Blížil sa koniec 1. svetovej vojny. Autentické spomienky z knihy Moje vojnové stopy

Čas, na ktorý všetci čakali - koniec 1. svetovej vojny! Blížil sa a sprevádzali ho mnohé udalosti, a tiež aj chaos a otázniky. Mnohé spomienky si vo svojom dôchodkovom veku zaznamenal Štefan Dubjel z Forbás, kedysi mladý vojak najkrvavejšieho konfliktu sveta. 

RABOVANIE, CHAOS

Strhla sa revolúcia na všetky strany, len streľba, rabovanie, brali všetko, čo sa dalo, rozbíjali obchody. Aj z talianskeho frontu sa tiež vojsko valilo vlakmi. Tak aj my sme sa pozbierali a hybaj, kade ľahšie. Aj veliteľa som nechal. Nakoľko v obci Kiss Tereni bola rabovačka, tak sme obchádzali obec, išli sme lesom, až na stanicu prišli sme zboku. Pýtali sme sa výpravčího, že kedy ide vlak, tak nám povedá: „Práve prichádza vlak pancierový a zbierajú vojakov, jakých kde nájdu. Tak sa radšej schovajte dakde tu za šachovinu, ale už zmiznite, lebo prichádza.“ Tak sme vybehli a schovali sa za tie kopy dreva. Vlak zastal, strieľali do tej šahoviny, len tak triesky odskakovali. Konečne odišli a my sme si vydýchli. Mali sme aj pušky so sebou, ale tie sme nechali tam v tej šahovine, ďalej sme sa báli ich niesť.

Konečne nám došiel ten túžobne čakaný vlak. Vošli sme do neho, ale čo, ten bol dotrepaný, všetky obloky povybíjané, zima bola v ňom. Ale hlavne, že sme sa už vliekli bližšie k domovu.

SOTIL HO Z VLAKU

Boli sme piati. Len škoda, že ich mená si nepamätám, a tak sa po jednom cestou tratili. Ja som išiel najďalej. Ale sa mi predsa podarilo nerušene prísť až domov. Bolo to 20. októbra 1918. U nás bol obchod tiež vyrabovaný, práve deň predtým, keď ja som prišiel domov. Takže mne sa neušlo nič z tej rabovačky.

O týždeň dostal som telegram, ihneď nastúpiť na opustené pracovisko, pod trestom vojenského súdu. Ja som sa naľakal a hybaj nazad, odkiaľ som prišiel. Keď som došiel na miesto (Kiss Teren - Bane), tak veliteľ len tak vyskočil od radosti a zvolal: „Štefan, tak predsa si tu!“ „Vidíš, už som zbalený, pomôžeš mi s tými kuframi, ideme do Spišskej Soboty.“ A tak sme povláčili to všetko na stanicu, nasadli na vlak a viezli sa do Kiss Terene. Tam sme sa zložili a mali sme presadať na druhý vlak. Nakoľko nám bolo pridlho čakať, práve prišiel nemecký vlak aj s vojskom, išli z talianskeho frontu, tak nadporučík chytro poletel sa pýtať, či by nás nevzali do Vrútok. Oni privolili. No ale pán si chcel zahrať pána pred Nemcami, rozkázal mi, aby som tie kufre ponosil na vlak. Boli dosť ťažké, ale som vláčil, pomohli mi Nemci povykladať na vlak. Urobili mi miesto medzi sebou, spokojne som si sadol. Keď vlak rušal, ja som išiel pozrieť, kde je, vtom on vyskočil hore, ale čo tam bol prichystaný jeden z Nemcov a buchol mu do pŕs tak, že sa skoprtal, až na hlave stanul, takže kým sa pozbieral, vlak už bol preč.

ČASTO NEPOCHOPITEĽNÉ

Ten, čo ho tak sotil, znal poľsky, takže sme sa dobre rozumeli. Ja som sa ho pýtal, že prečo ho tak sotil dole z vlaku. „To vieš, my še prižerali, jak ty zeš še trepol s tema kuframi, a on či nepomog, to mi kamarači kozeli zebm go dreľol nadol z vlaku, ale neboj še nic, my če zlozema tam, dže bendže treba.“

A tak sme sa viezli, on sa ma vypytoval na všeličo a prekladal tamtým po nemecky. Dali mi čokoládu, chleba, klobásy, takže som sa dobre najedol. Čas mi ubehol, ani som sa nenazdal a už sme boli vo Vrútkach. Pomohli mi povynášať tie kufre, na stanici sa pekne rozlúčili, ja som im poďakoval za obsluhu. A ten mi povedá: „Tu čekaj, un dojedže.“ A tak som čakal. Asi tri hodiny, až konečne sa doviezol osobným vlakom. Ja som zavolal na neho, lebo ma nezbadal. Bol veľmi rád, že ho čakám. A hneď sme aj nasadli na vlak, ktorý išiel do Popradu, a do Spišskej Soboty sme sa dostali dajakým vozom. On tam bol pred vojenčinou zamestnaný v banke.

VESELO TRPKÉ ZÁŽITKY

Tak ja som tam bol pri ňom ešte jeden týždeň, na stravu sme chodili do hotela, pravda, on platil. A vždy sa opil jak snop, musel som ho domov vláčiť, tak sme sa váľali hocikedy po ceste jak psy, keď sa kušú, takže som musel dakoho pozháňať, čo mi ho pomohol odvliecť. Pustiť domov ma nechcel, a ja som si myslel, že musím pri ňom byť, kým ma prepustí. Aj sa ma pýtal, či neviem, prečo ho tí germáni tak sotili dolu z vlaku. Hovorím, áno, povedali mi, lebo ja som sa spýtal, že prečo vás zhodili, tak mi povedali, že nenávidia uhorských dôstojníkov. On mi vraví: „To sú sviniari, bezmála som sa zabil, plece ma bolí, čo som sa udrel.“

Keď sme zase prišli do toho hotela, tam už bolo chlapov a jeden sa ma pýta, že čo ja robím pri tom dôstojníkovi, prečo nejdem domov, ale tu ho obsluhujem, však on mi to nebude platiť, lebo sám nemá z čoho žiť, lajdák. Ráno, keď sme vstali, povedám: „Dobré ráno, pán nadporučík, odchádzam domov, ďalej tu nemôžem sedieť, mám doma prácu a chlapi sú už všetko doma.“

„Tak, keď už nechceš pri mne ďalej byť, tak choď, lebo nemám právo ťa zdržiavať.“ Ešte mi dal na cestu paru korunky a som sa s ním rozlúčil a odcestoval domov.

Za ten čas bolo u nás ešte ticho, bez väčšej zmeny. Až naraz privalilo sa poľské vojsko, lenže sa tu na dlho nemohli usadiť, lebo prišlo zase české vojsko, a tak Poliaci museli ustúpiť a stiahnuť sa nazad do Poľska. A zase bola mobilizácia, niektoré ročníky museli nastúpiť na vojenčinu. Takže ja som tiež musel nastúpiť do Prešova.

Tam sme mali výcvik český, a to už bola celkom iná vojenčina ako pri Maďaroch. Už sa človek cítil ako doma, rovný s rovným. Pri Maďaroch len samé nadávky - bidz tot, alebo marha - tot, to znamená, smradľavý Slovák, alebo hovädo Slovák. Takže teraz sme vojenčinu prežívali veľmi veselo. Ale sme vystrájali aj všelijaké psiny.

Pokračovanie spomienok vojaka Štefana Dubjela, ktoré knižne publikovala jeho vnučka Judita Leščinská, prinesieme v ďalšom vydaní Ľubovnianskych novín.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, foto: archív rodiny

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 22, 5. november 2025).