Ako to v skutočnosti bolo z pohľadu odsúdeného Štefana Jakubianskeho (na fotografii v roku 2006), ktorý zomrel v roku 2011 v Trnave, kde sa odsťahoval s rodinou v roku 1959, nevidiac už ďalšiu perspektívu, vzhľadom k tomu, že Jakubany a Kolačkov mali byť kvôli vojenskému priestoru vysťahované. (Poznámka: Od vtedy v Trnave žije pomerne početná komunita obyvateľov pochádzajúcich z nášho okresu a najmä z Jakubian a Kolačkova).
Na nesprávnom mieste? Z neformálnych rozhovorov počas rodinnej návštevy z vyjadrenia Štefana Jakubianskeho vyplynulo, že do miestnosti, kde sa konala schôdza, po proteste predsedu MNV Jána Petrusa a jeho proteste ako poslanca, vtrhol dav ľudí, ktorý vyvalil dvere, pričom tiež vo veci súdení Mikuláš a Štefan Zavalidrogovci, boli odsúdení fakticky len preto, že boli vpredu. Dav ich vtlačil do miestnosti, kde sa dostali do fyzického kontaktu s prítomnými a aj s referentom ONV. Mikuláš Zavalidroga referenta neudrel, ale pod náporom tiel iba do neho vrazil. Keď nastala v miestnosti tma, nebolo možné vôbec postrehnúť – kto, akým spôsobom, resp. za akých okolností mal napadnúť referenta.
Výstrel z pištole vyvolal vášne Občania mali hlavne zlosť na miestneho veľmi neobľúbeného funkcionára, ktorý zinscenoval pod hlavičkou národného frontu návrh zmeny v MNV (údajne mal byť navrhnutý na predsedu MNV taktiež nepartajný, ale zrejme ľahšie „formovateľný” občan). Po tom, ako bola rozbitá lampa, vtrhnuvší dav v tme siahal po ňom (vysokom chlapovi). Ten však vidiac svoje nebezpečenstvo, sa počas útoku skrčil pod stôl. Referent ONV pod tlakom tiel však spanikáril. Dvomi výstrelmi z pištole, keď jedným postrelil Mikuláša Zavalidrogu do nohy, však vyvolal nekontrolované vášne davu. O tom, že referent bol vonku pri potoku napadnutý, Ján Petrus vôbec nevedel, Mikuláš Zavalidroga bol ešte v miestnosti postrelený referentom do dolnej končatiny, a teda nemohol ho prenasledovať a Štefan Jakubiansky prišiel na schôdzu o barlách, mal zlomenú nohu a tú mal spevnenú v sadre. Teda nemohol referenta osobne prenasledovať až k potoku a tam sa zúčastniť na jeho fyzickom napadnutí tak, ako to bolo uvádzané v skutku obžaloby. Napokon aj napadnutý a poškodený referent ONV vypovedal, že nemôže s určitosťou tvrdiť, kto ho bil v miestnosti, pretože nastala tma, avšak tvrdil, že v tom čase sa obvinení v miestnosti nachádzali, čo aj odsúdení, ktorí boli v tom čase v miestnosti, sami nepopreli. Po tom, keď utekal smerom k potoku, vraj ho dobehol jeden chlap, ktorého nevedel označiť a tento ho udrel tupým predmetom po hlave a zároveň pribehol ešte ďalší chlap, ktorý ho udrel tvrdým predmetom do chrbta. K osobe týchto páchateľov vedel poškodený uviesť iba to, že išlo o páchateľa mladšieho veku, lebo to poznal po hlase a ináč bola tma, takže páchateľov poznať nemohol. K všetkým vtedy obvineným sa vyjadril, že nemôže s určitosťou tvrdiť, aby ho títo prenasledovali až k potoku. O situácii vonku v tme, pri rôznorodých výpovediach svedkov bolo súdu ťažké určiť skutočných účastníkov bitky a utvoriť si o veci správny obraz. Bolo však potrebné niekoho na výstrahu potrestať, a tak kuriózne najprísnejšie tresty dostali tí, ktorí referenta vonku a ani pri potoku nebili a preukázane ostali po celý čas v rokovacej miestnosti. Podľa jeho vyjadrenia tresty dostali hlavne za to, „že sme sa ozvali a dovolili odporovať zástupcovi ONV pri presadzovaní reorganizácie, a že naše ústne protesty boli hlavným impulzom vyvolania nepokoja občanov.“
Praktiky vtedajšej moci Na pobyt vo vyšetrovacej väzbe mal ťažké spomienky. To sa ani nedá opísať. „Bitka a hlad boli na dennom poriadku. Nakoniec som podpísal, čo vyšetrovatelia chceli, len aby telesné týranie prestalo. A ono sa aj po podpísaní naozaj skončilo. Nebol som teda žiadny hrdina. Podpísal som priznanie, aj keď som nič neurobil. Ako som mohol, veď som mal zlomenú nohu a protestom proti nedôvodnému návrhu na odvolanie z postu poslanca som obhajoval iba svoje občianske a ústavné práva,“ pripomenul praktiky vtedajšej moci Š. Jakubiansky. Zachovanie zdravia a návrat k rodine boli však pre neho prvoradé. Priam nepochopiteľne pôsobí to, že pobyt v smutne nepopulárnom leopoldovskom väzení bol pre neho istým vykúpením. Na ťažkú prácu na gazdovstve bol predsa zvyknutý, takže si pripadal ako na vojenčine s prísnejším režimom. Napríklad také kosenie trávy v areáli väzenia, ale aj na ťažšie prístupných miestach na jeho hradbách, bral už ako relax na nejakom odborárskom rekreačnom pobyte. Ak v prípravnom konaní, resp. na hlavnom pojednávaní sa mal, resp. aj ostatní sa mali priznať k tomu, že voči bezpečnostnému referentovi použili určité vyhrážky, bolo tak učinené len v dôsledku fyzického násilia. Napríklad Jozefovi Rybovičovi vo väzbe poškodili obličku tak, že mu ju museli vyoperovať, čo potvrdila aj dcéra Anna.
Strádanie rodín uväznených Pri retrospektívnom pohľade na vtedajšiu situáciu, šesť rodín sa zo dňa na deň ocitlo v nezávideniahodnej situácii. V čase najväčšieho náporu poľnohospodárskych prác bolo uväznených päť živiteľov rodín. Na jednom z najväčších gazdovstiev v obci u Štefana Jakubianskeho ostala manželka s dvomi maloletými deťmi – starším trojročným synom a mladším synom, ktorý v čase uväznenia mal pol roka, a zároveň s jeho otcom chodiacim už s pomocou palíc. U Jozefa Ryboviča ostala manželka s osemročnou dcérou a syn Ján sa narodil v dobe zaistenia 5. septembra. Podľa vyjadrenia vnuka Jána Mruga v rodine Štefana Zavalidrogu ostala dcéra Katarína, jeho mama s nevlastnou matkou, keď ako devätnásťročná dievčina okrem iných prác, musela zvládnuť každodennú starostlivosť o jeden pár koní a, samozrejme, s tým súvisiace práce pri nasadzovaní konského postroja, zapriahanie a vypriahanie koní a ich poháňanie, fyzicky náročné aj pre zdatného chlapa. Podobná situácia bola na gazdovstve Štefanovho brata Mikuláša, kde práce na gazdovstve však musel zvládnuť rovnako starý bratranec s ostatnými súrodencami. Na hospodárstve Jána Petrusa to bolo podobné. Tu starostlivosť o gazdovstvo padla na plecia približne dvadsaťročného syna. Ako to vlastne rodiny zvládli? Preukázala sa tu vtedajšia rodinná a susedská súdržnosť a výpomoc. Napriek tomu, že každé gazdovstvo malo práce neúrekom, obeta v prospech postihnutých príbuzných alebo susedov bola samozrejmosťou. Ako to opísala dcéra Jozefa Ryboviča, v súčasnosti 78-ročná Anna Marchevková bývajúca v Českej republike, „mala som vtedy osem rokov. Brat Janko sa narodil 5. septembra. Pamätám sa, že skupina žien sa dohodla a vykopali nám v septembri zemiaky za štyri dni. Podobne to bolo aj s jarnými prácami, nakoľko otec sa vrátili z väzenia až v máji po jarných prácach.“
Očami odsúdeného po odstupe rokov Po mnohoročnom odstupe od udalosti danú kauzu stručne Štefan Jakubiansky zhodnotil asi takto: „Ak v Trnave „horňáci“ vrátane Rusínov a Goralov majú povesť „tvrdých nátur“, tak Jakubany boli v päťdesiatych rokoch priam symbolom horalskej nepoddajnosti a nezávislosti. Traduje sa, že aj za Rakúsko-Uhorska tzv. „maďarskí žandári“ mali obavy, ak mali ísť riešiť nejakú nepríjemnú vec do Jakubian. Preto pri zavádzaní nových reforiem – a to v podmienkach okresu Stará Ľubovňa – zakladanie jednotných roľníckych družstiev a zoštátňovanie pozemkov v Levočskom pohorí, proti ktorým časť obyvateľstva kládla odpor, prišla udalosť v Jakubanoch vedúcim predstaviteľom okresu vhod. Preto Okresný súd v Starej Ľubovni tak demonštratívne a tvrdo voči nám zakročil. Vynesený rozsudok mal psychologicky zastrašujúco zapôsobiť na ostatné obyvateľstvo okresu, vo význame. Veď pozrite aj s Jakubiancami si vieme poradiť, čo vlastne prvostupňový a aj odvolací súd vyriekli priamo v svojich rozsudkoch: „Súd vymeral obvineným prísny, ale spravodlivý trest už aj z toho dôvodu, aby tento trest bol výstrahou pre ostatných občanov v tunajšom okrese, aby podobné trestné činy sa v budúcnosti neopakovaly a aby občania si vážili verejných činiteľov.“
Dôvetok autora článku Ako autor článku na margo uvedeného výroku ako aj celého prípadu považujem za potrebné poznamenať, že ani jeden súd sa nezaoberal otázkou, že Ján Petrus ako úradujúci predseda MNV a Štefan Jakubiansky ako poslanec MNV, nakoľko mandátu sa nevzdali, boli podľa vtedy platného trestného zákona č. 86/1950 Sb. § 75 ods. 10 tiež verejnými činiteľmi. Podľa môjho názoru aj hierarchicky vyššími ako referent ONV. Súdy nepreverili, v čom spočívala reorganizácia MNV a či bola legitímna, lebo v materiáloch nachádzajúcich sa v Štátnom archíve v Starej Ľubovni sú iba podklady o zrušení obvodných národných výborov, resp. úradovní obvodných národných výborov v zmysle vládneho nariadenia č. 14/1950 Sb. o organizácii miestnych národných výborov. Napríklad v tom čase bolo v okrese viacero obvodných národných výborov. V Starej Ľubovni bola úradovňa pre obce Kolačkov, Nová Ľubovňa, Jakubany a Chmeľnica v budove stojacej na mieste terajšej Slovenskej sporiteľne a v Malom Lipníku bola úradovňa obvodného národného výboru pre priľahlé obce. Situáciu v Jakubanoch riešila Rada ONV až po augustových udalostiach 9. septembra 1950, kde uznesením č. 232/1950 poverila reorganizáciou MNV predsedu ONV a podpredsedu ONV do konca mesiaca septembra 1950 a do tejto doby zastupovaním funkcie predsedu poverila Mikuláša Pribiša. A ako bol na tom po útoku postihnutý referent? Podľa ďalšieho archívneho dokladu – hlásenia ONV v Starej Ľubovni z 2. decembra 1950 vo veci náhrady škody v dôsledku útokov z politickej podstaty bola na KNV Prešov zaslaná takáto správa: „V predmetnej veci sa hlási, že v mesiaci august 1950 bol urobený podobný útok na bezpečnostného referenta tun. ONV. Menovaný bol poranený avšak po týždennom nemocničnom liečení sa vrátil ako zdravý do zamestnania. Menovaný je poistený. Týmto útokom menovaný neutrpel škodu ani na zdraví ani na majetku“. (pod výrokom podpis predsedu ONV). Toľko k okresnej kauze z roku 1950. Z dnešného pohľadu obyčajná ostrejšia ústna výmena názorov medzi dvomi verejnými činiteľmi – predsedom MNV v Jakubanoch a referentom ONV v Starej Ľubovni prerástla do veľkej kauzy, ktorej tvrdé dôsledky muselo znášať šesť rodín. Pamätníci z radov bývalých zamestnancov ONV by dnes asi povedali – veď koľko podobných verbálnych a ostrých výmien názorov s predsedami MNV sme v histórii ONV zažili. Len „chyba lávky,“ táto sa odohrala v nesprávnom čase. Vzhľadom k tomu, že niektorí postihnutí sa nedožili svojej súdnej rehabilitácie, pričom pozostalí z niektorých rodín si ani včas neuplatnili nároky na odškodnenie, patrí sa aspoň touto formou vysloviť satisfakciu týmto nespravodlivo odsúdeným. Štefan Rybovič st., foto: archív rodiny Zdroj: Kópie rozsudkov z rodinného archívu Eliáša Jakubjanského, výpovede: Eliáš Jakubjanský, Anna Marchevková, rodená Rybovičová a Ján Mrug.
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 35 (22. september 2020)