Aj v novom roku pokračujeme ďalšou časťou seriálu. Tentokrát nám svoje spomienky vyrozprávala Mária Pavlíková, ktorá patrila medzi úplne prvých zamestnancov Skrutkárne. V podniku síce pracovala iba krátko, no spomína naň s radosťou v očiach. A neobišli sme ani archív našich novín, kde sme opäť našli zaujímavé spomienky. Ako sme už neraz pripomenuli, v podniku pracovali aj celé rodiny. Jednou z nich bola i rodina Hutníkovcov z Podsadku.
Čo sa písalo o Skrutkárni v roku 1985?
KRÁČAJÚ V OTCOVÝCH ŠĽAPAJÁCH
Keby sme chceli písať o ľuďoch, ktorí zasvätili polovicu života svojmu podniku či závodu, určite by sa ich našlo veľa. My sme si však vybrali celkom náhodne rodinu HUTNÍKOVCOV z Podsadku, ktorá pracuje v n. p. Skrutkáreň v Starej Ľubovni.
Najstarší z nich, Jozef Hutník, patrí v podniku k jeho pamätníkom. Robí tu od samého začiatku. Dokonca ako pracovník PS Prešov sa podieľal na jeho výstavbe. V roku 1961 nastúpil v n. p. Skrutkáreň na stavebnú údržbu. Na nedostatok roboty sa nedalo sťažovať. Dokončovacie práce po stavbároch a osadzovanie nových strojov v prevádzkach dali údržbárom zabrať. Od roku 1968 pracuje komunista Jozef Hutník na údržbe ako predák. Odvtedy sa všeličo zmenilo. Pribudli nové, modernejšie stroje, aj počet zamestnancov sa zvýšil. Len režim jeho pracovného dňa sa nezmenil. Každé ráno rozdelí chlapom robotu, potom zabezpečuje potrebný materiál, aby neboli zbytočné prestoje. Keď treba, oblečie si montérky a ide pomôcť. Okrem svojich údržbárov má na starosti aj pracovníkov JRD Hniezdne a Nová Ľubovňa, ktorí majú s podnikom zmluvu.
Roboty je na údržbe, ako sám hovorí, neúrekom. Jozef Hutník sa aktívne zapája aj do zlepšovateľského a vynálezcovského hnutia. Jeho ostatný zlepšovací návrh, ktorý podal spolu s majstrom P. Mindekom, rieši problém častého poškodzovania omietok vo výrobných prevádzkach podniku. Okrem práce si vždy našiel čas aj na funkcionárčenie. Osem rokov robil na údržbe predsedu ZO KSS. V súčasnosti zastáva funkciu vedúceho straníckej skupiny. Jozef Hutník okrem zlatého odznaku BSP, ktorého je držiteľom, má aj vyznamenanie NAJLEPŠÍ PRACOVNÍK PODNIKU, ktoré mu udelili v roku 1975.
Skromnosť, čestnosť a zodpovedný prístup k práci charakterizuje komunistu Jozefa Hutníka už od detstva. „Pochádzam z troch detí. Ťažko sa nám veru vtedy žilo. Za prenájom malej drevenice a niekoľkých úzkych pásikov rolí musela rodina odrobiť 120 dní do roka na panskom. Na učenie sme nemali toľko času, ako majú deti dnes. Po škole som nastúpil na hospodárstvo grófa Zamoyského. Ťažké to veru boli časy, no žiť sa muselo,“ odvíja niť svojich spomienok Jozef Hutník.
A potom prišla vojna. Priniesla so sebou hrôzu a utrpenie. Aj keď bol vtedy ešte chlapec, do pamäti sa mu navždy zapísali zverstvá, ktorá spáchali fašisti na staroľubovnianskom hrade.
Oveľa radšej si spomína na príchod sovietskych vojakov. „Prišli v jedno januárové ráno od Chmeľnice. Boli traja. Pýtali sa, či tu nie sú Nemci. Po obede prišli ďalší s autami v plnej zbroji. Naši ľudia ich vítali so slzami v očiach. Nechceli nič, len umyť sa a vyspať. Na druhý deň pokračovali ďalej.“
Spomienky však neodvial čas. Ostali v mysliach ľudí, čo budujú nový, lepší zajtrajšok. Jozef Hutník z Podsadku patrí tiež k nim. K statočnej a zodpovednej práci a skromnosti vedie aj obidvoch synov Ladislava a Milana, ktorí pracujú v n. p. Skrutkáreň spolu s ním. Mladší Ladislav sa vyučil za klampiara v OSP v Starej Ľubovni. Časté odlúčenie od rodiny ho však prinútilo zmeniť pracovisko. Klampiarskemu remeslu zostal verný aj po príchode do Skrutkárne. Nastúpil k otcovi na údržbu. Aj keď majú rozdielne pracovné zaradenie, spájajú ich spoločné záujmy a úlohy 67-členného kolektívu BSP, ktorého vedúcim je Tomáš Dzadík.
„Nemám rád stereotypnú robotu. Radšej robím niečo nové, kde môžem uplatniť svoje schopnosti a um.“ Keď treba vymeniť alebo opraviť poškodený kryt na stroji, zavolajú jeho. Nie je to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Najprv treba z papiera urobiť „muster“, podľa ktorého sa vystrihne plech. Šikovné ruky Ladislava Hutníka ho však musia poohýbať tak, aby dostal žiadaný tvar. Človek pri takejto robote musí aj rozmýšľať.
Národnému podniku Skrutkáreň zostal verný aj jeho starší brat Milan, ktorý pracuje na prevádzke technickej prípravy výroby ako frézar. „K fréze ma vlastne priviedol otec. Je to pekný pocit, keď človek dokáže vytvoriť z kusa železa niečo užitočné, čo slúži nám všetkým,“ rozhovoril sa Milan Hutník. Zdôraznil pritom, že dobrý frézar musí majstrovsky ovládať svoj stroj a vedieť čítať výkresovú dokumentáciu.
Vedúci prevádzky Milan Vranovský a majster J. Demek sú s jeho prácou spokojní. Obidvaja sa zhodli v tom, že je to odborník naslovovzatý. A ako komunista je vzorom aj pre ostatných. Okrem svojich pracovných povinností pracuje ako poslanec pri MsNV v Starej Ľubovni. Pre Milana Hutníka sú to ďalšie povinnosti navyše. Robí to však z presvedčenia a s láskou.
Aj dynastia rodiny Hutníkovcov v národnom podniku Skrutkáreň má svoj podiel na budovaní našej vyspelej socialistickej spoločnosti. Dokazujú to každodennou poctivou robotu na svojom pracovisku. Otec a dvaja synovia. Traja komunisti, ktorým strana dala dôveru a oni robia všetko preto, aby ju nesklamali.
Jozef Bonk, 8. máj 1985
Spomienky bývalej zamestnankyne
MÁRIE PAVLÍKOVEJ:
Bývam dlhé roky v Košiciach, no moje korene siahajú do Plavnice a Starej Ľubovne. Veľmi často a rada spomínam na obdobie, keď som pracovala v Skrutkárni. Bola som spomenutá v druhej časti seriálu Skrutkáreň ako jedna z prvých zamestnankýň podniku ešte pod mojím rodným priezviskom ako Sobanská. Človeka to po toľkých rokoch poteší.
Narodila som sa 21. marca 1936 v Levoči. Od druhého ročníka základnej školy som bývala na Námestí sv. Mikuláša na fare. Veľmi rada som sa učila, chodila som na gymnázium v Starej Ľubovni. V Bratislave som úspešne zložila prijímacie skúšky na lekárskej fakulte.
OSUD JU ZAVIEDOL INAM
Po vojne nebolo peňazí, bola chudoba a v tom čase neboli internáty pre cezpoľných študentov, len drahé priváty. Taktiež nebolo dostať skoro žiadne šatstvo, tak som sa vzdala svojho sna a nastúpila som do zamestnania. Sen o lekárstve sa mi splnil v podobe jedinej vnučky, ktorá vyštudovala medicínu.
Začala som pracovať na Vojenskej správe v Starej Ľubovni. Bolo to dobré miesto, ale v tom čase rušili okresy, a tak toto pracovisko v Ľubovni skončilo. Akurát vtedy na námestí zriadili kanceláriu, kde sa robili nábory do novovznikajúceho závodu Skrutkáreň. Vybrala som sa tam, že to aspoň skúsim. V malom meste sa o všetkom vie, a tak už vedeli, kde som predtým pracovala, aká som bola študentka a že som vyhrávala v recitácii na Vansovej Lomničke, ale i v speve. Prirovnávali ma k známej interpretke ľudových piesní Jane Guzovej. Preto ma vybrali na miesto sekretárky, aby som na úrovni reprezentovala pri jednotlivých rokovaniach spolu s riaditeľom závodu, vtedy Martinom Mázikom, ktorý prišiel od Baťu zo Svitu. V začiatkoch som do práce chodievala pešo asi dva kilometre, potom sa zriadil podnikový autobus.
ZRADNÁ ŽINČICA
Robotníci sa z Ľubovne chodili zaúčať na strojoch do Žatca. Starala som sa o spoluprácu medzi týmito závodmi. Aj Česi pravidelne chodievali do Ľubovne a pomáhali rozbiehať chod závodu. Pri jednej príležitosti sa zastavili u baču pri Hniezdnom a ochutnali pre nich niečo neznáme - žinčicu. Neboli schopní dôjsť na rokovania, stáli pri každom strome. Spomínam si, že medzi nimi bol aj veľmi elegantný zamestnanec, ktorý si nosieval na vešiaku ešte jeden náhradný oblek. Pritom na tú dobu už jeden oblek stál veľmi veľa peňazí.
Na pracovisku boli veľmi dobré medziľudské vzťahy, ľudia sa po vojne mali radi. Aj keď toho nemali veľa, navzájom si pomáhali. Dnes medzi ľuďmi badať skôr rivalitu.
V Skrutkárni som pracovala dva roky, potom som sa vydala za rodáka z Plavnice Valentína Pavlíka a presťahovali sme sa do Košíc. Začala som tam pracovať v HUKO - hutnícky kombinát - predchodca železiarní, dnešných US Steel Košice. Vychovali sme s manželom dve deti a až do dôchodku som pracovala ako odborná referentka na Vysokej škole technickej. No na svoje rodné mesto vždy s láskou spomínam.
Spracovala: ms
foto: archív M.P., O.Z., ĽN
(8. časť nabudúce)
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 1 (12. január 2022)