NAŠE RETRO DETI: Spomienky na starých rodičov od Pavla Nováka - II. časť

Ešte mnoho rokov po svadbe žili starí rodičia v skromnej horárni na Ľubovnianskej vrchovine.

Časom k strýkovi Pavlovi a mojej mame Štefánii pribudol ďalší člen rodiny, teta Margita (1927). Štyria chodiaci členovia rodiny plus jeden „drobizg“ v kolíske, trocha veľa na jednu izbu a kuchyňu, hoci s veľkou murovanou pecou. Ešte ani dnes si neviem dobre predstaviť strýka a mamu s batohmi na chrbte - ako pešo chodili do školy.

Z ODĽAHLEJ LOKALITY

Zvládli to každý rok pri absolvovaní meštianky (bola to po ľudovej trojročná škola, tiež povinná), po nej nepovinne mohli navštevovať ešte 9. ročník, volal sa kurz a bol viac zameraný na praktické činnosti dievčat, resp. chlapcov. Takto, vykonávaním denných povinností, babke starostlivosťou o deti, kuchyňu a maštaľ, dedovi najmä pochôdzkami po vrchovine, riadením a kontrolou prác lesných robotníkov sa menili dni na týždne, tieto na mesiace aj roky až sa v kalendári písal rok 1936, keď v jeden deň dedo prišiel z Ľubovne s nezvykle šťastným výrazom. Babku poprosil o pohárik domácej, sadol si k stolu a vyriekol: „Konečne prišiel náš čas, sťahujeme sa medzi ľudí, prirodzene do Starej, na Štúrovu ulicu, ktorú miestni tvrdohlavo volajú Vyšnou.“ Potešili sa všetci, babka budúcim susedkám, vlastnému domu so záhradkou... Najviac školáci, ktorým sa hodinová cesta do školy zmenila na 5-minútovú.

ZÁSAHY DO ŽIVOTA

Dom mojich starkých bol gazdovský, nie najnovší, ale dedo sa s rozvahou pustil do jeho opravy, do výmeny šindľov na streche i dostavby novej stodoly. Práce bolo nadmieru. Po presťahovaní z horárne dedo Johan popri vykonávaní povinností vrchného horára v lese začal tiež po troške rozširovať malé gazdovstvo. Ak s babkou ušetrili nejakú korunu, do ovčinca pribudli jahniatka a v chlieviku krochkalo prikúpené prasiatko. Gazdovstvo nebolo veľké, aj ja si pamätám, že v 50-tych rokoch mali starí rodičia okolo dvoch hektárov pôdy, vtedajšia vrchnosť ich neznačkovala za kulakov.

Druhá polovica 30-tych rokov v Európe nebola pokojná. Dôsledky svetovej hospodárskej krízy ešte neboli zažehnané, sociálne nepokoje prerástli do ostrejších politických, hrdinami sa stavali Hitler, Musolini a im podobní. Inak nebolo ani v Československu, na Slovensku sa aktivizovala Hlinkova ľudová strana. Práve jej zásluhou ešte v jeseni 1938 sa na Slovensku vyhlásila autonómia a o necelý rok, 14. marca 1939 sa stáva Slovenským štátom. Až na niekoľko drobných nepokojov to život veľmi neovplyvnilo, dedo pravidelne chodil na vrchovinu, na ktorej sa prefíkane pašovala vodka aj klobása. Ak bol doma, tak gazdoval, pomáhali mu dospievajúci strýko Pavol a moja mama. Babka dedovi zazlievala, že mohol aj viac, ale on mal v každodennom programe počúvanie večerných správ zo starého rádia, ktoré im venoval nebohý pán Rončkievič. Neskôr počúvala aj babka... V júni 1941 začala 2. svetová vojna, odchodom môjho strýka Pavla na front prestala mať babka suché oči. Srdce plakalo, ..., pery sa chveli odriekaním ružencových Zdravasov s prosbou k Ježišovej matke, aby ochránila jej syna.

KRUTOSTI 2. SV. VOJNY

Do takého sveta som prišiel ja. Do maminej postele ma hodil bocian 2. mája 1942, kedy na východnom fronte hynuli tisíce vojakov, otcov a synov. Babka mi neskôr povedala, že úpenlivo prosila mojich rodičov, aby ma pokrstili menom Pavol. Dôvod mala jednoduchý, aby mala pamiatku na svojho syna, ak sa z vojny nevráti. Vrátil sa...Vymodlené stovky ružencov ho zachránili. Prišiel však vychudnutý, vycivený, fyzicky i psychicky zničený. Babka plakala naďalej, aj keď sčasti aj od radosti. V tých dňoch mala Pavlov dvoch. O tri roky neskôr vojna skončila.

ŽIVOT NA VYŠNEJ ULICI

Aj ako trojročný som džavotal v jednom kuse, najmä pri často sa opakovaných návštevách u starých rodičov na Vyšnej ulici. Pre mňa to boli sviatočné dni, najmä ak doma bol aj dedo. Ani som sa nepozdravil babke, už som deda ťahal na dvor. Tam bolo čo obzerať. Kohúta medzi sliepkami, čerstvo vyvrhnutých zajačikov a ich matku, v maštali vždy prežúvajúce kravy a ich teliatko i v chlieviku krochkajúce prasiatko. To nebolo všetko. Ako praktikujúci horár so stovkami kilometrov v nohách občas sa mu pritrafilo, že postretával nejaké choré či zranené zvieratká alebo vtákov, zobral ich domov a liečil. Do neskorého veku si pamätám práve na mladú srnku so zlomenou nohou a smutným pohľadom. Dedo jej nohu ošetril, pevne upevnil do dláh, tesno obviazal a po niekoľkých týždňoch vypustil na vrchovine. Inokedy mal v klietke výra - sovu so zlomeným krídlom. Tiež ho vyliečil, to však neboli ojedinelé prípady jeho liečiteľských schopností. Ak som bol na Vyšnej ulici a deda našiel v dobrej nálade, často ma brával na kolená a pritom mi spieval v jeho nárečí. Napr. miestnu obľúbenú: Šedzi mucha na ščane, šedži a špí, šedži a buvinká, potvora malinká, šedží a špí... Alebo trochu provokačnú: Jadže, jadže žid ubogi, šana nimo, ovjes drogi...

VOJNA OČAMI DIEŤAŤA

Medzi mnohými, skôr veselými spomienkami vyčnieva jedna zvlášť dramatická. Pochádza z januárového dňa oslobodenia Starej Ľubovne... S mamou sme boli na Vyšnej ulici a v diaľke počuli streľbu. Silnela, keď z ulice pribehol dedo a všetkých nás šikoval do pivnice s poznámkou, že Rusi naháňajú Nemcov, rozumej Červenoarmejci vojakov Wermachtu. Zľakol som sa dokonale, chrbát som mal potiahnutý husou kožou a sediac na zemiakoch kŕčovito som sa držal maminej sukne. Našťastie, po chvíli ulica stíchla, dedo opatrne vyšiel, vojakov už nevidel, ale pred domom videl výsledok. Pod starou lipou ležal mŕtvy kôň s roztrhaným bruchom. Bál som sa ho ísť pozrieť. Ako boje ulicou rýchlo prešli, tak Rusi sa neponáhľali, v meste ostali ešte niekoľko týždňov. Čistili mesto, no nie od špiny, ale vraj od kolaborantov bývalého režimu. Významu toho slova som porozumel až neskôr a dozvedel som sa, že medzi takých patril aj jeden vzdialený príbuzný, zobrali ho, no cestu do gulagov na Sibír neprežil. V rámci tých očistných týždňov na niekoľko dní Rusi obsadili aj dedov dom. Pamätám si ich uniformy, vo dvore stálo niekoľko koní, občas ma na niektorého vysadili. Tiež na takého vojaka - benjamína, ktorému starší nakázali vymeniť vyhorenú žiarovku. Strop bol vysoko, vojačik si prisunul stoličku a postavil sa na ňu. Vtedy mu jeden kolega, pravdepodobne pod vplyvom vodky, podkopol, chlapec spadol a zranil si lakeť. Ten obraz mám často pred očami, aj to, ako kone kŕmili z dedovej stodoly. Niekedy v marci či apríli z Ľubovne odišli ďalej na západ. Babke sa poďakovali za dobrý domáci chlieb a na pamiatku jej venovali stolové hodiny nemeckej výroby. Babke dlho fungovali.

Začiatkom leta 1945 sme sa vrátili z Vyšnej ulice aj my do podnájmu k rodine Prusových, kde otec po prechode frontu naďalej prevádzkoval mäsiarsku dielňu a predajňu. Už som nebol jedináčik, koncom vojny mi pribudol brat Jozef. Na Vyšnú ulicu sme chodili zriedkavejšie, ja som sa menej vozil na dedových kolenách a menej si spieval „jadže, jadže žid ubogi...“ Aj preto, že od 1. septembra mi pribudli „povinnosti“, začal som chodiť do škôlky. Páčilo sa mi tam, obklopený hračkami som tam mal veľa kamarátov a milú tetu učiteľku. Aj peknú... Dokončím to nabudúce.

foto: dobová pohľadnica v zbierke Jozefa Majernička

Pavel Novák, Košice

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 9, 7. máj 2025).