich doma do kvetináčov z plastových fliaš hneď zasadila. Črepníky som si vyrobila sama. A tak mám už dva adoptívne kvety. Aj kvietok, ktorý mám doma, dostal svoje meno.
Teraz si uvedomujem, že všetko môže byť aj v mojich rukách. Stačí len chcieť. Začala som viac vnímať prírodu. Verím, že to, čo som sa v škole naučila, a určite sa ešte veľa naučím,využijem raz v mojej budúcnosti. Dokonca som sa stala aj členkou „Zelenej hliadky“ v našej škole. Najviac túžim mať raz veľkú záhradu, v ktorej budú stromy a rôzne druhy kvetov.
Adela Porčogošová, 15 rokov, druhé miesto - ZUŠ J. Melkoviča, Stará Ľubovňa
Ilu. foto: wix
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 46 (8. december 2021)