Ľubovnianski rytieri dokázali v uplynulej, pandemickej sezóne naštartovať svoje fungovanie. Do tréningov i súťaží sa zapojilo až 83 registrovaných detí, v budúcej sezóne to bude vyše sto. Aj preto musí stále začiatočnícky klub pripraviť viac priestoru so šatňami. Viac o hokejovom dianí v Starej Ľubovni sme sa porozprávali s riaditeľom Rytierov Patrikom Boďom.
Skúste zhrnúť uplynulé fungovanie klubu. Vládne spokojnosť v jednotlivých družstvách žiakov?
- Výsledky najstaršej kategórie (piatakov – pozn.) sa výrazne líšia od výsledkov najmladšej. Je to pochopiteľné, keďže oproti ostatným majú pár rokov tréningový deficit. Mladší chlapci však nemali problém poraziť počas sezóny aj takú baštu hokeja, akou je HK Poprad. Treba však podotknúť, že u detí v hokeji je množstvo dôležitejších vecí, ako je výsledné skóre.
Podstatné je korčuľovanie. Zatiaľ čo na začiatku sezóny naša najstaršia kategória trénovala základy korčuľovania, na konci sme už po vydarených zápasoch dvíhali ruky nad hlavy. Ide o nevídaný progres, čo je zásluha najmä trénerského kolektívu. Ten odviedol naozaj špičkovú robotu.
Ako to v súčasnosti vyzerá v klube s trénermi? Koľkých a prípadne ktorých už máte potvrdených do ďalšej sezóny?
- Zašlú sezónu ťahali dvaja skúsení tréneri s najvyššou A licenciou. Tak s Jozefom Zavackým, ako aj s Vladimírom Turanom sme pred dohadovaním sa o nových zmluvách. Jeden z nich nám už prisľúbil pôsobenie na lavičke aj ďalší rok, a to napriek tomu, že mal na stole ponuku viesť extraligové mužstvo. V trénerskom štábe boli skúsenosti umne dopĺňané mladíkom Kristiánom Čepišákom (licencia D), ktorý s deťmi strávil na ľade najviac času. Uňho máme účasť potvrdenú aj do nasledujúcej sezóny. Do nej však na ľad vykorčuľujeme s novou kategóriou detí, poškuľovať teda musíme po ďalšom trénerovi. Teší nás, že na začiatku roka úspešne absolvovali skúšky na trénerskú licenciu premiérovo aj traja Ľubovňania, ktorí už aj prejavili záujem pôsobiť v klube.
Prednedávnom sa v hokejovom hnutí na Slovensku volil nový prezident, stal sa ním Miroslav Šatan. Bol pri voľbách aj zástupca Rytierov?
- Aby klub na hokejovej mape Slovenska mohol na kongres SZĽH vyslať svojho delegáta, potrebuje mať hrajúce kategórie 5. ročník a vyššie. Za každú z nich má klub jeden hlas. Keďže aj u nás máme za sebou odohranú sezónu s piatakmi, hlasovacie právo premiérovo prináležalo už aj Ľubovnianskym rytierom. A i keď som mal možnosť osobne hlasovať zatiaľ iba jedným hlasom, ide o historický zápis pre ľadový hokej v Starej Ľubovni.
Ako je to s financovaním klubu z národného zväzu?
- Na poslednom kongrese sa stal opätovným prezidentom zväzu M. Šatan, ktorý zaznamenal slušnú podporu od delegátov extraligových klubov. Tie disponujú najväčším počtom hlasov. Ostatné menšie kluby vrátane nás, ktoré pracujú predovšetkým s mládežou, už tak nadšené z toho, ako dopadol kongres, nie sú. Nejde tak o osobu M. Šatana, ako o to, aká je podpora zväzu voči deťom, ktoré začínajú s hokejom. V krajine je viac než 10-tisíc registrovaných hokejistov, z čoho asi 8-tisíc tvorí mládež. Hokej dostane od štátu takmer 10-miliónov eur.
Priamo do mládežníckych klubov putuje niečo cez 30 %, no kategórie prvého a druhého ročníka sú bez absolútnej finančnej podpory, pričom od ďalšej sezóny, kedy začína nový olympijský cyklus, nedostaneme nič už ani pre tretí ročník hokejistov. U nás tak poberáme skromnú dotáciu len na štvrtý a piaty ročník, z čoho sa zväzu ešte vráti časť financií späť formou štartovného. Zvyšok z rozpočtu ide na reprezentáciu a činnosť zväzu, teda platy či réžiu. Ono by to bolo všetko fajn v prípade, kebyže je hokej rovnako nákladným športom ako napríklad futbal, basketbal či volejbal. Zväzová dotácia tak dokáže u nás pokryť dvojmesačné, maximálne trojmesačné náklady. Všetko ostatné si musíme „vybehať“ sami, no bez akejkoľvek garancie.
Od rodičov poberáme členské poplatky, samospráva nám na základe vysokého počtu detí pridelila pomerne peknú dotáciu, sem-tam zinkasujeme aj nejaký sponzorský dar. No a bez hlavného partnera, ktorý deťom poskytuje všetky ľadohodiny v súkromnej hale úplne zadarmo, by sme nedokázali prežiť ani mesiac. Chod klubu je okrem toho závislý na zanietencoch, dobrovoľníkoch a ich upieraní si voľného času, kedy realizačný tím počas sezóny ani len netuší, čo je to víkend.
Po zlatom Göteborgu z roku 2002, kedy si Slovensko osvojilo status „hokejová krajina“, veľa klubov tajne dúfalo, že nebudú až do takej veľkej miery odkázané samy na seba. Aj to je dôvodom, prečo v tých najšpičkovejších kluboch vo svete máme každým rokom čoraz menej hokejistov. Rodí sa síce megahviezda v podobe Juraja Slafkovského, no či sa o to postarali hokejové podmienky na Slovensku, sa dá polemizovať. Aj on totiž opustil Košice ešte v dorasteneckom veku. Jeden rok strávil v Rakúsku a Česku. Následne odišiel do Fínska, kde hrá dodnes. Navyše, spoliehať sa na to, že slovenský hokej budú v budúcnosti ťahať dve-tri vysoko draftované hviezdy, nie je určite dlhodobým a hlavne systémovým riešením. Také Fínsko, čo je krajina s takmer identickým počtom obyvateľov ako Slovensko, má k dispozícii až o 60-tisíc registrovaných hokejistov viac ako my. Preto aj patria posledné roky stabilne ku svetovej špičke.
foto: meloberries
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 22 (8. jún 2022)