Aj mestom Stará Ľubovňa sa nedávno šírila informácia, že na Oslom a Širokom vrchu Ľubovnianskej vrchoviny bol zaznamenaný pohyb medveďa hnedého. Radnica i poľovníci vyzývali k opatrnosti. Nielen o tom sme sa rozprávali s predsedom miestneho poľovníckeho spolku OSLI Ladislavom Bodockým (na fotografii).
Asi už nejde o informáciu, ktorá by vydesila návštevníkov našich lesov tak intenzívne ako možno v minulosti, napriek tomu tu boli výzvy aj zo strany ochrancov prírody… Treba teda zvýšiť opatrnosť, respektíve možno očakávať aj častejšie strety s medveďom u nás?
– Medveď rozhodne patrí do prírody. Musíme si na to zvyknúť a hlavne po rokoch, keď nám padlo toľko lesa. Pozrime na Tatry a Levočské pohorie… To spôsobilo, že medveď nemá, takpovediac, krytie. A sú tu aj čísla, ktoré hovoria jasnou rečou, v roku 2014 ich napočítali okolo 1200 kusov. Iste, je tu nejaký úbytok, ale len prírastok tvorí 200 – 300 kusov. Kto to vie? Plánuje sa rátanie medveďov podľa DNA z trusu, tak veríme, že budeme mať tieto informácie. Ale podľa toho, kde sa už medvede tlačia, napríklad ich videli okolo Pezinku, tak vidíme, že to už niečo znamená. A objavili sa aj na Morave, kde možno sto rokov nemali medveďa… Musíme to brať ako realitu. A v lese sa správajme normálne. Je dobre sa rozprávať, treba dať vedieť, že sme tam, ale, samozrejme, nie takým spôsobom, že sa do lesa vrhneme všetci naraz. My medvede nevyženieme, vrátia sa.
Čo ale láka medvede k nám? Sú to iba migrujúce kusy, resp. tie, ktoré z Tatier vytlačia dominantné samce?
– Aj to je možné, ale najväčším problémom, si myslím, je naše smetisko v podhradí, kde medvede kadečo nájdu a láka ich to. Niečo im tam vonia. Keď sa tu prvýkrát medveď objavil, respektíve ho zaregistrovali moji dvaja kolegovia, tak to bolo práve nad smetiskom pod Skalkou, kde sa od nich postavil tak na 15 – 20 krokov. Ten, na ktorého sme upozorňovali teraz, je vraj stále niekde okolo Hajtovky. Dokonca dva medvede boli videné aj napríklad v Sulíne. Tam sú lesy menej navštevované ľuďmi, hubármi,…
Viac sa ale zrejme treba báť medvedíc, ktoré si chránia mladé… – Každý vie, že tú pomyselnú priamku medzi medvedicou a mladými, keď človek pretne, je tu nebezpečenstvo. Matka má zakódované, že niekto napadá jej mladé a je ako expresný vlak. Je to pritom mohutná masa podporená materstvom. Počuli sme, že pred mesiacom medvedica napadla fotografa a sám povedal, že sa druhýkrát narodil. Zaútočila dokonca dvakrát. Našťastie, nie u nás.
Čo by mal teda človek robiť, ak sa už ocitne zoči-voči medveďovi a nie je to poľovník? – To je okamžitá reakcia a ťažko zachovať racionálne zmýšľanie. Aj tu v Starej Ľubovni, keď sa stretol hubár s medveďom, tak prekvapený bol nielen on. Bolo to vzájomné. On si ľahol, medveď sa okolo neho šuchol, postavil sa a odskočil. A vyľakaný hubár potom utekal až do Podsadku a všetko, čo mal na sebe, roztrhal na kríkoch. Nahlásil to poľovníkovi a, samozrejme, mal nepríjemný zážitok, na aký iste nezabudne. Treba myslieť aj na to, že keď idem do lesa, mal by som skontrolovať, aký je vzduch, odkiaľ fúka vietor, či o mne vie zver alebo nie. Keď mi fúka do chrbta, tak o mojej prítomnosti zver už vie. A teda aj medvede vedia, že som tam. Keď je to ale opačne, tak sa treba rozprávať, ale nie kričať. Musím dodať, že invázia po lesoch u nás je neskutočná, až je to necitlivé. Ale to už je na inú tému. Ten les je pre zvieratá a my sme len na návšteve, a tak by sme sa mali správať.
Vy osobne ste počas svojej poľovníckej praxe stretli medveďa?
– Nestretol, našiel som iba stopy. Pred štyrmi rokmi sme ale zachytili medveďa na foto-pasci v tmavom potoku pod Oslím vrchom, ale to iba prešiel, zrejme išiel na Matysovú. Treba si uvedomiť, že najviac sa medveď vyskytuje v Tatrách a tu len prechádza, ale, samozrejme, je to šelma, treba mať veľký rešpekt… Napokon, medveď zabíja aj svojich sokov, dokonca aj svoje deti.
Je teda nutná regulácia, o ktorej sa toľko hovorí? Aký máte na to názor? – Vieme, že 2/3 z tohto druhu sú medvedice a tie vrhajú každé dva roky, pokiaľ medveď nezabije mláďatá aj každý rok. A to sú dva kusy, ak len 1/3 vrhne každý rok jedno, je to okolo 400 kusov. Je to veľký prírastok. Požiadavka ročne na odstrel je okolo 150 kusov. Štát vyhovie 30 – 35, ale to nemusí byť úspech. Treba to teda určite regulovať, tlmili sme odstrel a všetko nám, takpovediac, prerástlo. Je tu tiež kvantum vysokej zveri, diviačej… Prírastky treba korigovať, a musí ísť o selektívny odstrel.
Prelaďme krátko na inú tému. V ostatnom období sa veľa hovorí o nákaze diviakov… Je to veľký strašiak? – Africký mor je v Európe možno 15 rokov. Poliaci to majú asi desať rokov, od našich hraníc je to asi 200 kilometrov, a keďže to tam stojí, zrejme urobili nejaké opatrenia. Asi pred 3 – 4 rokmi to bolo na Morave, kde to riešili radikálne – odstrelom diviačej zveri. Stálo to kvantum peňazí, ale urobili to. Uvedomiť si treba, že ide o vírus, je to tzv. horúčka krvi. Diviak je veľmi silný, nie každý uhynie, čo sa týka domácich svíň, tie padajú hneď. To je národný problém. Veterinári tvrdia, že sa to šíri kontaktom, teda s potravou, materiálom… Dokáže to preniesť zver – pes, vlk, líšky a vtáci. To, čo vzniklo v Trebišove, to si ľudia sami priniesli. To je môj názor. Nakúpili materiál – malé prasiatka v Maďarsku a doma začali chovať. Musíme si tu jednoducho dávať pozor v každom smere. Tlmočil som napríklad kolegom, aby sme po týchto dolných okresoch nechodili na poľovačky, prenesieme to do nášho prostredia napríklad aj na nohaviciach.
Opatrenia sú teda na mieste, hlavne asi pre chovateľov ošípaných… – Tí, ktorí chovajú doma ošípané, musia krmoviny kupovať od tých predajcov, ktorí sú kontrolovaní. A tiež musím dbať na to, že keď si chcem kúpiť odstavča, tak pod veterinárnou kontrolou, aby som sám sebe neurobil zle. A, samozrejme, prihlásiť sa na regionálnej veterinárnej a potravinovej správe, aby to nebol nelegálny chov. Rozhodne nechceme robiť žiadnu paniku, ale musíme byť informovaní. Neexistuje totiž vakcína, aby sa to dalo liečiť. Je tu iba likvidácia zvierat.
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 31 (27. august 2019)