Priezvisko Sagan je vďaka nášmu cyklistickému fenoménovi známe po celom Slovensku. Ale aj u nás, v Starej Ľubovni, máme talent s týmto priezviskom. Je to žena a nevenuje sa žiadnemu športu, ale výtvarnému umeniu. „Nie sme žiadna rodina, no párkrát sa mi už stalo, že mi ľudia uverili, že je to môj bratranec,“ hovorí so smiechom Alexandra pri opýtaní sa na známeho menovca. Sandra žije v Starej Ľubovni celý život. Má niekoľko výhier vo výtvarných súťažiach. Okrem toho má rada prácu s ľuďmi a deťmi.
Cesta k umeniu
Ako sama hovorí, kresleniu sa venuje takmer od perinky. „Keď som bola malá, tak ma naši stále nachádzali sedieť v rohu, počúvať Metallicu a kresliť si. Bola to taká moja obľúbená póza spojená s výtvarným umením,“ spomína na svoje začiatky. Ako dieťa ju ťahali kreslené postavy a seriály, ktoré potom neskôr sama začala kresliť. Na otázku, či si pamätá aj na svoju prvú kresbu, so smiechom odpovie: „Určite to bola nejaká postavička, ale presne neviem.“ Po istom čase začala navštevovať základnú umeleckú školu. Jej talent bol veľakrát ocenený aj na rôznych súťažiach, kde vyhrala prvé miesta. Nemá ich spočítané, no zvlášť jej utkvela v pamäti súťaž v Poľsku, kde jej dielo tvorilo podklad pre súťažný plagát. Prvý dotyk so súťažením zažila ešte na základnej škole v rámci Európy v škole. A nasledovali protidrogové súťaže, z ktorých si odniesla dve prvé a jedno druhé miesto. Zapojila sa aj do súťaže Národní buditelia, kde kreslila Ľudovíta Štúra. So svojou záľubou sa nechcela rozlúčiť a nastúpila na Strednú umeleckú školu v Prešove. Odtiaľ pokračovala do Trnavy, kde momentálne študuje učiteľstvo anglického jazyka a výtvarnej výchovy. Domov jej spočiatku chýbal, no zvykla si.
Najviac jej sedí akvarel
Sandra sa venuje najmä ilustráciám, krajinkám a portrétom. Medzi jej obľúbené námety patrí dominanta mesta, Ľubovniansky hrad. Práve obraz s jeho motívom považuje za jednu zo svojich najhodnotnejších kresieb. Na mesto štúdia – Trnavu, nemá veľa času, aby ho zvečnila, no spomína si na iný kút Slovenska: „Keď som bola v kúpeľoch v Číži, tak som zvykla kresliť jeho pekné zákutia, ale to som potom hneď rozdala, chceli to ľudia, ktorí ma videli kresliť.“ Vďaka zájazdu zo strednej školy mala možnosť maľovať krajinky aj v Taliansku. Portrétovanie na ulici, ako to môžeme vidieť vo filmoch, ešte neskúšala, hoci nad tým rozmýšľala: „Bolo by to časovo náročné.“
Aj Alexandra má svoju obľúbenú techniku: „Je to akvarel. Najprv si načrtnem ceruzkou, potom prejdem obrysy s tušom a vymaľujem s akvarelovými farbami.“ Práve vďaka žiarivým farbám je to pre Alexandru top. Ale ako hovorí, v každej technike si vie nájsť niečo, čo ju zaujme. Rada pracuje aj s grafikou, konkrétne s linorytom, ale aj suchou ihlou a grafickým dizajnom. Práve grafiku študovala aj na strednej škole.
Momentálne svojou tvorbou, grafikami alebo ilustráciami prispieva aj na facebookovu stránku Bezhraničná. Teší ju, že sa jej diela niekde využijú: „Niekedy niečo spravím a vyhodím to do koša alebo mi to ostane zatvorené v šuplíku, ale tu sa to naozaj využilo.“ Svoju vlastnú samostatnú výstavu ešte nemala, no jej pár diel bolo vystavených v rámci školských výstav.
Nadchýna ju práca s deťmi
Okrem kreslenia ju baví aj práca s ľuďmi. Svedčí o tom fakt, že minulý rok v rámci brigády pracovala ako sprievodkyňa na hrade. „Bola to super robota. Práca s ľuďmi, to mám veľmi rada. Zároveň história, dejiny umenia,… čiže úplne som sa tam našla.“ Nadchýna ju aj práca s deťmi. Ako sama hovorí, našla sa aj v detských táboroch, kde mali tvorivé dielne a iné veci spojené s umením. A, samozrejme, samotné deti. „Tie sú úplné zlatíčka. Dodávajú mi veľmi veľa energie. Keď som s nimi celý deň, mám pocit, že sú to moje nabíjačky.“
Okrem animátorky v táboroch bola tento akademický rok aj animátorkou pre prvákov v Univerzitnom pastoračnom centre v Trnave. „Bola to úžasná skúsenosť, pretože som mohla pracovať s ľuďmi vekovo mne takmer primeranými a bolo úžasné viesť takých ľudí k správnemu morálnemu životu a vzdelávať ich takouto formou.“ Ako priznáva, viera ju posilňuje a Boh je na prvom mieste.
Budúcnosť a sen
Svoje poznatky z umenia, ale aj cudzieho jazyka chce ďalej posúvať mladším generáciám. „Mojím snom je jednoducho učiť na nejakej strednej umeleckej škole angličtinu a popritom ilustrovať knihy pre deti. To je môj najväčší sen,“ uzatvára Alexandra.
Katarína Smandrová, foto: archív A. S
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 21 (2. jún 2020)