Konečne doma, vzdychol si Jano, keď stál v rodnej dedine, odkiaľ pred rokmi odišiel do Ameriky. Doma sa staral o chorých rodičov, o dom a nestihol sa ani oženiť. Keď zomreli, rozhodol sa odísť za more a zarobiť pár grošov, keďže doma bola núdza o robotu. Nikdy si tam nezvykol a stále ho to ťahalo domov. Zvlášť na Vianoce bol myšlienkami vždy doma, chýbala mu atmosféra sviatkov, ktorú nič nevedelo nahradiť. Už skôr sa rozhodol, že tieto Vianoce bude sláviť už doma a vráti sa natrvalo.
SPOMIENKY NA DETSTVO
A tak je tu, stojí pred rodným domom v ktorom vyrástol a ktorý ukrýva najkrajšie spomienky detstva. Tu sa narodil, rástol, poznával život. Otec ich vždy vodil do prírody, na rozkvitnuté lúky plné kvetov, do lesa. Učil ich spoznávať prírodu a mať ju rád. Mama ich vždy večer posadila na lavičku pred domom a rozprávala im o večnosti tam hore a o pominuteľnosti tu dole, o nekonečnej dobrote Božej vo výšinách a o bezhraničnej zlobe a nenávisti tu na zemi. Rodičia im vtlačili do duší a do ich bytia nezmazateľné stopy, ktoré aj po rokoch privolávajú späť krásne chvíle detstva.
Škoda, že detstvo má len jednu jar, vzdychol si Jano a vstúpil do domu. Všetko ostalo po starom a bolo aj čisto, sestra bývajúca v susednej dedine občas príde poupratovať. Odložil batoh a šiel zakúriť do pece, vonku poriadne mrzlo a veru aj vo vnútri bola zima. Keď sa zohrial a najedol, vybral sa na cintorín k hrobu rodičov, zapálil sviečku, pomodlil sa a spomínal.
POČÚVAL HLAVNE SRDCOM
Cestou späť stretol susedu, pozdravili sa, zvítali, smutný výraz v jej tvári mu napovedal, že sa trápi. Dozvedel sa, že má ťažko chorého muža a bez peňazí je to čoraz horšie. Trápi ju, že pod stromček nemá deťom ani čo dať a má ich päť, troch chlapcov a dve dievčatká. V jej očiach sa zaleskli slzy, rýchlo sa rozlúčila, nechcela, aby ju videl plakať. Celý večer myslel na susedu a rozmýšľal, ako im pomôcť. Keďže nasledujúci deň bol už posledný pred Vianocami, rozhodol sa, že hneď ráno pôjde do mesta nakúpiť pre nich to najpotrebnejšie a deťom aj hračky. Veď, aké by to boli Vianoce bez darčekov! Domov sa vrátil spokojný a tešil sa z dobrého nákupu, ktorý prinesie radosť deťom aj ich rodičom a Vianoce budú mať krásne. Aby ho nezastihla noc, vybral sa rýchlo do lesa po vianočný stromček.
Doma ho zavesil na háčik, ktorý visel nad stolom v kuchyni a ozdobil ho jablkami a orechmi, ako to robili jeho rodičia. O chvíľu rozvoniavala ihličím celá kuchyňa. Spokojný aj unavený z prežitého dňa hneď aj zaspal. Ráno vyskočil z postele natešený, veď dnes je ten veľký deň, dnes sú Vianoce! V tejto radosti nevedel čo skôr. Doniesol drevo, zakúril a pripravil všetko, čo bude treba k večeri. A prišiel vytúžený večer, zvon na kostole pozýval všetkých k štedrovečernému stolu. Jano sa pomodlil, zaspieval a sadol si k prestretému stolu. Pripravil si len skromnú večeru, veď bol sám, spoločníkom mu bol len praskajúci oheň v peci.
OZAJSTNÉ VIANOCE
Po večeri rýchlo vstal, vzal batoh s darčekmi a ponáhľal sa k susedom. Potichu prešiel popod okná izby, kde ešte večerali a batoh položil k dverám, zaklopal na okno a utekal preč, aby ho nezbadali. Doma priložil do pece, zhasol svetlo a sadol si do pohovky. Pozerajúc na stromček a mysliac na susedov a na všetky rodiny v dedine, pocítil radosť a do duše mu sadal pokoj. Bol spokojný, takto si predstavoval Vianoce, takto ich chcel prežiť, v samote, aby vychutnal ticho a pokoj, ktoré prinášajú. Zdriemol si a vo sne sa vrátil do detstva, videl rodičov a súrodencov - ako spoločne spievajú koledy a tešia sa z Vianoc. Zobudil ho až hlas zvona volajúci na polnočnú omšu. V kostole zbadal aj susedu, aj z jej očí žiarila radosť. Pozrel sa na Ježiška v jasličkách a šibalsky naňho žmurkol. Len oni dvaja vedia prečo. Po polnočnej si ľudia zavinšovali k sviatkom, zaspievali koledy a rozchádzali sa domov.
Doma ho čakalo prekvapenie, na kľučke dverí našiel zavesenú tašku s koláčmi a s lístkom Radostné Vianoce prajú susedia. Potešil sa, že aj on dostal darček a, že nezabudli naňho. Svetlá v oknách postupne zhasínali a dedina sa ukladala k spánku. Padajúci sneh prikrýval strechy domov a okolitú prírodu bielou perinou a zvýrazňoval posvätnosť tejto noci. Jano ešte dlho pozeral von oknom a nemohol odtrhnúť zrak od čarovnej krásy, ktorú ponúkala táto posvätná noc, v duchu prial všetkým radostné a požehnané sviatky.
Ľubomír Ogurčák
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 47 - 48 (15. december 2020)