MOJE VOJNOVÉ STOPY Seriál pokračuje nástupom 18-ročného mladíka na vojnu

Prvá svetová vojna, ktorá vypukla 28. júla 1914, neobišla ani mňa. Tak sa pomaly blížil môj čas, nakoľko som bol odobraný na tú prekliatu vojnu, na ktorej som ostal mrzákom na celý život. Narukoval som ako osemnásťročný, 3. októbra 1915. Vtedy začala pre mňa naozaj krížová cesta.

Viezli sme sa vozom do Podolínca traja bratranci Dubjelovci, tak nás odprevádzali aj dievčatá, kde nechýbala ani moja Mera. Moji mladší bratia Jano a Emil nemuseli narukovať, bo boli mladší.

Rukovali sme do Prešova, maďarsky Eperješ, a tam nás zadeľovali ku útvarom, kde ktorý má ísť. Boli sme traja Dubjeli, jeden ostával v Prešove, jeden išiel do Košíc, maďarsky Kašša, a ja najprv som bol zadelený ku ašpirantom, takže som mal ostať tiež v Prešove, už som aj cvičil do večera medzi ašpirantmi, maďarsky sa to volalo kinteš. Pred večerom zbierali školské vysvedčenia, pozreli na moje a divili sa - a tak čo Dubjel, iné nemáte? Nemám, len to. „Škoda, ani nevyzeráš, že nemáš vyššie vzdelanie, tu nemôžeš ostať, musíš ďalej.“ Napochytro ma zadelili ku 16. Honvédom a tí už boli vo vagónoch, klusom som letel, takže som ešte dobehol a viezli nás do Banskej Bystrice, maďarsky Besterce Báňa.

TREST ZA ZJEDENÉ KONZERVY

Tam som sa cvičil jeden mesiac. Dňa 29. novembra už sme odchádzali na ruský front. Zastavili sme sa v obci Zlatá Lipa, tam sme sa zacvičovali do bojovej činnosti jeden mesiac. A tak sme putovali až na front pešo. Tam nás privítali drobné zvieratká, to jest vši. Mikuláša sme odbavovali už v zákopoch, dostali sme aj darčeky, čo nám práve spôsobilo žiaľ a tí mladí sme si aj poplakali, takže sa rozľútostnili s nami aj dôstojníci. Tam sme boli namiešaní - Maďari, Rumuni, Slováci, Nemci - bol to celý Babylon. I starí otcovia boli medzi nami, čo už prišli druhý aj tretíkrát do fronty.

Rád by som sa vrátil ešte do tej Zlatej Lipy, opísať trochu vtedajšiu maďarskú disciplínu. V Banskej Bystrici sme dostali núdzové konzervy, ktoré bolo slobodno otvoriť len v núdzovom prípade, keď to veliteľ dovolí. Jaksi sme to po maďarsky veľmi nerozumeli, tak sme si tie konzervy pootvárali, lebo sme boli zvedaví, čo v nich je, keďže sme doteraz nič také nevideli. Jedli sme s chuťou a na to prišiel do vozňa desiatnik Slovák, zastavil sa a hovorí: „Pre Pána Boha, chlapci, čo to robíte? To vás bude stáť každého po dvadsaťpäť palíc na holý zadok.“ Bol to už starší, vyše päťdesiatky, vracali sa už tretíkrát na front. Keď sme došli do Zlatej Lipy, dali nám po jednej konzerve, ale hneď prišiel za mnou ten desiatnik a hovorí mi: „Nechaj tú konzervu, aby si mal zásobu, dajak sa obídeme o jednej,“ a dal mi z jeho konzervy, takže sme sa trochu nasýtili. Cez noc sme spali v stodole, ráno bol nástup, vizita konzerv! Kto nemal konzervu, tak nabok, tam už bola prichystaná lavica a dostali sa tam aj tí, ktorí aj keď mali konzervy, ale nesedelo číslo konzervy podľa pridelenia v Bystrici, takže medzi inými aj ja som sa dostal ku tej lavici. Tí, čo nemali žiadnu konzervu, dostali 25 palíc, a ktorí sme mali z tých, čo už tam dávali, tak po 10 palíc. Takže nás tam bolo dosť hodne i po 25 i po 10. Ale nás sa zastal ten desiatnik, že nás nedá biť, že už jakú máme konzervu, takú máme, ale že máme. Tak potom odišli na poradu, že čo budú robiť. I prišli nazad a vyhlásili, že tým po 10 palíc sa odpúšťa. A tým po 25 rafali po zadku - nohavice dole, ľahnúť na lavicu a všetci sa prizerali, aby si každý zapamätal, aká je vojenská disciplína.

Dodatok vydavateľky knihy Judity Leščinskej

Autor zápiskov (môj dedo) si myslel, že jeho vojna nezastihne, lebo v roku 1914 mal len 17 rokov. Situácia sa však výrazne zdramatizovala a po roku trvania vojny boli na bojiskách obrovské, 40 až 50 % straty na životoch. V druhej mobilizačnej vlne v roku 1915 (v roku 2025 uplynulo 110 rokov, odkedy museli ísť do vojny) boli rozkazom zmobilizované (vyhnané) aj staršie ročníky, päťdesiatnici a tiež 18-roční chlapci. Dodať treba, že najviac Slovákov slúžilo v pechote a streleckých jednotkách. Po krátkom výcviku pri tzv. Honvédoch prešovského pluku boli nasmerovaní na severovýchodný front. Z prvých narukovaných Forbašanov sa nevrátilo 10 vojakov, z druhej vlny jeden - Ján Dubjel, mnohí boli ranení. Aj môj dedo musel byť na fronte, aj keď ranený, až do ukončenia vojny.

(Na fotografii pomník venovaný padlým 1. sv. vojny vo Forbasoch postavený v roku 1948.)

V ďalšom vydaní dokončíme zážitky v Zlatej Lipe a budeme pokračovať prechodom vojakov do prvej línie frontu.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy

foto: ilustrácia Garika Sargsjana, z knihy Forbasy, 2021, Judita Leščinská