Pre ľudí žijúcich na dedinách od narodenia znamenajú rôzne sviatky a obyčaje možno samozrejmosť, zvyk a ich výnimočnosť si často ani neuvedomujú. V priebehu celého roka máme veľa sviatkov, ktoré si pripomíname a slávime. Ale je aj množstvo iných, o ktorých takmer nevieme, len pohľad do kalendára nás na ne upozorní, ale veľakrát nám nič bližšie nepripomenú. Niektoré sviatky svätíme, no často už ani nevieme prečo, kedy a za akým účelom vznikli. Veľa ľudových zvykov sa už vytratilo z nášho povedomia.
Pre roľníkov znamenal príchod zimy zmenu v charaktere práce, ale čiastočne aj v spôsobe života. Predlžujúce sa večery vyplňovala práca, ktorú si gazdovia odkladali práve na tento čas.
Osnovu kalendára tvorili cirkevné sviatky, no význam, ktorý sa niektorým dňom pripisoval, urobil z nich poľnohospodárske sviatky. Pospolitý ľud ich chápal po svojom a s menami svätých spájal príslovia, porekadlá a pranostiky, podľa ktorých sa roľník riadil v priebehu hospodárskeho roka. Niektorí svätci úzko súvisia s prácami roľníka a majú čisto orientačno-časový význam. Pod poľnohospodárskymi patrónmi sa rozumejú takí svätci, ktorým sa pripisuje ochrana polí, viníc, chovu domácich zvierat, najmä rožného dobytka a oviec.
Otužovali kone
Podľa niektorých príznakov sa zdá, že v minulosti na Slovensku požíval značnú úctu svätý Štefan (26. december) ako patrón koní. Kedysi bývalo zvykom, že na Štefana zavčas ráno vyšli mládenci s koňmi na potok, kde ich „brodili“ vo vode. Keď bola tuhá zima a voda v riečišti bola zamrznutá, chodievali brodiť kone do snehu. Robili tak údajne preto, aby kone boli po celý rok zdravé a vytrvalé. V roľníckych rodinách bolo zaužívané, že členovia rodiny ráno pochodili po dvore bosí, na Štefana to vraj bolo priam nevyhnutné.
Poľské etnografické pramene uvádzajú, že v deň svätého Štefana sa vykonávala značne rozšírená obyčaj žičenia šťastia do nastávajúceho hospodárskeho roka spojená s obsypávaním zrnom, najmä ovsom, čiže krmivom pre kone. Išlo o prastarý predkresťanský zvyk, ktorý mal za cieľ magickým prostriedkom preniesť zdravie, silu a hojnosť na obsypávané osoby. Tento úkon mal privolať aj hojnú úrodu. A keďže ovos je krmivom koní, svätý Štefan sa stal ich patrónom.
V Lesnici a Veľkej Lesnej svätili obilie
Žofia Kossaková vo svojej knihe ROK POLSKI uvádza, že večer dňa svätého Štefana sa miestami nazýva „štedrý večer“, lebo v tento deň čeľaď a rodina blahopriala gazdovi, čiže „szczedrovali“. Neskôr sa tento zvyk preniesol na Nový rok. Po počastovaní pomazali strop medom a gazda naň vyhadzoval obilné zrno, často ovos. Ak sa zrnká zachytili na medom potretých hradách, veštilo to dobrú úrodu, ak odpadli, bol to znak, že možno očakávať nepriaznivý rok.
Obyčaj svätenia ovsa je však známa aj v iných krajinách. Na Slovensku, napríklad vo Veľkej Lesnej sa na Štefana svätil v kostole ovos, ktorý na jar dávali do sejby. Aj v obci Lesnica sme sa od najstarších obyvateľov dozvedeli, že kedysi pradávno sa tiež svätilo obilie, konalo sa tak na prvý sviatok vianočný na pastierskej omši. Farár začal koledovať v nasledujúci deň, na sviatok Štefana. V každom dome dostal výslužku – „viertelik“, čo predstavuje asi 16 litrov ovsa alebo jačmeňa. Kostolník to zbieral do vreca, kde a v ktorom dome sa vrece naplnilo, tam ostalo a potom sa odviezlo s dohodnutým gazdom na faru. Zvyk sa uchoval v Rakúsku a v Nemecku, kde posväteným ovsom nakŕmili kone. Svätenie ovsa bolo známe aj v Česku a na Morave, kde deň svätého Štefana bol sviatkom koní a čeľaď mala voľno. Ide o sviatky okolo zimného slnovratu, ktoré podľa ľudovej viery rozhodovali o nastávajúcom roku a jeho produktivite.
Vinš hospodárovi na celý rok:
Na jar nech škovránok spieva oráčovi peknú pieseň na roli,
v lete nech vám narastú zlaté klasy na poli,
na jeseň - aby ste mali plné stodoly,
gazdovi na plece plné vrece,
gazdinej plnú fertuchu vajec a pekný biely šmalec,
a o rok v tento zimný čas, aby sme mohli toto všetko vinšovať vám zas.
Ľudová pranostika:
Keď svätý Štefan blato vyfúka, bude pekná jar.
Spracovala: Viera Mošoňová, foto: z knihy Igor Grossmann - moja dedina
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskyh novinách č. 47 - 48 (15. december 2021)