Jeseň je už v plnom prúde. Príchod novembra nám prináša so sebou nielen prvé prízemné mrazy a prvý sneh, ale aj krásny sviatok, pri ktorom si zaspomíname na ľudí, ktorí už nie sú medzi nami. S nostalgiou a vierou sa rozsvietili cintoríny a ich aleje zaplavili ľudia, ktorí si chceli uctiť spomienku na svojich blízkych. Ak by ste sa náhodou prechádzali miestnym cintorínom vo Vyšných Ružbachoch, tak by ste natrafili na krásne zrenovovaný hrob sestier Zamoyských.
Mária-Tereza pri prvom svätom prijímaní.
Tereza, šieste dieťa Karolíny a Andreja Rada by som vám priblížila ich osud v cykle Životné osudy sestier Zamoyských. Karolína a Andrej Zamoyský mali osem detí. Štyroch synov (o.i. aj najmladšieho Jána – posledného vlastníka hradu Ľubovňa a kúpeľov Ružbachy) a štyri dcéry a práve dve zo štyroch sestier boli dlhé roky „Ružbašankami“. Dúfam, že vás ich osud zaujme natoľko, že pri vašich spomienkach na najbližších pridáte malú modlitbu aj pre tieto dámy, s ktorými sa osud nemaznal. Dnes sa dočítate o živote Márie-Terezy, a to od jej narodenia až po jej príchod do Vyšných Ružbách. Mária-Tereza Zamoyská, ktorú nikto nevolal inak ako Tereza, sa narodila 29. novembra 1894 vo Varšave ako šieste dieťa milujúcich rodičov Karolíny a Andreja Zamoyských – vlastníkov panstva Ľubovňa a Ružbachy. Na rozdiel od jej starších súrodencov to bolo zdravé a bacuľaté dieťa. Vyrastala nielen na panstve Ľubovňa, ktoré bolo ich hlavným sídlom, ale aj v Poľsku a vo Francúzsku. Dostalo sa jej prísnej a silnej katolíckej výchovy.
Mária-Tereza počas prvej svetovej vojny. Ako
členka Maltézskeho vlaku sa starala o ranené deti.
V srdci mala pokoru a lásku k trpiacim Ich pokojné nažívanie narušila prvá svetová vojna. Boli to krušné časy pre všetkých. Rodičia sa snažili chrániť svoje deti a politicky sa neangažovali. Lenže deti mali na to iný názor. A tak sa sestry Zamoyské prihlásili pomáhať do nemocničného vlaku Maltézskeho kríža. Bol to vlak založený talianskym rádom, ktorý prevážal ranených z frontu a počas transportu im poskytoval prvú pomoc. Bola to nebezpečná práca, lebo boli veľmi často blízko najväčších bojov. Po skončení prvej svetovej vojny boli sestry Zamoyské za odvahu dekorované hodnosťou Maltézskeho kríža. Mária-Tereza bola veľmi skromná a zbožná dievčina. Preto nebolo veľkým prekvapením, keď sa rozhodla zasvätiť svoj život Pánu. V roku 1936 sa z nej stala rehoľná sestra Varšavských kanoničiek. Tento rád bol založený pre dievčatá z aristokratických rodín a jednou z jeho regulí je, že rehoľné sestry mohli kedykoľvek z rádu odísť, ak bol z politických alebo iných dôvodov za ne rozhodnutý sobáš. Tak to bolo aj v prípade grófky Terezy. 26. januára 1938 sa vydala za grófa Juraja Jezierskeho.
Jej manželstvu osud neprial Osud ale ich manželstvu neprial. V druhej svetovej vojne, necelé dva roky po ich svadbe, bol Juraj Jezierski zajatý a odvlečený ruským vojskom. Pre Terezu Jeziersku nastali naozaj veľmi ťažké a krušné chvíle. Musela sa s mamou, ktorú mala v opatere, presťahovať s Rusmi obsadeného Joanowa do bezpečnejšej Varšavy. I napriek obrovskému majetku, ktorý rodina Jezierska vlastnila (ich panstvo Joanow na území dnešnej Ukrajiny pri meste Lutsk bolo rozsiahle. Len lesy mali rozlohu 9000 ha) sa musela Tereza nasťahovať s chorou mamou do skromnej izby v kláštore Varšavských kanoničiek. Vždy sa o ňu obetavo starala, a to až do jej ťažkého konca 7. apríla 1941.
Nelichotivá prezývka – zemiaková grófka Mária-Tereza počas druhej svetovej vojny i naďalej obetovala svoj život chorým a vojnou zbiedeným ľuďom. Jedného osudného augustového dňa roku 1944 ju ale na ulici zastavila nemecká hliadka a deportovala ju do pracovného tábora v Čiernej Vode v Sliezku (na dnešnom území Českej republiky). Tu strávila na nútených prácach až do vyslobodenia desať mesiacov. Jej hlavnou náplňou práce bolo bieliť zemiaky v kuchyni od rána až do večera. Tam si vyslúžila aj nelichotivú prezývku „zemiaková grófka“. Po tomto ťažkom období si veľmi priala odísť k sestre Karolíne do Francúzska. Ale túžba nájsť svojho manžela živého a zdravého bola silnejšia. Rozhodla sa preto vrátiť do Poľska a hľadať ho. Bohužiaľ, jej prianie sa nikdy nesplnilo. Pátrala po ňom na všetkých možných miestach, ale jeho stopa končí okolo roku 1943 na ruskom území.
Mária-Tereza v deň vysviacky za rehoľnú sestričku Varšavských kanoničiek so svojou mamou Karolínou de Bourbon Zamoyski.
Krutý osud V Poľsku žila aj jej sestra Róza. Sestry si boli vždy blízke a podobný osud ich scelil ešte viac (o Rózinom príbehu si povieme nabudúce). Spoločne sa rozhodli odísť za ich milovaným bratom Jánom do Československa. Do Vyšných Ružbách prišli pravdepodobne koncom novembra 1945. Chceli tu trochu pobudnúť, oddýchnuť si a pookriať v rodnom kraji. Tešili sa, že skončila vojna a že začne nový život. Síce s hlbokými ranami, ale nový a v mieri. Tu sa osud s nimi ešte poslednýkrát kruto zahral. Na rozdiel od brata Jána a jeho rodiny, ktorým sa podarilo na poslednú chvíľu ujsť, nesmela Tereza Jezierska ani jej sestra z Československa vycestovať. Mária-Tereza bola prinútená bez akýchkoľvek príjmov ostať vo Vyšných Ružbachoch až do svojej smrti tesne pred Novým rokom 1954. Ale o tom, ako aj o spoločnom živote sestier v ružbašskom chotári, sa viac dozviete v ĽN č. 42.
Katarína Chapuis Šutorová, autorka článku i rubriky v ĽN: Listy zo zahraničia
Pozn autorky.: Ak sa vo vašej rodine tradujú spomienky na obdobie, kedy tieto grófky žili, napíšte mi, prosím, a na obálku pripíšte heslo „Zamoyski“. Rada vaše podnety spracujem a uverejním. Vopred sa teším a ďakujem.