Jar prišla do severného Uhorska v roku 1813 neskoro, vlastne, tak ako stále doteraz. Po tuhej zime ju už túžobne očakávali, lebo zásob v stodolách a sýpkach viditeľne ubúdalo. Zvieratá, zavreté niekoľko mesiacov v maštaliach potrebovali čerstvú zelenú pašu pôsobiacu ako liek na všetky neduhy.
Gazdovia mohli konečne vyjsť do poľa až koncom apríla. Pripraviť pôdu na sadbu je namáhavá práca, navyše úplne závislá od počasia. Dažde, ale aj sucho spôsobujú nemalé problémy pri zakladaní novej úrody. Garbiarsky majster František Urbanský, živiaci sa hlavne remeslom, si potraviny, podobne ako jeho predkovia, dorábal sám. Popri práci v dielni to nebolo jednoduché, a preto stál denne na nohách od východu slnka až do neskorej noci. Práca v dielni aj na poli ho fyzicky unavovala, ale duševne posilňovala. Videl hmatateľný výsledok svojho snaženia, čo v ňom vyvolávalo pocit šťastia.
V posledných rokoch sa mu darilo, pretože dopyt po kvalitnej koži stále narastal. Mohol za to vďačiť Korzičanovi, ktorý si v Paríži sám na hlavu nasadil cisársku korunu. Odkedy Európou pochodovali vojaci Napoleonovej „grand army“, dopyt po dobre vypracovanej koži stúpal. Dokonca sa ani nemusel starať o odbyt. Spoločnosti zaoberajúce sa výrobou obuvi alebo iných kožených doplnkov pre armádu si vytvorili celú sieť priekupníkov, ktorí vykupovali od majstrov ich produkciu priamo z dielne. Ale najlepšie obdobie pre garbiarov nastalo, keď francúzsky cisár zakázal obchodovať s Anglickom. Vtedy boli všetci odkázaní na kontinentálne zdroje, a keďže ich bol nedostatok - dopyt ešte vzrástol. Teda v čase, keď poniektorí obchodníci, ale aj remeselníci v okolí majstra Urbanského pociťovali útlm, on dosahoval najlepšie zisky.
Koleso dejín sa točí...
Napriek tomu sa na Napoleona a jeho politiku pozeral s veľkou nedôverou. Vôbec sa mu nepáčili novoty, ktoré sa z Francúzska nezadržateľne šírili po celej Európe. „Rovnosť pre všetkých?! Prečo by sa mali mať lenivci a darebáci tak ako ja?!“ bol jeho argument, keď sa ho niekto snažil presviedčať o prospešnosti zavádzania nových móresov. Vtedy ešte nemohol tušiť, že aj taká doba raz príde. Môžeme povedať, že ľubovniansky garbiar bol typickým konzervatívcom. Nielenže sa mu nepáčilo čokoľvek nové v politike, ale nič nechcel meniť ani vo svojom spôsobe života. Neraz ho presviedčali, aby zanechal gazdovstvo a venoval sa iba remeslu. „Každý šikovný majster rozširuje svoju dielňu, naberá pracovníkov, aby časom nemusel pracovať – a vy akoby ste zámerne zahadzovali všetky príležitosti na pohodlnejší, a tým pádom aj šťastnejší život,“ neraz počúval, keď sa pri ňom v dielni zastavil nejaký mudrlant. Takýmto rečiam ani neoponoval, iba si zamrmlal popod nos: „Kto je od narodenia hlúpy, ani v Paríži rozum nekúpi.“
Ako mohol hľadať šťastie tam, kde nie je. Veď iba pri práci dokázal zabúdať na starosti a problémy. Ba niekedy, keď ho to, čo robil, úplne pohltilo, nepociťoval ani bolesť. Preto nechápal - ako môže byť pre niekoho cieľom snaženia nečinnosť a navyše v zlatej klietke.
Kapustové polia chránili vŕby
Na jar sa tešil aj majster Urbanský. Konečne sa nadýcha čerstvého vzduchu, lebo v garbiarskej dielni smrad čpavku občas vystrieda ešte horší zápach nespracovaných koží. Práca na poli bola pre neho príjemnou zmenou. Navyše teraz, keď sa šírili zvesti, že ťaženie Napoleona do Ruska neskončilo najlepšie, sa zdalo byť poľnohospodárstvo dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. „Keď máš v pivnici zemiaky, v sýpke zrno a v sude kapustu, nemusíš sa báť hladu,“ opakoval si občas iba tak sám pre seba.
Každá zo spomínaných komodít mala svoje tradičné miesto v chotári Starej Ľubovne. Na kopcoch a pahorkoch sa darilo zemiakom, ktoré sa striedali s ovsom, jačmeňom či pšenicou. Polia okolo riek Poprad a Jakubianka už tradične slúžili na pestovanie kapusty či repy. Bola tam dostatočná vlhkosť, ktorú podporovali aj časté ranné hmly. Už tradične sa výsadbou kapusty končili jarné práce, trvajúce neraz aj do konca mája. Majster Urbanský mal pri rieke dve role, kde pestoval iba kapustu. Aby dosiahol lepšiu úrodu, vždy nechal jednu z nich ležať ladom, to aby si zem oddýchla. Tento rok vysadil už predpestované kapustové sadenice na Vyšnú kapušnicu – tak zvykli toto miesto v chotári nazývať už jeho predkovia. Roľa sa nachádzala na pahorku mierne sa zvažujúcemu k rieke. Tá ho obmývala zo západnej a severnej strany v takmer pravidelnom polkruhu. Na brehu rástlo zátišie starých dobre zakorenených vŕb, ktoré si stále rovnaké pamätal ešte Františkov dedo. Nechávali ich tu rásť, pretože na severnej strane poľa nikomu a ničomu nezacláňali a navyše chránili breh pred neustálym podmývaním. „Nebyť týchto stromov, tak je naša roľa z roka na rok kratšia,“ vysvetľoval majster svojim synom, keď im ich kmene slúžili ako operadlá pri obedňajšom odpočinku.
Hrôzostrašné augustové ráno
Počas leta majster spolu s rodinou a pár učňami pracovali v dielni takmer bez prestávky. Keby nebolo tretieho božieho prikázania, tak isto by robili nepretržite sedem dní v týždni. Aj napriek obavám dopyt po koži neklesol - ba práve naopak. Napoleon po veľkých stratách v Rusku formoval novú armádu a navyše sa proti nemu postavili jeho niekdajší spojenci vrátane Rakúska. Nových vojakov bolo treba obuť a aj inak vystrojiť. Niko nepochyboval, že Európa sa stane znova bojiskom a niektoré z polí sa zmení na hrob tisícov mladých mužov. Optimizmus nedodávalo toho roku ani počasie, skôr naopak. Začiatkom augusta sa začali vyskytovať občasné, ale výdatné dažde, ktoré postupne prechádzali do silných búrok a vytrvalých zrážok, kedy sa z neba na zem valili hektolitre vody. Korytá riek Poprad a Jakubianka sa nebezpečne dvíhali, ale stále zostávali vo svojich korytách a spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, aby sa vyliali.
Na noc z 24. na 25. augusta nikto, kto ju zažil, isto nezabudne. Krátko pred polnocou sa zatriasla zem, čo spôsobilo otvorenie podzemných prameňov. V momente sa prihnali od Tatier, ale aj z Levočských vrchov mohutné vlny, ktoré sa stretli na východnej strane mesta. Aj keď od večera stáli mešťania na stráži, aby varovali pred zaplavením tých, ktorí bývali bližšie pri vode - živel im nedal šancu. Boli radi, že sami stihli uniknúť. Nad ránom, keď sa začalo brieždiť, bol prehlušujúci hukot vody doplnený aj o strašný obraz. Z domov na konci Nižnej ulice zostali stáť iba časti múrov, a aj tie sa pod náporom dravého prúdu postupne rúcali.
Akoby zázrakom ochránená úroda
Obidve rieky zaplavili polia a niekde úplne zmenili svoje koryto. Všetky mosty boli strhnuté. Ľudia v duchu ďakovali predkom, že postavili mesto na kopci. Iba vďaka tomu neutrpeli veľké škody na nehnuteľnom majetku. To sa ale nedalo povedať o poľnohospodárstve. Takmer všetky polia v okolí riek boli úplne zničené. Aj keď voda ustúpila, ostala po nej hrubá vrstva bahna alebo piesku. Mesto podobajúce sa ostrovu bolo možné opustiť až na konci augusta. Ihneď sa začalo s obhliadkou zničeného chotára. V prvom rade pochovali niekoľko tiel neznámych utopených ľudí, ktorých tu priniesla a vyplavila voda. Zakopať museli aj množstvo uhynutých zvierat v počiatočnej fáze rozkladu, to aby sa nezačali v celom tom nešťastí šíriť ešte aj choroby. Každému bolo jasné, že role so zbožím sú stratené. No predsa sa mešťania ponáhľali skontrolovať svoj kus dovtedy úrodnej zeme, dúfajúc, že práve tá ich ostala ušetrená. Bol to žalostný pohľad. Na mieste niekdajších „kapušníc“ boli miestami iba holé kamence, niekde nimi tieklo nové koryto rieky a iba tí šťastnejší našli svoje pole pokryte mazľavým bahnom. O zázraku mohol hovoriť iba garbiarsky majster Urbanský. Jeho pole bolo takmer neporušené a veľkým kapustným hlávkam akoby celé to nešťastie iba pridalo na kráse. Zachránili ich staré vŕby, medzi ktoré sa v počiatkoch povodne, keď prúd vody nebol až taký silný, dostali utrhnuté plte, stohy slamy a kadejaké konáre. Spolu tak vytvorili pevnú hrádzu, ktorá mocnela každým novým priplaveným predmetom. Postupne sa tu ukladali časti mostov, trámy zo strhnutých domov, rozbitý nábytok a všetko, čo so sebou voda niesla. Hrádza odrazila vodu, a tak zachránila Vyšnú kapušnicu Františka Urbanského pred zničením.
No po spodnej roli, ležiacej tohto roku úhorom, nezostala ani pamiatka. Pohltilo ju nové koryto rieky. Majster aj tak ďakoval Bohu za milosrdenstvo a veril, že ušetrenie jeho úrody bol určite zázrak.
Zvláštny nález – plávajúci kríž s Ježišom
Túto domnienku iba umocnili ďalšie okolnosti, ktoré so sebou prinieslo rozoberanie prírodou vytvorenej hrádze. Zo zmoknutej slamy vybrali neporušený drevený kríž s plastikou Ježiša. Bol dokonca piatok, teda deň, keď podľa evanjelií za nás zomrel Spasiteľ. Nebolo teda pochýb, kto držal ochrannú ruku nad týmto kúskom zeme. Majster František, spočiatku prekvapený, sa predsa len rýchlo spamätal a vyzdvihol vzácny predmet nad hlavu. Všetci, ktorí pomáhali pri rozoberaní živlom vybudovanej priehrady, spozorneli a niekto z nich začal spievať „Te Deum“. V tej chvíli sa všedný deň zmenil na sviatok. Emóciami naplnený garbiar, uvedomujúc si duchovný význam nálezu, stále ho držiac nad hlavou, vykročil smerom ku kostolu. Cestou sa k spočiatku neveľkej skupine ľudí pridávali ďalší, a tak, keď dav vstupoval na námestie, pripomínal procesiu konanú pri významných sviatkoch či udalostiach. Správa o nájdení kríža predbehla pomaly kráčajúci zástup, a preto už informovaný kňaz čakal pred vchodom do chrámu. Svätenou vodou a kadidlom posvätil drevenú plastiku Spasiteľa a všetkých zúčastnených pozval do vnútra na ďakovnú bohoslužbu.
Znamenie, ale i reálne vysvetlenie
Interiér kostola podmaňujúci si svojou atmosférou všetky zmysly majstra Urbanského ho podnietil k myšlienke, ktorú predniesol celému zhromaždeniu na konci slávnosti: „Kapustou, ktorú zachránil náš Pán pred istou skazou, budem počas zimy zadarmo zásobovať tunajší špitál. Zdraví bez nej rok vydržia, ale chorým môže pomôcť dožiť sa jari!“ Navyše nájdený kríž daroval tunajšiemu chrámu a prisľúbil, že zaplatí všetky výdavky spojené s jeho rekonštrukciou.
Rýchle rozhodnutie, spravené pod tlakom emócií, väčšinou nebýva správne a po vyprchaní počiatočného nadšenia prichádzajú pochybnosti a neraz aj ľútosť nad jeho vyrieknutím. To ale nebol prípad Františka Urbanského presvedčeného o správnosti svojho počínania. Bol síce veriacim človekom, ale nie naivným. V plastike Krista videl jasné znamenie od Boha, ale zároveň vedel, že nemohla spadnúť z nebies. Preto spolu s kňazom dali rozhlásiť, aby sa ten, komu ju vzala voda, prihlásil na ľubovnianskej fare. Medzitým, až do októbra, spolu so svojimi synmi dňom a nocou strážil kapustové pole. Bolo to síce namáhavé, ale, žiaľ, potrebné, pretože bolo veľa takých, ktorým by sa do komory naisto vošla. Oddýchnuť si mohol až začiatkom októbra, kedy sa jeho dvor zaplnil troma plnými vozmi veľkých svetlozelených hlávok. Takú úrodu ešte nikdy nemal, a preto si musel požičať sudy aj od susedov. Práve v čase, kedy naložená kapusta dostala svoju kyslosť a bolo možné ju jesť, prišla do Ľubovne správa o krvavej bitke niekde v Sasku, pri ktorej boli Francúzi porazení a zahnaní na útek. „Chvála Bohu!“ povzdychol si František a dodal, „konečne zase bude všetko tak, ako bolo.“ Mýlil sa, ale v tej chvíli málokto tušil, že staré časy ako ich poznal, sa už nikdy nevrátia.
Vitamíny pre chorých v špitáli
S prvými mrazmi prišiel znova advent a s ním aj očakávanie najkrajších sviatkov v roku. Spolu so zimou dorazili aj choroby, a tak sa mestský špitál začal zapĺňať. Majster Urbanský dodržal sľub a staral sa, aby chorým v jedálničku nechýbali vitamíny vo forme kyslej kapusty. Daždivé leto, vyvrcholením ktorého bola povodeň, sa podpísalo na poloprázdnych komorách. Hladomor, našťastie, nehrozil, ale takmer každá domácnosť sa musela oproti minulým rokom poriadne uskromniť, aby zásoby vydržali až do jari. V jedálničku takmer úplne chýbala tradičná kapusta a všetko, čo sa z nej pripravovalo. Nedala sa ani kúpiť, pretože rozvodnené rieky zničili úrodu nielen na Spiši, ale takmer v celom hornom Uhorsku a Galícii. Hrozilo teda, že štedrá večera bude toho roku bez tradičnej kapustnice.
Vianoce 1813 - bodka za ťažkým rokom
Pár dní pred Vianocami navštívil František Urbanský tunajšieho kňaza, aby sa dohodli, ako ďalej postupovať s nájdeným krížom, o ktorý sa nikto neprihlásil. Po sviatkoch mal cestu do Krakova, aby navštívil svoju najstaršiu dcéru, ktorá sa tam vydala. V meste poznal šikovného rezbára, ktorý by plastiku zrekonštruoval a prípadne ju vsadil do nejakej ucelenej kompozície, aby mohla byť dôstojne vystavená v kostole. Zároveň kňaza poprosil, aby na poslednej rorátnej omši vyhlásil, že kto chce, môže si na Štedrý deň prísť k Urbanským po kapustnicu. „Povedzte, aby so sebou priniesli nejakú nádobu, v ktorej si ju budú môcť odniesť. Jedna holda pripadne pre štyri osoby v domácnosti.“
Domáci pivovar majstra Františka s veľkými medenými kotlami sa tak pred Vianocami 1813 zmenil na vývarovňu. Do práce bola zapojená celá rodina, ba dokonca prišli pomôcť aj susedky. Po rorátnej omši, na ktorej kňaz vyhlásil garbiarovu ponuku, sa v dome Urbanských na Vyšnej ulici dvere takmer nezavreli. Prichádzali mešťania, aby aj oni prispeli, čím mohli. Jeden priniesol sušené huby, iný zase vrecko múky na mrveničku... Štedrovečerná kapustnica sa podľa starej obyčaje, ktorú František až úpenlivo rešpektoval, pripravovala bez mäsa, pretože až do Božieho narodenia sa mali ľudia očakávajúci príchod Ježiša Krista postiť.
Tak vďaka zázračnému ušetreniu úrody majstra Františka Urbanského a jeho štedrosti, na žiadnom sviatočnom stole v kráľovskom meste Stará Ľubovňa nechýbala tá pravá a hlavne zdravá kapustová polievka, známa v tomto kraji dodnes ako „juška“.
Pavol Mišenko, ilustrácie: Andrea Spišaková
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 47 - 18 (15. december 2021)