Prvý príspevok do našej novej súťaže poslali rodáčky zo Starej Ľubovne. Na detstvo im ostali krásne retro snímky, ale i nádherné spomienky, o ktoré sa podelili s našimi čitateľmi.
V DOME NA LENINOVEJ ULICI
Patríme ku generácii, ktorá sa narodila po vojne, Ľudmila v roku 1946 a Magdaléna v 1948. Pôrodnica vtedy nebola, narodili sme sa v dome na Mäsiarskej ulici. Potom to bola Leninova ulica 10 a náš dom patril našej pani domácej Márii Vujsovej, naši rodičia Žofia Pišová a Matej Piš tam žili v podnájme.
Dom bol z kameňa, v zime studený. Mal dva byty, jeden menší s kuchyňou a izbou a oproti s prechodom cez studenú chodbu, v ktorej boli skrine ako špajza a hlboká studňa s ťažkým okovaným vedrom a dlhou reťazou, hĺbku mohla mať asi 20 metrov. Väčší byt mal tri okná na ulicu, jedno z obývačky a dve z obrovskej a v zime nevykúriteľnej spálne. Medzi kuchyňou a obývačkou bola izba bez okien, v ktorej kachle v zime hriali, a tak sme, celá rodina, nocovali v tejto izbe. Pod domom boli veľké pivnice na ovocie, zeleninu, zemiaky, do ktorých viedli schody z obrovskej chodby s velikánskou bránou. Z dvora sa vychádzalo na obrovský pôjd a pre nás tajomný sypanec, s vecičkami patriacimi pani domácej. Z chodbičky medzi bytmi, v ktorej spal pes domácej Lola, biely špic, viedli dvere na veľký dvor, s ovocnými stromami, ríbezľami, šopou, drevárňami, kurínmi, chlievom pre ošípané a drevenými latrínami. Vodovod a kanalizácia na našej ulici neboli. Vodu na kúpanie ťahali rodičia zo studne, ohrievali vo veľkých hrncoch na sporáku a vliali do plechovej veľkej vane, do ktorej sa dolievala horúca voda a postupne sa okúpala celá rodina. Pralo sa v drevenom koryte na vlnitej kovovej rajbačke a pri veľkom praní chodila pomáhať Haňa z Jakubian. Pláchalo sa buď v Jakubianke, alebo na ulici pri pumpe medzi domom Kohútových a Kocúnových.
DETSTVO PLNÉ HIER I POVINNOSTÍ
Pozdĺž domu bol na dvore široký betónový chodník, na ňom lavička a kopec miesta na hru škôlka, zábavu s loptou, švihadlom, na kolobežku, ktorá bola celá drevená a vydávala hrozný hluk. Mali sme drevený športový kočiarik, vozili sme v ňom bábiky, ktoré mali látkové telo a hlavu z hliny, resp. porcelánu.
Otec pracoval na okresnej inšpekcii požiarnej ochrany a mali sme doma telefón, asi číslo 4, rádio a rôzne spoločenské hry, hrávali sme domino a kartové hry s otcom. Tiež sme veľa cvičili, chodili peši alebo hasičským autom na rôzne výlety, najradšej do Ľubovnianskych kúpeľov na kvašnú vodu. Mamka bola krajčírka a učila nás šiť pre bábiky a neskôr pliesť a háčkovať. Na dvore sme sa naučili bicyklovať a používali drevenú hojdačku zavesenú na hruške a spievali pesničky. Za celou ulicou mala pani domáca záhradu s murovaným plotom so strieškou a bráničkou, ktorá sa zamykala. Ovocia, zeleniny sme mali dostatok a za pomoc pri sadení a ošetrovaní stromov a trávnika ho bolo dosť na celú zimu. Každú sobotu sme zametali ulicu a cestu pred domom, dostali sme od domácej korunu a utekali k Hutničke do obchodu kúpiť, buď hodvábne cukríky alebo gruľový cukor. Na ulici sme mali kamarátky - Aničku Konkoľovskú, deti Rajniakových, Melkovičových, Vieru Polákovú, Katku Hrnčarikovú, Irenku Štreitovú, Jožku Juščakovú, Barlíkové dievčatá a hlavne Kvetku Oravcovú. Pred nástupom do školy sme chodili do škôlky, ktorá stála v strede kopca Nižnej ulice. Nosili sme jedlo na desiatu v slamených pletených taštičkách a obedovali sme už doma. O základnej škole niekedy nabudúce.
Ľudmila Danková a Magdaléna Stachová, rodené Pišové, foto: archív
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 9, 6. marca 2024)