V uplynulých dňoch prichádzali do redakcie Ľubovnianskych novín reakcie na tragickú udalosť zo 6. apríla, ktorá si vyžiadala tri obete zo Starej Ľubovne. Za viaceré vyberáme príspevok od Staroľubovňana Lukáša Ogurčáka.
Lukáš viedol Spoločenstvo ON pri Chráme Matky ustavičnej pomoci v Starej Ľubovni, do ktorého patrili zosnulé dievčatá Lucka a Sofia. A to až do svojho odchodu do Talianska, kde študuje v medzinárodnom seminári v Montefiascone, pripravuje sa svoju cestu kňaza pre misie.
Ach, moje drahé, vzácne... Ako sa s vami len ťažko lúči...
Celým Slovenskom otriasla tá správa, o čo viac nami, čo sme vás poznali. Áno, poznal som vás ešte ako malé dievčatá a videl vás rásť, rásť do krásy a kto vás poznal, tak vie, že hlavne do tej vnútornej. Ste tak vzácne a prinášali ste čistú, nevinnú, úprimnú radosť a krásu - to, čo tento svet tak veľmi potrebuje. Budete mi veľmi chýbať, veď ako som povedal, videl som vás vyrastať odmalička, zažili sme spolu mnoho táborov, „stretiek“, oáz... boli ste aj mojimi deťmi a o to viac to bolí a ako každý rodič aj ja som sa pýtal: „Prečo sa to muselo stať vám, prečo som to nemohol byť ja?“ No chápem, že ja, na rozdiel od vás, nie som pripravený, vaše duše boli čisté a nevinné, to o tej mojej povedať nemôžem.
Niektorí z nás sa možno pýtajú, prečo sa to stalo? Kde bol Boh? No ja si túto otázku nekladiem, mám v tom absolútny pokoj, viem, že aj napriek tomu, že to tak bolí, sú už pri svojom Milovanom, sú Doma, vo večnej radosti. No napriek tomu sa pýtam, čo si máme z toho odniesť?
Niekedy potrebujeme, aby nami bolo zatrasené, aby sme si uvedomili veci. A táto udalosť otriasla celým Slovenskom, a bolo to poriadne zatrasenie, a pán Boh nerobí veci len tak, ale pozná nás a vie, čo je pre nás dobré (rim 8,28), to znamená, že sme na tom asi dosť zle v tomto svete, ak nami potreboval tak veľmi zatriasť. Nenechajme si túto udalosť len tak prejsť pomedzi prsty, ale nech nám to je varovaním a pozvaním zamyslieť sa nad naším životom, či to - čo žijeme, je skutočne dôležité, lebo dnes sme tu, ale nevieme - čo bude zajtra. Veď tak ľahko je v tomto materialistickom svete zabudnúť na večnosť a žiť pre chvíľkové potešenia.
A prečo pán Boh použil práve tieto dievčatá? Lebo boli pripravené, žili preto, aby milovali Boha a privádzali k láske voči nemu aj iných, a tak toto bol nie smutný koniec, ale vrchol ich života, vrchol, z ktorého pozývajú prísť bližšie. Boli svetlom počas svojho života a pokračujú byť svetlami. „Ale, vy, bratia, nie ste vo tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej. Veď vy všetci ste synmi svetla a synmi dňa. Nepatríme noci ani tme.“ (1. Sol 5:4).
A vnímam, že napriek našej obrovskej bolesti, strate a slzám, by nám naše dievčatá určite rady povedali spolu s Ježišom: „Neplačte nado mnou, ale nad sebou a svojimi deťmi.“ Áno, ony už sú v radosti, dosiahli cieľ, za ktorým bežali, ale my? Smerujeme tam tiež? Alebo máme zo smrti strach a nevieme, čo nás tam - na „druhej strane“ čaká? Preto nenechajte toto zatrasenie prejsť len tak okolo, ale nasmerujme naše pohľady na večnosť, hľaďme na to - čo je hore, a to čo je neporušiteľné, tak ako hľadeli tieto naše dievčatá.
Ale pokánie a smútok nie je to jediné, čo by nám chceli povedať. Vnímam, že by nám rady povedali, a to hlavne rodičom a najbližším: „Usmievajte sa, nebojte sa usmiať.“
Áno, je čas tešiť sa a čas smútiť - a toto je určite čas smútku, ale nedovoľme, aby ten smútok trval večne. Veď plačeme, lebo MY sme zažili stratu, a áno tieto dievčatá boli naozaj jedinečné a špeciálne, preto ich strata bolí o to viac, ale zároveň sa môžeme tešiť z ICH zisku, tešiť sa s nimi. Veď sú vo večnej radosti, pri svojom ženíchovi. A verím, že by nám znovu spolu s Ježišom povedali: „Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi.“ (jn14,28).
Áno, máme dôvod na radosť, nenechajme si ukradnúť to, čo ony tak veľmi prinášali tomuto svetu - úsmev a radosť. Iste najbližšie dni či týždne a pre blízkych možno mesiace či roky, bude ťažké radovať sa, a možno sa za to dokonca budeme cítiť previnilo a pýtať sa, či to vôbec môžeme. Ale áno, môžeme! Prinášajme tomuto svetu to, čo prinášali ony, tento temný svet to tak veľmi potrebuje. Preto sa nebojte usmievať, hoc nateraz aj cez slzy, lebo my žijeme v nádeji a túto nádej tento svet potrebuje vidieť. A hlavne určite nedovoľme, aby smútok nad stratou a nad tým, čo nemôžeme zmeniť, nám zahalil zrak vidieť tých, ktorí tu zostali a potrebujú nás.
Odišli úžasné dievčatá, ktoré nám budú navždy chýbať a nikdy na nich nezabudneme, ale strata týchto troch našich detí, nesmie zapríčiniť, aby sme stratili tých, ktorých máme blízko seba. Musíme žiť a niesť ich posolstvo - posolstvo lásky, radosti a nádeje.
„Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ? Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť, moju spásu a môjho Boha.“ (Žalmy 42:6).
Zbohom, princezné... Lúčime sa s vami, na vašej ceste za Kráľom, navždy budete v našich srdciach. Prihovárajte sa u neho za nás.
„Čuj, dcéra a pozoruj, nakloň svoj sluch, zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca. Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou, on je tvoj pán, vzdaj mu poklonu. Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá. V pestrom rúchu ju vedú ku kráľovi, za ňou ti privádzajú panny, jej družice. Sprevádza ich jasot radostný, tak vstupujú do kráľovského paláca.“ (Žalm 45:11).
Lukáš Ogurčák, Montefiascone, apríl 2024