FOTO Slovenské more slávi 60 rokov: Inšpiratívny príbeh prvého plavčíka zo St. Ľubovne

Mgr. Helena Musalová
před 7 hodinami
Minut čtení: 4

Okrúhle jubileá sú vždy najlepšou príležitosťou na spomienky.

Pútavé návraty do minulosti vedia ponúknuť pamätníci. Príkladom je aj 60. výročie Zemplínskej šíravy, keď pri jubileu jeho oficiálneho odovzdania do užívania (12. august 1966) organizátori sprievodných podujatí a výstav pátrali po dobových fotografiách i cenných spomienkach. A mali veľké šťastie, lebo naslovovzatý pamätník - prvý plavčík na Zemplínskej šírave - Staroľubovňan Ján Mosorjak sa prihlásil sám.

VZÁCNY ARCHÍV

Napísal mejlom do Zemplínskeho múzea v Michalovciach a potešenie tých, ktorí pripravovali oslavy, nemali konca kraja. Ján Mosorjak totiž okrem vzácnych spomienok z úplných začiatkov najvýznamnejšej rekreačnej oblasti na východe Slovenska, ktorej sa zvykne hovoriť aj Slovenské more, vlastní veľmi vzácny archív dobových fotografií, ktoré ponúkol aj na výstavu. Razom sa tak dostal do hľadáčika celoslovenských médií.

OSUDOVÁ ZÁCHRANA

Kamery, novinári, stretnutia s ľuďmi z televíznej branže, rozhovory... Dnes 91-ročný Ján Mosorjak si tak po rokoch užil spolu s rodinou veľkú slávu, ale ako priznal, aj keď mal veľkú trému, všetko bolo napokon veľmi milé a návrat do minulosti ho potešil. „Bolo to veľmi emotívne a prvýkrát som zažil, že sa na výstave chceli so mnou - ako s prvým plavčíkom, fotiť,“ pousmial sa bývalý pedagóg, ktorého zážitky sú hodné zachovania aj pre budúce generácie. A siahajú ešte pred rok 1966, keď využíval prázdninové obdobie na plavčíkovanie vo Vyšných Ružbachoch. Vtedy sa po vzhliadnutí inzerátu v novinách, že sa otvára tzv. Podvihorladské more, prihlásil, aby dohliadal na rekreantov, a to blízko rodičov, ktorí bývali v Michalovciach.

Fotografia, ktorá po rokoch spojila záchrancu so zachránenými. Ján Mosorjak (vľavo) vtedy netušil, že zachránený chlapček bude svokrom jeho vnučky.

To už mal ale za sebou prvú veľkú záchranu životov ešte v roku 1960, keď trávil dovolenkový čas so svojou budúcou manželkou na Vinianskom jazere. „Zrazili sa tam dva vodné bicykle a začali sa topiť dve staršie ženy a dve deti, tak vo veku 5 - 6 rokov. Doplával som k nim, boli asi 60 metrov od brehu a snažil som sa ich pochytať a prichytiť k prevráteným bicyklom. Našťastie, z druhej strany prišiel na pomoc pán na člne,“ vrátil sa do spomienok záchranca, ktorý dokonca neváhal a jednej z topiacich skočil aj pre odplavenú topánku. Dodnes si pamätá jej farbu. Bola čierna.

Veľký príbeh záchrany mal napokon pokračovanie, aké môže napísať len sám život. Okrem toho, že sa so zachránenými počas rekreácie spriatelil a vyhovel babkám zachovať mlčanlivosť o topení sa pred mamami detí, po mnohých rokoch vďaka fotografiám vyšlo najavo, že v dvoch malých deťoch si vlastne zachránil svokra svojej vnučky a švagrinú niekdajšieho premiéra Mikuláša Dzurindu. Dodnes je s nimi v kontakte, Marika Dzurindová mu dokonca poslala záchranné koleso s poďakovaním.

BEZ MODERNEJ TECHNIKY

Plavčíkovanie na Zemplínskej šírave v rokoch 1966 a 1967 však už nemalo vždy takéto šťastné konce. Začínal tam sám, so skromným vybavením - jedným stanom a jednou pramicou s motorom Moskva, ktorý nie vždy hneď naštartoval. „Vtedy neboli mobily, kým niekto dobehol do najbližšej reštaurácie zavolať, že niekto potrebuje pomoc, tak už bolo často aj neskoro,“ spomínal bývalý plavčík na chvíle, keď sa musel spoliehať skôr na svoje fyzické zdatnosti. Museli byť obdivuhodné, dobrú kondíciu možno u bývalého telocvikára obdivovať aj dnes.

AJ PLAVČÍKOVI IŠLO O ŽIVOT

Novinárske otázky, logicky, smerujú aj k tým ťažkým spomienkam. Aj také má dnes dôchodca Ján Mosorjak.

Obraz ako spomienka na plavčíkovanie. Ján Mosorjak v strede.

Príbeh, keď sa nedalo pomôcť skúsenému plavcovi na Medvedej hore, u ktorého zrejme zaúradoval alkohol, patrí k nim. „Ponoril som sa za ním, išiel som do veľkej hĺbky, až som narazil na stĺpy a ostnatý drôt - to boli pozostatky po dedinách, ktoré tam zatopili a nechali tak. Veľmi som sa zľakol, lebo v zlej viditeľnosti, keby som sa zachytil, skončil by som zle,“ spomínal na chvíle, kedy mu išlo tiež o život, a to ho aj odradilo od náročnej práce plavčíka.

Strach, ale zas rekreanti o plavčíka, mali pri inej príhode, keď Širavský Belmondo, ako ho pre podobnosť so slávnym hercom nazvali, zachraňoval rodinku, ktorá sa vyvrátila v loďke. „Dostal som ich do člna, všetko bolo v poriadku, ale pani začala horekovať, že všetky doklady sú dole. Tak som skočil do vody a napadlo mi, že sa pozriem pod čln. Bola to pramica, ktorá mala vpredu kryt, doklady sa dostali tam a boli prakticky suché. Zdržal som vo vzduchovej bubline dlhšie, pokiaľ som tam mohol dýchať, a keď som sa vynoril - prvýkrát som dostal standing ovation, keďže už na lodi vládla panika, že sa plavčík utopil,“ pridal aj veselšiu príhodu bývalý plavčík, ktorý takto zachránil životy 9-tim ľuďom. Po dvoch sezónach na Zemplínskej šírave v tejto náročnej práci skončil.

SRDCOM ŠPORTOVEC A TELOCVIKÁR

Šport bol u promovaného pedagóga telesnej výchovy a ruštiny vždy na prvom mieste. Už v mladosti sa venoval športovej gymnastike, chodieval na preteky aj do Prahy. Žiaľ, úraz predčasne ukončil jeho športovú kariéru. Svoj talent a skúsenosti sa tak rozhodol posúvať ďalej ako telocvikár. A hoci sa narodil v dedine Poroškovo, ktorá patrila do bývalého Československa (teraz je súčasťou Zakarpatskej Ukrajiny) a v detstve a mladosti býval v obci Stráňany i v Michalovciach, napokon zakotvil v Starej Ľubovni.

Svoje športové danosti odovzdával najprv žiakom v Podolínci, potom na gymnáziu v Starej Ľubovni a ako zástupca riaditeľa na základnej škole. Do dôchodku odchádzal z pozície riaditeľa pedagogicko-psychologickej poradne. Rád si dnes spomína na viacerých svojich vynikajúcich športových odchovancov i dievčatá - volejbalistky, s ktorými to dotiahol k 2. miestu na Slovensku.

Rodina si užila veľký záujem médií i nostalgický návrat do minulosti. Na fotografii Ján Mosorjak s manželkou Máriou i dcérami Máriou a Renátou.

A, logicky, športom žila aj rodina Mosorjaková. Okrem celoročného športovania a chodenia do rôznych táborov, kde rodičia zvykli robiť dozor ostatným, z troch detí (Renáta, Mária a Slavomír) dvaja študovali na športovom gymnáziu v Kežmarku „Dcéra Renáta bola dokonca majsterka Slovenska v zjazdovom lyžovaní,“ dopovie hrdý otec a dnes aj starý otec šiestich vnúčat a dvoch pravnukov, ktorých jeho zážitky z plavčíckej kariéry vždy interesujú.