Verímm, že čitateľov Ľubovnianskych novín oslovím svojimi spomienkami, najmä tých, ktorí si pamätajú Starú Ľubovňu a nálady jej obyvateľstva z obdobia polovice 20. storočia.
Pripomeniem vtedajší detský život v prostredí, v ktorom sme vyrástli, a v ktorom sme dianie v ňom zdieľali. V tom čase moji rodičia bývali v podnájme v dome č. 1 na dnešnej Farbiarskej ulici. Výstižnejšie by sa patrilo povedať, že nielen bývali, ale žili, lebo v dome rodiny Prusových otec prevádzkoval svoje remeslo mäsiara a údenára, teda od uja Prusa prenajímal aj výrobňu, udiareň a napokon aj predajňu. V nej mu pomáhala mama. Boli mladí, vo dvojici im chýbal tretí do kartových hier (alebo im bolo smutno), tak si ma objednali na rozveseľovanie a zábavu.
MôJ PRÍCHOD NA SVET
Žiadosti sa vyhovuje - bola stručná odpoveď zhora. A tak sa stalo, o deväť mesiacov na mohutnom komíne Prusových domu pristál bocian a do komína vhodil vrece, v ktorom som sa stresom triasol ja. Našťastie, celý ten proces odovzdávania balíka bocianom - poštárom netrval dlho, už o chvíľu som ležal v maminej posteli. Keď vrece roztrhla nejaká babica, plesla ma po „riťke“ a strčila do lavóra, ja som otvoril oči a zhrozil sa.
Z cudzieho sveta, do ktorého som sa dostal. Tak som začal vrešťať a ľudia okolo sa začali smiať. Neviem z koho či z čoho, ale to všetko rozprávala mi moja babka Anna. Aj to, že sa to udialo v jednu nedeľu za skorého rána 2. mája 1942.
Ja si tie podrobnosti, prirodzene, nemôžem pamätať. Ale teraz, zase z rozprávania mojej mamy, môžem pridať, že o dva týždne po prvom stretnutí s týmto svetom ma odniesli do kostola sv. Mikuláša, v ktorom ma ujo farár z ničoho nič oslovil menom Pavol a hlavu mi polial svätenou vodou. Či bola svätá, tiež neviem, ale bola poriadne studená, tak som vrešťal znova.
V ČASE 2. SVETOVEJ VOJNY
Dlho som nevedel, prečo ma ujo farár oslovil menom Pavol. Vysvetlila mi to znova babka Anna. Totiž, narodil som sa v čase druhej svetovej vojny a babkin syn Pavol (môj strýko), na pokyn prezidenta Slovenského štátu musel narukovať na východný front, brániť našu vtedajšiu ponemčenú slobodu. Babka z obavy, že tam zahynie pošepla to farárovi, aby aj ja som bol Pavol. Povedala mu, že keď už nebude mať syna Pavla, ostane jej vnuk rovnakého mena. Moji rodičia vraj súhlasili.
Domnievam sa, že to k môjmu predstaveniu postačí vedieť. Neviem, či je to náhoda, ale moje vôbec prvé zreteľné spomienky z útleho detstva sa viažu na druhú svetovú vojnu. Je to pravdepodobne tým, že tá hrozná celosvetová tragédia sa dotkla aj mojej rodiny, tak zanechala v mojom detskom podvedomí stopy viacerých stresov a záporných emócií zapamätateľných do súčasnosti.
Bol rok 1945, január, na Zamagurí mrazivá zima, ešte som nemal tri roky. Nepoznám dôvody, ale v týchto dňoch sme s mamou prechodne bývali u starých rodičov na Vyšnej ulici (oficiálne na Štúrovej s číslom domu 44), pravdepodobne preto, že sa v meste očakával prechod vojnového frontu a mama bola vo vyššom štádiu tehotenstva s mojím bratom. Tak sa aj stalo, od Dargova a Prešova postupujúca Červená armáda vytláčala nemecký Wermacht z dedín a miest na západ. Kritický deň v našom meste nastal koncom januára, dedo dom zamkol a všetkých nás šikoval do pivnice. Pamätám si, ako ulicou praskali samopaly a burácali granáty. Ležiac v pivnici na zemiakoch som sa triasol strachom a pchal prsty do uší. Neviem, či som plakal. Našťastie, bitka o Štúrovu ulicu netrvala dlho, dedo po nejakej hodine vyšiel na ulicu, nám neodporúčal, lebo pod lipou dokonával vojenský kôň s rozpáraným bruchom. Nepamätám sa, či červenoarmejci opustili mesto hneď po vytlačení Nemcov, ale mal som tú česť stretnúť sa s nimi ešte raz. To bol už marec, znova sme boli u starkých na Vyšnej ulici, mama tam išla porodiť brata. Pamätám si len toľko, že dom bol plný vojakov a dvor zaprataný koňmi, pochutnávali si na dedovom sene. Vojaci boli natoľko ľudskí, že keď na mamu prišli pôrodné bolesti, uvoľnili jej izbu, aby na svet priviedla brata. Bol 19. marec 1945, sviatok sv. Jozefa. Ale velitelia vojakov neboli natoľko ľudskí, lebo chodili po meste a zatýkali tých, ktorí boli podozriví z kolaborantstva s Tisovým režimom, zatknutých odvádzali na Sibír do povestných gulagov. Mnohí z nich už svoj domov nikdy nevideli. Ešte raz som stretol sovietskych vojakov, žiaľ, ako agresorov, bolo to v auguste 1968.
SPOMIENKY Z ULICE
Svetová vojna skončila a každým novým dňom sa zahmlievali spomienky na ňu. Aj detské, mama sa mi venovala menej, jej prsia patrili bratovi, ja som si zvykol na domácu, tetu Prusovú. Aby som na brata nežiarlil, denno-denne ma pozývala na obedné polievky. Vraj mi veľmi chutili, mamine som odmietal. Občas s mamou a bratom v kočíku sme chodili na Vyšnú ulicu k starkým, dedo Johan ma vždy zobral na dvor pozrieť, ako sa darí zajacom.
Leto sa blížilo k vrcholu, mama ma začala pripravovať do škôlky (od septembra 1945). Povedala mi, že sa tam s mojimi rovesníkmi budem hrať, spievať a učiť čistejšie rozprávať po slovensky. Bude nás tomu učiť milá teta učiteľka. Bola naozaj milá, zamiloval som sa do nej, len som sa hanbil jej to povedať. O tri roky neskôr sme hračky postupne zanechávali mladším, medzi inými aj bratovi Jožovi, stavebnice, koníky či vláčiky sme museli nahradiť šlabikárom. Čakala na nás a v triede aj prísna teta Turáková. Učiteľka bola prísna, ale nás dobre pripravila do ďalších ročníkov. To sa začalo 1. septembra 1948.
Do 1. triedy som chodil do rovnakej budovy, v ktorej bola aj škôlka, na terajšom Námestí sv. Mikuláša. Prostredie mi teda bol známe, napokon, chodil som tam ešte raz, do JSŠ v školskom roku 1956/57 až 1958/59.
Pre ucelenosť „retra“ musím ešte doložiť, že od skončenia vojny až do roku 1948, vrátane, do môjho detského vnímania zasiahli niekoľké miestne aj celospoločenské príhody či udalosti, ktoré neostali mimo mojej detinskosti, ale hoci len čiastočne, ovplyvnili moju detskú psychiku.
Z detských príhod som pred spaním dlho evidoval rozsiahly požiar neďaleko od Prusových domu. Osvetľoval možno polovicu mesta, celú ulicu v hlbokej noci postavil na nohy a zničil tri domy.
ZNOVU KRUTÉ ČASY
Druhá udalosť bola pre mňa trvácnejšia. Na tej istej ulici, cez jedny vianočné sviatky si na život siahol jeden pán, obesil sa. Nie doma, ale našli ho visieť na strome - osike v jednom údolí, blízko poľnej cesty k dedovej roli. Keď ju zavčas rána dedo kosil, nosil som mu raňajky. Ak som prechádzal údolím a pozrel na osiku, triasol som sa viac ako jej lístie. Myslel som si, že obesenec ma straší.
Ako decko nechápajúce politiku sa ma emočne dotkli aj zmeny, ktoré priniesol „ospevovaný“ február v roku 1948 v celej spoločnosti Československa, zinscenované Gottwaldom, Stalinovým žiakom. V celej republike zlikvidoval súkromný sektor, politicky aj ekonomicky. Medzi mnohými zruinoval aj môjho otca. Chudák, dlho sa z tohto zviechal, na mamu, a prirodzene aj na mňa, to malo nepriamy vplyv. Radostných chvíľ bolo menej, skoro žiadne, mama nás už nebrávala na trhy priamo na námestí, kde nám občas kupovala nejaké sladkosti. Po zlikvidovaní súkromného vlastníctva sa otec musel vzdať podnikania, dielne, predajne a tým aj podnájmu u Prusových. Prichýlili nás starí rodičia na Vyšnej ulici, presťahovali sme sa k nim, po prekonaní psychickej traumy sa otec napokon zamestnal v podniku Jednota, stal sa tam vedúcim predajne Mäsna.
Radostnejší pre rodinu bol rok 1951, dvom bratom pribudol súrodenec - sestra Marta. Zvykali sme si na ňu, na nové prostredie i na nových kamarátov z ulice. Pri tom všetkom, pri všetkých detských trampotách aj starostiach nám boli nápomocní starí rodičia, babka Anna a dedo Johan. To už ale je iná kapitola nášho napredovania do puberty.
Pavel Novák, Košice
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 15, 17. apríla 2024)
P.S.: Milí Staroľubovňania, dovoľte mi prostredníctvom vašich Ľubovnianskych novín vyjadriť úprimnú účasť rodičom, spolužiakom i pedagógom Cirkevného gymnázia sv. Mikuláša nad tragickou stratou mladých životov, ktorá Starú Ľubovňu v novodobých dejinách tak kruto ešte nezasiahla.
Z hĺbky srdca rodák
zo Starej Ľubovne