Nová jar prichádza každoročne, pravidelne, ale nie vždy a všade rovnako. Neraz zvádza boj s odchádzajúcou zimou, a keď zvíťazí, poroztápa snehy a naplní vodou korytá riek, potokov a horských bystrín.
Dvere za zimou sa vo vrchoch a horských oblastiach veľmi ťažko zatvárali. Vrchári a lazníci na samotách vraj vedeli veľmi presne určiť pravú jar. Trpezlivo sledovali mraveniská, a keď sa v nich začal hýbať život, vedeli, že zima odchodí. K jarným sviatkom patrili aj zelené konáriky a rozvíjajúce sa vŕbové prúty.
POPRI PRÁCI I ZÁBAVA
V niektorých oblastiach Slovenska sa kedysi deťom končila škola na Gregora (12. marca), niekde prvým jarným dňom. Vravelo sa: „Prišla jar, deti musia pomáhať“. Starší chlapci pomáhali na poli, deti pásli húsatá, kozy, kravy a ovce. Popri pasení bolo jarné obdobie aj časom detských hier na pastvinách a lúkach. Deti vo svojich hrách pozorne napodobňovali prácu svojich rodičov a rôzne drobné hračky si vedeli zhotoviť aj samé. Chlapci si najradšej vyrábali hračky z dreva. Jednu z najrozšírenejších skupín detských hračiek vyrábaných v ľudovom prostredí predstavujú hračky vydávajúce rôzne zvuky. Niektoré z nich sa vyrábali remeselne, väčšina však podomácky, príležitostne pre vlastnú potrebu. Hračky zhotovené detskými rukami, občas aj za pomoci rodičov, sú dokladom detskej výtvarnej i hudobnej predstavivosti a snahy po napodobnení. Dožívajú v nich aj zabudnuté kapitoly histórie drobných hudobných nástrojov.
PATRILO TO K JARI
Medzi najčastejšie zvukové hračky patria rôzne pukačky, klepáče, rapkáče a pískadlá. Väčšina z nich mala pôvodne funkciu obradovú a kultovú. Dnes majú atraktívnu povahu a majú skôr signalizačný charakter. Používajú sa aj naďalej ako detské hračky, najmä na dedinách v poľnohospodárskych oblastiach.
Rapkáče mali kedysi funkciu signalizačnú, obradovú a kultovú. V minulosti sa predávali na jarmokoch najmä v jarných mesiacoch. Vyrábajú sa aj dnes z ľahko dostupných drevín, ktoré sú nenáročné na opracovanie. Remeselne na predaj vyrobené rapkáče boli zdobené, vo svojej výzdobe si uchovávali regionálne zvláštnosti.
Najobľúbenejšími nástrojmi boli píšťalky. Na jar si deti vyrábali píšťalky z vŕby. Dostatok miazgy v tomto ročnom období uľahčovalo oddeľovanie kôry od drevitej časti vŕbových halúzok. Vynaliezavosť detí sa aj tu prejavila v rôznych variantoch. Z veľkého množstva píšťaliek je zaujímavá aj jarmočná píšťalka s čvirikajúcim zvukom pripomínajúcim spievajúceho vtáčika. Tieto píšťalky pre deti sa ešte donedávna vyrábali v Starej Turej a v Zborove pri Bardejove.
JARNÉ PÍŠŤALKY V SPOMIENKACH
K jarnému obdobiu patrí tradične aj pletenie korbáčov na veľkonočné šibačky, aj tie patria medzi ľudové hračky. Zo spomienok gočovského rezbára Juraja Mertuša (1925 - 1994), výrobcu detských zvukových hračiek a poľovníckych signálnych nástrojov, sa zachoval tento zápis: „Jar, to bol čas, keď som si zvykol poriadne naostriť nožík. S kamarátmi sme chodievali na vŕbové konáriky, z ktorých sme si stružlikali píšťalky. K obľúbeným patrila prdlička. Keď som bol malý chlapec, doniesol mi otec z jarmoku štebotku z bazového prútika. K mojim prvým ozajstným píšťalkám patrili vŕbové. Často sme si robievali aj hvizdky zo škrupín orechov, lieskovcov či vydlabaných gaštanov. Ako deti sme poznali aj píždiky, kukučky a hurajky. Hurajka bola známa ako rapkáč. Tieto detské zábavky sa vyrábali príležitostne a imitovali kukanie kukučky, húkanie sovy, trilkovanie slávika či prepeličky.
Dnes už toto všetko vymizlo a deti to nepoznajú. Hovorilo sa, ,čo vŕšok, to iný hudobný nástroj´. V pamäti z detstva sa mi vynára obraz handrára, ktorý zvykol prechádzať našou dedinou. Mal ošúchanú píšťalku, ktorú pri pískaní ťahal hore-dolu, a tak menila výšku hlasu. Obdivoval som ho, ako striedavo píska. Všetci šarvanci sme túžili po takej píšťalke. Za každým z týchto výrobkov sa skrýva kus umu a remeselného fortieľu.“
Spracovala Viera Mošoňová,
foto: z knihy Píšťalky, Marián Plavec, Majstri
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 15 (21. apríl 2021)