V úvode iba pripomenieme čitateľom nález historických dokumentov v kartónovej krabici pri jednom z bratislavských smetných košov. To, že písomnosti a staré fotografie nepatria do odpadu, si všimla pani Katarína Hricáková, ktorá nás vďaka odporúčaniu Mária Zaumera kontaktovala a o objave informovala. Už pri zbežnom preštudovaní obsahu bolo jasné, že to, čo sa v krabici našlo, je zrejme časť pozostalosti po Eduardovi Bárdošovi, ktorý v Starej Ľubovni pôsobil, okrem iného, aj ako riaditeľ Štátnej meštianskej školy. V prvej časti sme sa venovali autorke niektorých z nájdených fotografií Márii Karaszekovej a teraz sa bližšie pozrieme na majiteľa nájdených dokumentov.
Vnímaný ako záporná postava
O účinkovaní Eduarda Bárdoša v Starej Ľubovni sa nám zachovalo pomerne veľa archívnych materiálov, a to hlavne vďaka jeho angažovaniu sa v tunajšom kultúrno-spoločenskom dianí. Nepochybne išlo o presvedčeného „čechoslovakistu“, čo sa možno v prostredí jeho pôsobnosti nestretlo s úplným pochopením. Ľudia skôr dávali a dávajú prednosť tendencii stotožniť sa so štátnym útvarom na základe emócií národného povedomia, než racionálneho uvažovania. Je to normálne, pretože aj manželstvo z lásky vnímame pozitívnejšie, než ten istý zväzok z rozumu.
Projekt jedného československého národa sa aj z tohto dôvodu neujal, pričom jeho protagonisti zostali nepochopení a neraz aj spoločnosťou zavrhnutí. Možno aj to je dôvod, prečo je Eduard Bárdoš vnímaný pamätníkmi ako záporná historická postava a medzi ľuďmi dodnes prežíva domnienka, že práve on je zodpovedný za uväznenie a deportáciu 38 obyvateľov Starej Ľubovne do sovietskych gulagov v roku 1945. Možno je to pravda a možno to bola iba zámienka ako zdiskreditovať človeka, ktorý mnohým nehral do karát. Pozrime sa teda na historické skutočnosti. Čo o ňom vieme?
Na čele Národnej gardy
Eduard Bárdoš sa narodil 5. apríla 1891 v Leopoldove. Pedagogické vzdelanie získal na Štátnom učiteľskom ústave v Nitre, ktorý úspešne ukončil v roku 1913. Do Starej Ľubovne prišiel v septembri roku 1932, aby nastúpil na pozíciu riaditeľa tunajšej Štátnej meštianskej školy. Vieme, že predtým od roku 1925 pôsobil na podobnej škole v Tvrdošíne. Hneď po svojom príchode sa postavil do čela telocvičnej jednoty Sokol, kde zastával pozíciu starostu – teda v dnešnom ponímaní vedúceho.
Keď sa dostal k moci Adolf Hitler, Československo začalo vnímať zo strany Nemecka ohrozenie. Preto od roku 1935 vznikajú na celom území Národné gardy, ktorých cieľom bolo združovať a pripravovať obyvateľov na možný vojenský konflikt. Do ich radov mohol vstúpiť iba československý štátny občan slovanského pôvodu starší ako 18 rokov. Išlo o polovojenskú organizáciu, ktorej činnosť sa v čase mieru obmedzila na poriadkovú a strážnu službu. V prípade vojny mala byť Národná garda ozbrojená a jej jednotky pričlenené k armáde. V Starej Ľubovni sa tejto iniciatívy ujal Eduard Bárdoš a 22. septembra 1935 stojí pri založení Národnej gardy č. 57, pričom sa vzápätí stáva jej veliteľom. Traja dôstojníci a ďalších 40 členov zložilo slávnostnú prísahu o rok neskôr, 25. októbra 1936. Tu by sme chceli zdôrazniť, že vďaka vyššie spomínanému objavu historických dokumentov vieme, ako vyzerala štandarda tejto polovojenskej organizácie. Bárdošova iniciatíva je aj za stretnutím vybraných spolkov pôsobiacich v meste, ktoré sa uskutočnilo 28. apríla 1936 v tunajšom hoteli Magura (dnes dom na Popradskej ulici č. 6). V spomínanom termíne sa tu zišli zástupcovia 14-tich spolkov a dohodli sa na založení „Okresného výboru pre zvýšenú brannosť ľudu“, pričom na miesto predsedu jednohlasne zvolili E. Bárdoša.
Pri rakve zomrelého prezidenta
Ako sme už spomínali v minulom príspevku, 14. septembra 1937 zomrel T.G.Masaryk. V Starej Ľubovni si túto udalosť pripomenuli smútočnou tryznou na námestí pred kostolom o tri dni neskôr, 17. septembra. Ale nie každý mal také šťastie ako riaditeľ Štátnej meštianskej školy, ktorý odcestoval spolu s kolegyňou Valériou Kováčovou do Prahy, kde sa osobne angažoval na smútočných obradoch. Zo zápisu v kronike meštianskej školy vieme, že Eduard Bárdoš ako príslušník Národnej gardy stál 20. septembra 1937 od 16.00 do 16.30 h ako čestná stráž pri katafalku zomrelého prezidenta na Pražskom hrade a o deň neskôr, kedy sa uskutočnil pohreb T.G.Masryka, bol súčasťou smútočného špaliera na Václavskom námestí.
Zoznam odvlečených do gulagov
To, ako vnímal udalosti na pomedzí rokov 1938 a 1939, kedy dochádza k zániku Československej republiky, nemáme písomne zdokumentované. Predpokladáme, že v jeho živote išlo o ťažké obdobie, kedy strácal ideály a možno ho zaskočila aj reakcia ľudí na novovznikajúcu situáciu. Lojalita k republike veľmi rýchlo vyprchala a akoby šibnutím čarovného prútika sa zmenila na nadšenie pre vznik samostatného Slovenska. Prispôsobil sa aj on, pretože v pozícii riaditeľa Štátnej meštianskej školy zotrval aj po roku 1939. Zmena nastala až o tri roky neskôr, kedy bol preložený do Spišskej Belej. Jeho miesto v Starej Ľubovni 1. septembra 1942 zaujal Štefan Sokáč, ktorý predtým pôsobil ako riaditeľ meštianskej školy v Humennom.
Keby sa týmto počinom končilo účinkovanie E. Bárdoša v Starej Ľubovni, mohli sme ho hodnotiť nadmieru pozitívne. Ale až teraz prichádzajú na scénu dejín extrémne udalosti, skúšajúce ľudské charaktery. V takých časoch zvykne z predstieranej postavy padnúť maska a svetu odhalí pravú tvár.
Najprv sa s jeho menom stretávame v dokumente, ktorý bol vypracovaný na Žandárskej stanici v Starej Ľubovni 20. októbra 1944 pod číslom 2331/44. Ide o presný popis výpravy nemeckej vojenskej posádky proti partizánom ukrývajúcim sa v Levočských vrchoch. Počas tohto ťaženia našli 16. októbra 1944 na vrchu Schotárka skupinu tu ukrývajúcich sa Židov. Pri zásahu boli štyri osoby usmrtené na mieste a 21 osôb prevezených autom do Starej Ľubovne. Podľa priloženého menného zoznamu ide výlučne o občanov židovského vierovyznania až na jednu – a to Eduarda Bárdoša. Z dokumentu nie je jasné, z akého dôvodu sa tam skrýval. Z ústneho podania pamätníkov vieme, že keď sa o jeho zadržaní dozvedeli predstavitelia lokálnej štátnej správy, rozhodli sa konať a dostať ho na slobodu. Najviac sa v tejto veci angažoval Štefan Kolodzej, v tom čase veliteľ Hlinkovej gardy, ktorý bol predtým riaditeľom rímskokatolíckej ľudovej školy, teda blízkym kolegom väzneného. Vďaka tejto intervencii bol E. Bárdoš prepustený.
Čo robil do januára 1945, nám nie je známe, ale znova sa jeho meno objavuje v Mestskej kronike z rokov 1945 – 1953, kde je pri dátume 25. január 1945 zmienka o tom, že v Starej Ľubovni vzniká Prvý revolučný národný výbor. Jeho predsedom nebol nikto iný než Eduard Bárdoš. Bolo to v ten istý deň, keď mesto obsadila Červená armáda. Za frontovými vojakmi v druhom slede prichádzajú príslušníci NKVD (Národný komisariát vnútorných záležitosti). Teda takmer hneď sa začalo zatýkanie podľa zoznamu, ktorý údajne Rusom poskytol Bardoš. Zatknutých a do sovietskych gulagov bolo v ten deň odvlečených 38 ľudí bývajúcich či pracujúcich v Starej Ľubovni. Zoznam, vypracovaný 18. augusta 1945 za účelom žiadosti o ich prepustenie, máme k dispozícii. Aj keď udavač nebol dodnes s istotou odhalený, predsa len medzi starousadlíkmi pretrváva názor, že v tom mal prsty bývalý riaditeľ meštianskej školy. Je paradoxom, že medzi zatknutými boli aj ľudia, ktorí mu v roku 1944 pomohli z väzenia. Ako možného udavača ho označuje aj dobový zápis v pamätníku tunajšej Žandárskej stanice, kde sa doslova píše: „Doposiaľ neznámou osobou – avšak v súvislosti s tým uvádza sa učiteľ Eduard Bárdoš – bol daný ruskej NKVD zoznam občanov, ktorí pravdepodobne boli označení za fašistov, alebo kolaborantov. Týchto občanov v počte 23 osôb NKVD zaistila a deportovala do SSSR. Dosiaľ sa z nich vrátilo 5 osôb. Išlo o zlomyseľné udanie, lebo deportované osoby boli väčšinou slušní občania a demokratického zmýšľania…“ (Náš zoznam obsahuje 38 odvlečených do Ruska).
Vlk či obetný baránok?
Po prechode fronty sa z okresného úradu stal okresný národný výbor (ONV), kde bol za prvého predsedu 28. januára 1945 zvolený Eduard Bárdoš. To bol jeho posledný triumf v Starej Ľubovni. Pravda, ešte 30. januára stihol do svojich rúk prijať prísahu novovzniknutej Národnej stráže, označovanej aj ako Milícia. Avšak onedlho, 15. februára 1945 bol z funkcie odvolaný s odôvodnením, že nemá žiadne zásluhy na oslobodení Československa.
Otázkou teda zostáva, čo robil v októbri 1944 v Levočských vrchoch? Na jeho miesto bol dosadený bývalý notár z Malého Lipníka Jozef Horváth, ktorý údajne počas nepokojov koncom leta v roku 1944 mal v okolí Jakubian vlastnú partizánsku skupinu. Ale to už začínalo obdobie, keď odbojárov a partizánov pribúdalo ako húb po daždi. Práve spomínaný Jozef Horváth sa v roku 1947 postavil proti udeleniu vyznamenaní Rádu slovenského národného povstania III. triedy väčšine zo 76 osôb v našom okrese, ktorých navrhlo Povereníctvo Slovenskej národnej rady. Vyznamenania odmietol odovzdať so slovami: „…medzi vyznamenanými sa nachádzajú aj takí, ktorých partizánska činnosť je sporná a dokonca verejnosti nie je známa…,“ čo vyvolalo celoštátny škandál a pobúrenie hlavne v radoch Komunistickej strany, pretože celá záležitosť sa týkala jej členov (viac v knihe Objavené v ľubovnianskom archíve na str. 187).
Bárdoš odišiel do Hanisky pri Prešove, kde ďalej pôsobil ako učiteľ. Starú Ľubovňu opustil bez toho, aby sa bránil obvineniam, ktoré boli na neho bez dôkazov vznesené ani nie súdom, ale verejnou mienkou. Možno bol sklamaný z vývoja, ktorý unášal Československo úplne iným smerom, než očakával a predvojnová republika sa stávala čím ďalej, tým viac vzďaľujúcou fatamorgánou. Je možné, že zostal zaskočený počínaním ľudí, kde ambicióznosť výrazne predbehla ich schopnosti a nevidiac svetlo na konci tunela, rezignoval. Z doteraz získaných informácií nevieme jeho postavu v dejinách jednoznačne identifikovať – či išlo o vlka, alebo obetného baránka.
Absolventi kurzu a učiteľský zbor v Štátnej meštianskej škole počas školského roku 1940/41. Číslom 1 je označený riaditeľ Eduard Bárdoš a číslom 2 triedna učiteľka Valéria Kaváčová. Foto: Štátny archív Stará Ľubovňa
Eduard Bárdoš ako veliteľ Národnej gardy č. 57 v roku 1936, foto: Štátny archív Stará Ľubovňa
Eduard Bárdoš ako riaditeľ Štátnej meštianskej školy v roku 1932, foto: Štátny archív Stará Ľubovňa
Ukážka poštových obálok z kartónovej krabice nájdenej pri smetnom koši v Bratislave. Foto: archív K Hricákovej
Štandarda Národnej gardy č. 57, foto: archív K. Hricákovej
Pavol Mišenko
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 19 (19. máj 2020)