Októbrové Stonožkové čítanie prinieslo v Ľubovnianskej knižnici dopoludnie so spisovateľkou Vandou Rozenbergovou, niekoľkonásobnou finalistkou ocenenia Anasoft litera.
V pondelok štvrtého októbra v rámci besedy s deviatakmi zo ZŠ s MŠ sv. Cyrila a Metoda čo - to o sebe a svojej tvorbe prezradila. Napríklad, prečo sú jej knižné diela väčšinou písané v mužskom rode. „Pretože mám niekoľko bratov, dvoch synov, niekoľko (aj bývalých) manželov a zvieratká, ktoré sú tiež mužského pohlavia,“ so smiechom našla odpoveď spisovateľka.
O ŤAŽKÝCH VECIACH S ĽAHKOSŤOU
Mladší milovníci príbehov ju môžu poznať vďaka knihám o pavúčej rodinke Websterovcov z televíznych večerníčkov. Najnovšie vydala titul s názvom Zjedol som Lautreca, ktorá je o fiktívnej autobiografii mladého muža narodeného v roku 1994.
Autorkin štýl písania si získal mnohých čitateľov, cítiť v ňom napriek ťažkým osudom postáv akúsi ľahkosť. „Poznáte frázu - ťažko je ľahko žiť..., ľahko sa dosahuje asi najťažšie a najzložitejšie... Ľudia, ktorí navonok pôsobia veľmi spokojne, pokojne, ľahko, milo, šťastne, tak v ich vnútri by sme našli veľakrát niečo iné. Tak je to aj s prózami, sú napísané rozhodne nie jednoduchým, ale ľahkým jazykom. Mojím cieľom je, aby ste na konci, ako keď vychádzate z kina po krásnom filme, mali o čom premýšľať ešte niekoľko dní,“ vysvetlila V. Rozenbergová.
ČOHO SA DETI NAJVIAC BOJA?
Pokojná debatná atmosféra bola pretkaná autorským čítaním spisovateľky. Diskusia sa niesla v duchu otázok - čoho sa žiaci najviac boja a čo je pre nich náročné. „Ťažké je dostať sa do skupiny, socializovať sa a prijať názory ostatných ľudí, a to ako sa k vám správajú,“ zhrnula svoje myšlienky žiačka Kristína.
Spisovateľku tiež zaujímal pohľad žiakov na dobu pandémie. Mnohým chýbal kontakt s ľuďmi. „Uvedomila som si, že aj dospelí sa dokážu vcítiť do našej generácie, aj keď to tak niekedy nevyzerá. Pani spisovateľka nám ukázala, že sa vie ponoriť do toho, ako prežívame túto dobu,“ dodala žiačka Alexandra.
Vanda Rozenbergová sa v Ľubovnianskej knižnici cítila ako doma. Možno aj preto, že roky pracovala v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. „Doteraz mi to povolanie chýba, pre mňa je knižnica jeden z posledných pomyselných rajov na zemi. Vždy si rada pozriem, ako je knižnica vystavaná, akú má štruktúru, v akých priestoroch sa nachádza, ale nie je to vždy to najdôležitejšie. Ľudský zdroj je najpodstatnejší,“ povedala V. Rozenbergová.
V utorok besedy pokračovali s druhákmi z Gymnázia Terézie Vansovej a tretiakmi zo ZŠ sv. Cyrila a Metoda. Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu.
ĽN 86/2021
foto: ms
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 38 (13. október 2021)