Narodil sa v roku 1943 v Budapešti. V šestnástich rokoch jeho mama zistila, že maľuje a kúpila mu sadu olejových farieb. Stal sa učiteľom výtvarnej výchovy, no pôvodne chcel byť námorníkom, cestovateľom a neskôr horárom. Maľovanie berie ako koníček, baví ho a upokojuje.
Doma chceli mať titulovaného Po štúdiu gymnázia nastúpil na Pedagogickú fakultu v Prešove. Celý život pôsobil ako učiteľ v Jakubanoch. „Keď som ukončil školu, systém vtedy fungoval na umiestnenky. To znamená, že mi učiteľské miesto pridelili. Chcel som ísť k Tatrám a myslel som na Poprad. No prišiel mi domov papier, že od 1. septembra nastupujem do práce v Jakubanoch. V tom roku (1965) Jakubany patrili do okresu Poprad. Žil som vtedy v Košiciach, bol som mestský chlapec. Môj otec vtedy pracoval ako natierač mliekarní a chodil po celom východe. Opýtal som sa ho, kde vlastne sú tie Jakubany. A on mi na to: „Jój, synu, veď to je koniec sveta!“ Škola ho ale milo prekvapila, páčilo sa mu, že učiteľský kolektív bol mladý. „Keď som nastúpil, z 500 žiakov, prišlo do školy asi desať. Takto to fungovalo do novembra. Deti mali na dedine tvrdý život, museli doma pomáhať, takisto to bolo v jari. Škola riadne fungovala len cez zimu,“ rozpovedal sa o svojich začiatkoch učiteľa J. Sarvaš. Na výtvarnej musel žiaka chytiť za srdce. Známky nerozdával, takže motivácia získať dobrú známku nebola možná. „Nevedel som si predstaviť, akým spôsobom výtvarnú hodnotiť. Udržať pozornosť tridsiatich žiakov nebolo jednoduché, každý pracoval iným tempom. Chodil som pomedzi lavice a povzbudzoval som ich. Rád som učil na prvom stupni, deti vytvárali také diela, že sa výtvarník mohol od nich pokojne učiť,“ opísal prácu učiteľa J. Sarvaš a nezabudol ani na jakubiansku klobásu, ktorú dodnes považuje za tú najlepšiu.
Maľovanie ho chytilo v 80. rokoch Umelec začal vtedy premýšľať o svojom štýle, farebnej palete. „Často som maľoval vonku, ale časom mi to začalo prekážať. Buď vám svieti do očí slnko, inokedy vám vietor kýva s obrazom, k farbám si prisadnú muchy… Začal som uvažovať o nejakom ateliéri. Maľoval som potom s chuťou a pribúdali aj výstavy, napr. v Košiciach, Prahe, v Ľubovni skoro každý rok a teraz, keď ma oslovujú, tak hovorím, že som už z toho vyrástol,“ povedal s úsmevom J. Sarvaš, ktorého veľká časť tvorby je venovaná čistým prírodným kompozične uzatvoreným motívom, pohľadom na okolie Starej Ľubovne a Tatier. „Pomerne úspešná bola výstava v Poprade, kde som mal okolo sto obrazov. V 90. rokoch som mal tri roky putovnú výstavu v Nemecku. Teraz mám stálu výstavu vo Vyšných Ružbachoch v hoteli Strand. Snažím sa tvoriť tak, ako to cítim. Za tie roky som si už osvojil nejakú farebnú paletu. Tvoria ju väčšinou zemité farby. Hoci, aj to sa mení, pretože človeka to unaví. Teraz prechádzam na živšie odtiene,“ prezradil J. Sarvaš, ktorý sa momentálne pokúša maľovať abstrakty. „Znovu by som chcel nájsť ten dobrý pocit z tvorby. Pokúšam sa dostať do tvorby niečím novým, čo ma bude chvíľku inšpirovať,“ doplnil skúsený maliar.
Veľkou inšpiráciou bola pre J. Sarvaša príroda.„Asi dvakrát som sa pokúsil o portréty, ale potrhal som ich, pretože osoby mi vychádzali staršie, ako boli v skutočnosti. Neskôr ma kolegyňa nahovorila, že jej kamarátka by chcela namaľovať akt. Tak som namaľoval tri, aby si mala z čoho vyberať. Zobrala si ich všetky. Urobil som potom ešte asi ďalších dvanásť, a keď som mal výstavu v Trenčianskych Tepliciach do týždňa boli všetky predané. Vždy som ich maľoval tak, aby nebolo vidno tvár, preto sa niektorým kupcom zdalo, že na nich vidia svoje polovičky. Keby som maľoval akty, asi by som aj riadne zarobil,“pousmial sa J. Sarvaš, ktorý perfektne rozpráva aj píše po maďarsky a občas ho zavolajú na políciu ako tlmočníka. Z umeleckých smerov má najradšej impresionizmus.
Vzorom mu tiež boli výstavy.„Prešiel som ich tisíce. Kedysi to bolo iné, dostupnejšie. Rád som chodil do Prahy a Budapešti a výstavy boli skoro zadarmo. Teraz v Národnej galérii Praha, čo je štvorposchodová budova, sa na každom poschodí platilo vstupné. Nechal som tam skoro 1200 českých korún a nestálo to zato,“zhodnotil J. Sarvaš a dodáva, že bol medzi prvými, ktorí štrngali kľúčmi pri revolúcii. Tešil sa, že sa konečne nebude musieť nikoho prosiť, či môže urobiť výstavu alebo predať obraz.„Vystavil som obrazy na Družbe, došlo k devalvácii koruny a ľudia kupovali. No potom za mnou chodili, či nenamaľujem západ slnka, ručiaceho jeleňa, hrad. A v určitom momente som si povedal, že dosť. Tvoril som už len to, čo som sám chcel. Revolúcia, podľa mňa, dala umeniu tak po boku, že málokto rozumie tomu, čo sa teraz vystavuje v galériách. Pochodil som toho naozaj veľa a niekedy mi je ťažko pochopiť niektoré výjavy a inštalácie, a podľa mňa to umenie trochu devalvovalo,“uzavrel svoje rozprávanie J. Sarvaš.
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 34 (17. september)