ZAMYSLENIE SA ... Máme tu bradatý, zato magický mesiac december

Keď Ondrejovi polnoc odzvonila meninovú párty, a popriala mu zaslúžený spánok, svojich prvých dní sa konečne dočkali aj milovníci posledného mesiac v roku – bradatého decembra.

Aj tento mesiac, rovnako ako hmlistý november je opradený množstvom legiend, výmyslov, poloprávd, nadprirodzených síl, schopných meniť sa na strigy, strigôňov a iné nežičlivé bytosti, minimálne ovládať čarovanie či uriekanie. Kohokoľvek. Aby som bol spravodlivý, musím zároveň však priznať, že do mojej staroby som nestretol nikoho, kto by také sily zbadal, protivenstvá odhalil, nanajvýš ich spôsobil vlastnou nešikovnosťou a škodil sebe

URIEKNUTIA, ČARY....

Od mojich  detských rokov uplynulo trištvrťstoročie, menili sme sa celkom prirodzene aj my a s nami aj pohľad na vyvádzanie bosoráckych síl či bytostí. December predsa patrí stridžím nociam, aj keď priznávam, že im sily ubúdajú. Vidieť to aj na babkách našich vnukov, príhody stríg a ich hašterenie vykladajú s menším záujmom, ich umravňovanie už nie je také dôsledné, aby sa prejavovalo očerveňovaním tvárí načúvajúcich. V uznávaní neprajných síl v prostredí gazdovských dvorov nezaostávali ani dedovia. Verili v ich šarapatenie na tmavých a opustených miestach, uriekli kravičky v maštaliach, prestali  dávať mlieko, v chlievoch prasatá prestali priberať, bosorky na dvoroch dráždili psov a kocúrov na pôjdoch.  Prezieraví gazdovia sa proti tomu bránili tak, že dvere a vráta hospodárskych budov natierali cesnakom či cibuľou. Vraj ich pachom strigy či bosorky strácajú sily. V týchto pochmúrnych jesenných dňoch často a rád si spomínam na moje detské roky, na dlhé večery a babkine „povedačky“ o ľudských záhadách, vyvolaných nadprirodzenými silami. Boli predsa stridžie dni a ja som im celkom podliehal. Z jednej strany som sa detsky bál, trápil sa nespavosťou počas tmavých nocí, zároveň ich prijímal so záujmom, doslova s nastrčenými ušami, všetko ako súčasť predvianočného obdobia. Štedrý deň je neďaleko, ešte niekoľko týždňov v škole, ktoré prežijeme v očakávaní poriadnej nádielky zimnej periny. Aj za cenu strúčiku cesnaku, ktorý prežujeme pred večerou.

DECEMBROVÉ SPOMIENKY

Podobne ako v každom mesiaci roka katolícka cirkev aj pre december mala a má vhodných kandidátov pre udelenie honoru svätosti. Z dlhého radu takých, veriaci si pripomínajú viacerých, v kalendároch sú zvýraznené mená najmä týchto:

4. december je zasvätený spomienke sv. Barbory

6. decembra sa tešia deti a nadšenci  darčekom, lebo v kalendári svieti sv. Mikuláš

13. decembra sa zobúdzame spolu so sv. Luciou

21. december, v najkratšom dni  v roku, je zasvätený sv. Tomášovi – neveriacemu apoštolovi (v súčasných kalendároch je to deň Bohdana)

26. december – druhý deň Vianoc si veriaci pripomínajú prvého mučeníka katolíckej cirkvi – sv. Štefana.

Niekoľkými historickými okolnosťami pripomeňme si niektorých svätcov (čerpanie z prameňa Z.M. Zubercová, Tradície na Slovensku, Slovart, Bratislava 2015)

SV. BARBORA

O sv. Barbore poznáme príbeh, ktorý je natoľko tragický, že nemôže byť legendou. Je skutočný, len potvrdzuje ľudskú zlobu aj v jeho  dávnych dejinách. Sv. Barbora sa narodila na rozhraní tretieho a štvrtého storočia do  bohatej rodiny obchodníka, žiaľ tvrdého pohana. Narodenie sv. Barbory nebolo hriechom, „zhrešila“ tým, že už v mladom veku si osvojila kresťanskú vieru a dala sa pokrstiť. To sa nepáčilo jej otcovi, stalo sa z neho doslova zviera, dospievajúcu dievčinu strčil do veže pod kľúč. Z veže sa je podarilo ujsť, skrývala sa v skalnatom pohorí, kde ju otcovi sluhovia našli. Tresty v tých rokoch boli prísne, za jej vyznávanie kresťanskej viery dostala Barbora trest smrti. Viacnásobne bolestivou skutočnosťou bolo, že trest na Barbore vykonal vlastný otec, jednoducho ju sťal. Osud bol však  spravodlivý, priamo na mieste popravy ho zasiahol blesk z nebies. Skonali obaja, dcéra a otec. Inteligentnú mladú ženu cirkev neskôr ocenila a povýšila medzi svätcov.

Mimo pointy o sv. Barbore patrí  sa mi spomenúť, že na mojom bývalom pracovisku banícka fakulta bola jednou  zo zakladajúcich dnešnej univerzity. Fakulta si svoju patrónku vždy vzorne uctila, najmä od r. 1990 pripomínala si viacerými aktivitami. Fakulta sa teší napr. imatrikulácii študentov 1. ročníka, čo je ich slávnostné prijímanie do baníckeho  cechu, sv. Barbora okrem baníkov je zároveň patrónkou delostrelcov a architektov.

LUCIA  - SVäTICA I STRIGA

Podobný tragický osud postihol aj ďalšiu decembrovú sväticu – Luciu. Hoci dalo by sa povedať, že Lucia sa narodila takmer do kráľovskej rodiny, oddanej viere v spasiteľa. Bola silne veriaca ako jej rodičia, ktorí ju už v mladom veku prisľúbili budúcemu ženíchovi. Lucia v takom prostredí vyrástla bezstarostne, no cítila sa oddaná Bohu. S vekom si viac uvedomovala túto skutočnosť, ktorá sa znásobila so smrťou jej otca. Snúbenca či budúceho manžela jednoznačne odmietla, s matkou sa výraznejšie začali venovať charite. Rozpredávali majetok, pomáhali chudobným, snúbenca celkom odmietla. Podľa jednej legendy si vylúpila pekné oči, tie mu na znak vernosti darovala, ale ho jednoducho za manžela nechcela. Z legendy sa ešte dozvieme, že nové oči jej darovala Panna Mária a vraj boli krajšie ako pôvodné. Snúbenec sa jej chcel pomstiť, udal ju preto na súd za hazardovanie s otcovým majetkom. A súd bol prísny, odsúdil ju na trest smrti prebodnutím (hrdla). Medzi jednoduchým ľudom počal uplynulých storočí bola sv. Lucia viac populárna ako sv. Barbora. Bolo to vraj dané aj tým, výrazne na slovenskom vidieku, že ľud ju považoval viac za bosorku ako za sväticu. Za krutú strigu, ktorá po nociach škodila kde sa dalo, najmä na gazdovských dvoroch dobytku aj ostatným živým tvorom. Strýko Karol má o jej škodách nepresvedčil, osobne si myslím, že cirkev ju zaslúžene vyhlásila sväticou za jej bohatú charitatívnu činnosť a nespravodlivý trest smrti. Za môjho detstva v Starej Ľubovni ešte strašili rôzne Lucie. Jedna ma vystrašila až tak, že mi skoro zvlhli nohavice. Predstavte si situáciu v bežnej rodine, popoludní sa deti hrajú, mama žehlí, malá sestra češe bábiku. Všetci sme v kuchyni, otec je v práci, a na gazdovskej bráne zazvoní mohutný zvonec. Neodolal som zvedavosti, vybehol do polotmavej chodby a hlasne zhíkol... Predo mnou stála Lucia s veľkým košom cesnaku či cibule. Vyobliekaná ako bosorka, tvár znetvorená, zľakla sa aj mama pokiaľ ju nespoznala. Núkala nám vitamíny z koša, vraj zima bude dlhá. Potom sa otočila a odišla. Herečka, teta Terka od susedov...a ja som ostal na smiech najbližším.

ŠTEDRÝ MIKULÁŠ

Osud sv. Mikuláša bol celkom iný ako predchádzajúcich svätíc. O ňom pravdepodobne viem menej ako dnešné deti, naši vnuci, vnučky, vyzbrojené rôznou elektronickou informačnou technikou, sú jednoducho povedané viac informované ako ich dedovia.  Nebudem s nimi súperiť, zopakujem len toľko, že aj v civilizovanom svete 21. storočia sv. Mikuláš si udržuje reputáciu skutočného dobrodinca k chudobnému okoliu. Pripomeniem ešte, že sv. Mikuláš sa narodil na konci tretieho storočia kdesi v prednej Ázii. Bol oddaný Bohu, za svoje dobročinné skutky bol vymenovaný do funkcie biskupa a povýšený za svätca. V detskom veku bol pre nás sv. Mikuláš rozprávková bytosť. Keď sme s bratom trochu odrástli  dobrodinec prestal k nám chodiť osobne, ale darčeky sme našli  ráno za oknom. Divili sme sa tomu, zmenu nám otec zdôvodnil takto: „Viete chlapci, sv. Mikuláš je už starý dedo, nevládze chodiť, tak si dal  vyrobiť univerzálny kľúč, ten požičiava svojim pomocníkom – anjelom, dá im pripravené darčeky, ktorí to potom v noci poroznášajú za okná spiacich detí.“  Ja som tomu uveril a takto to dnes vysvetľujem svojim vnukom. Len neviem prečo sa uškŕňajú.

NAJKRAJŠÍ DEŇ V ROKU

Okrem sv. Štefana uzatvára galériu decembrových svätcov sv. Tomáš. Áno, to je ten neveriaci ukrižovanému Spasiteľovi. Jeho meniny sú pracovným dňom, robí sa doupratovanie domácností, dokupujú potraviny a predpripravujú vianočné pokrmy. Až príde Štedrý večer, na oblohe zažiari Venuša, dobrí ľudia si sadajú k sviatočnému stolu. Poprajme si, aby tak bolo ma celom svete, aby sme boli zdraví, aby nám chutilo, aby sme sa všetci tešili narodeniu nášho spasiteľa, symbolu lásky, pokoja a mieru medzi ľuďmi na celom svete.

Pavel Novák

ilu. foto: archív ĽMS