Bol stredoškolským učiteľom, a keď v roku 1995 odišiel do dôchodku, našiel záľubu vo vyrezávaní z dreva. Práve z jeho dielne pochádza symbol celoslovenskej súťaže Poetická Ľubovňa „ľubovňanske olufko“ – ceruza, ktorá je súčasťou ocenení už dlhoročne.
Narodil sa v dedinke Poroškovo, ktorá kedysi patrila do Československa, teraz je už súčasťou Zakarpatskej Ukrajiny. Veľkú časť detstva prežil s rodinou v Stráňanoch. „Chceli sme bývať v Užhorode, no museli sme odtiaľ utiecť. Hranice boli zatvorené, ale môj otec uplatil vojakov pálenkou, a tak nás pustili. Potom sme boli v Michalovciach a tam som v roku 1953 maturoval,“ spomenul krátko zo svojej minulosti J. Mosorjak. V mladosti sa naplno venoval športovej gymnastike, pre zranenie sa neskôr rozhodol získať vysokoškolské štúdium a stal sa učiteľom. Vyučoval telesnú výchovu a ruský jazyk. Neskôr bol aj zástupcom riaditeľa školy a riaditeľom pedagogicko-psychologickej poradne.
NIE SOM UMELEC, ANI REZBÁR
Ján Mosorjak sa nepovažuje za rezbára a o svojej záľube hovorí ako o voľnočasovej umeleckej aktivite. „Začal som z dreva vyrezávať drobnosti. Niekde som začul vetu „Kladivo na vybitie hlúposti z hlavy“, a tak mi napadlo, že môžem vyrobiť kladivo s týmto nápisom,“ povedal o začiatkoch tvorenia.
Pribúdali ďalšie predmety ako motyčky, ružence, palice do prírody aj na vychádzky, súdky na víno alebo lieh a takisto už spomínané ceruzy, ktorých vytvoril už 586 a rád by ich niekedy odovzdal recitátorom aj osobne.
POUČNÉ I VTIPNÉ CITÁTY
Svoje diela ozvláštňuje najrôznejšími vtipnými citátmi, ktoré niekde počul, alebo dotvoril. Napr. Víno je na vine, že vo víne je pravda alebo Kto nepracuje, nech nie je. Niektoré sú v latinskom jazyku, francúzštine, maďarčine, taliančine či angličtine, podľa želania objednávateľa alebo podľa významovej výnimočnosti v danom jazyku – cherchez la femme (za všetkým hľadajte ženu). Často používa rímske číslice a pomocou nich vytvára rôzne slovné rébusy. Zobrazuje folklórne a prírodné motívy alebo aj Ľubovniansky hrad. Tvorí najmä pre rodinu, priateľov, dobrých známych k rôznym životným udalostiam, ale aj na objednávku. Jeho umenie v dreve vlastní napr. herec Ivan „Tuli“ Vojtek. Pre vnukov pripravil na zimnú sezónu hokejky. A manželke venoval nielen svoje, ale aj vyrezávané srdce. Práve s ňou sa radí o celkovom estetickom dojme výrobku a ak sa jej páči, považuje ho za dokončený.
ANI RAZ SA NEPOREZAL
Vyrezáva z liesky a veľmi rád pri tvorení sedáva v kuchyni. „Brúsim ale samozrejme vonku, lebo by som manželke narobil veľký neporiadok. Liesku pripravujem v zimných mesiacoch december, január a február. Potom dva roky schne. Vyrezávam, brúsim, natieram, brúsim a opäť nalakujem,“ opisuje dlhodobý proces tvorby šikovný majster, ktorý sa pri práci ešte ani raz neporezal.
POVAŽOVANÝ ZA TERORISTU?
Rozpovedal sa aj o spočiatku vážnej príhode, keď cestoval za synom a jeho rodinou do Ameriky. Na letisku v New Yorku objavili v jeho kufri desať drevených cerúz a pomýlili si ich s protilietadlovými strelami. „Hodinu nás vypočúvali a ja som sa im snažil rukami nohami vysvetliť, že sú to len ceruzy. Nakoniec to dobre a s úsmevom dopadlo.“
Rád ručne kosí, takto si vraj vybíja energiu. Má jej dostatok aj na člnkovanie, korčuľovanie či lyžovanie. Dokonca by rád ešte zažil let na helikoptére. „Ale nie nad Manhattanom v New Yorku, ktorý sme s manželkou s radosťou absolvovali, ale nad Alpami s následným príjemným zjazdom do údolia,“ dodal 85-ročný muž s energiou, ktorú mu možno len ticho závidieť.
Aj keď sú ceruzy skôr estetickým doplnkom, riadne píšu. Len sa ťažšie strúhajú…
Miriama Sekelská
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 15 (27. apríl 2020)