Ján Lazorík – učiteľ, botanik a prírodovedec, osvetový pracovník, múzejník, etnograf, folklorista a hlavne charizmatický a výnimočný človek, ktorého pozná celé Slovensko, zanechal obrovskú stopu aj v Starej Ľubovni a celom regióne. V 70-tych rokoch ako zamestnanec vtedajšieho Okresného vlastivedného múzea v Starej Ľubovni zozbieral, zhromaždil, prepísal, nahral, odfotil… obrovské množstvo artefaktov našej ľudovej kultúry. Ľubovnianske múzeum sa rozhodlo mnohé z týchto vzácností, najmä písomných, zdigitalizovať a dať do podoby, ktorá by zachovala tieto poklady pre ďalšie generácie.
Vzácne písanky vzácneho etnografa
Mnohé z predmetov, ktoré zozbieral J. Lazorík, rodák z Krivian, sú dnes vystavené v rámci rôznych expozícií v skanzene. Mimoriadne vzácna je výstava stredových stropných trámov, tzv. tragárov nainštalovaná v hospodárskom trakte z obce Ruská Voľa sprístupnená v roku 2013. Vďaka mimoriadnej angažovanosti výnimočného etnografa má tunajšie múzeum obrovské množstvo zbierkových predmetov v oblasti tradičnej ľudovej kultúry, a to odevov, remeselníckeho a poľnohospodárskeho náradia, nábytku… , tiež po ňom ostalo 12 tisíc fotonegatívov, množstvo zvukových nahrávok. Mimoriadne vzácne sú aj jeho etnografické zápisníky alebo zošity a tých je približne 50.
„On ich nazýval písanky a práve tie sme sa rozhodli postupne zdigitalizovať, lebo mnohé z nich sú v rukopisoch, časom sa poškodia,“ pripomenula ostatný počin Ľubovnianskeho múzea etnografka Natália Špesová. Ako dodala, vďaka projektu podporeného z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia sa im tak okrem zdigitalizovania podarilo aj jednu z „písaniek“ vydať publikačne pod názvom Etnografické zápisníky Jána Lazoríka – drotárstvo, vysťahovalectvo, vojny, kde sa rozhodli prepísať zápisník venujúci sa drotárstvu. J. Lazorík sa tu venoval ľuďom z regiónu, ktorí chodili s krošňou na vandrovku do krajín Juhoslávie, Rumunska a podobne, takisto zapísal zážitky ľudí z okresu v období 1. a 2. svetovej vojny. „Nebolo to jednoduché, mnohé zo zápisov sú v dialektoch, šarišskom v kombinácii s rusínskym, Pán Lazorík pripájal k zápisom poznámky, výstrižky z novín, fotografie...,“ pripomenula etnografka. Výsledok ale posúva dostupnosť týchto vzácnych poznámok k moderným technológiám, a teda k zachovaniu pre budúce generácie. Navyše ľahšie z nich môžu čerpať všetci históriechtiví.
Veľký učiteľ etnografie
Šťastie spolupracovať s charizmatickým Jánom Lazoríkom, ktorý zanechal poklady ľudových tradícií nielen Starej Ľubovni, mala aj bývalá riaditeľka Ľubovnianskeho múzea Monika Pavelčíková. „Bol mojím rodákom, mojím pánom učiteľom na základnej škole, už z tohto obdobia si ho pamätám ako dobrého učiteľa,“ vrátila sa do spomienok M. Pavelčíková. Osobitne do roku 1978, keď sa ako mladá etnografka priúčala kumštu od veľkého učiteľa etnografie. „Chodila som s ním do terénu a to nebolo jednoduché. Bral so sebou 2 – 3 fotoaparáty, magnetofón, svoje písanky, a tak sme išli po dedinách. Na trabante, zásadne po 16. hodine, lebo v tom čase sa tu gazdovalo, ľudia boli na poli, až večer prichádzali domov,“ spomína dnes M. Pavelčíková i na množstvo humorných zážitkov. Jeden z nich sa týkal nahrávania ľudovej speváčky, ktorá spievala a spievala a múzejníci ju nahrávali. Keď však bol pokročilý večer, tak už chcela skončiť a ísť spať. Vtedy jej pán Lazorík s nevôľou povedal: „Babo jedna, tak ja ľudovej kultúre obetujem celý život a ty nemôžeš jednu noc?!“
A presne to bolo pre neho typické, zanietenosť, obrovská húževnatosť a nezlomnosť. „Ťažko prežíval, keď sa mu nepodarilo uskutočniť to, čo mal v pláne. Keď zbieral rozprávanie drotárov, tak našiel výborného informátora zo Stráňan a keď rozhovor nedokončil, sľúbili si, že príde zas. Keď za ním v krátkom čase išiel, lebo on také veci neodkladal, videl už horieť sviecu v dome a drotára na márach. To bol preňho ťažký zážitok,“ pripomenie jeho bývalá kolegyňa, ktorá nikdy nezabudne na jeho postoj v prípadoch, keď sa hovorilo o niekom, že je zlý človek. „On za to nemože, to Pán Boh za to može, ked ho takeho stvoril,“ bola jeho známa veta. A komunikovať vedel hlavne s ľuďmi z dedín, vždy vedel kedy a ako ich osloviť, aby získal zbierkové predmety či informácie. „Hlašili tu v obecnom rozhľaše, že do neba še nepujdze za modlene, ale za dobre skutky a dobry skutok urobice, ked do muzea nam dace toto,“ aj takto získaval vzácne predmety, ktoré by možno nikdy nevidela súčasná a budúca generácia.
„Bol to vzácny človek so širokým záujmom o rôznu problematiku, svojskou životnou filozofiou. Bol zvláštny, lebo mnohokrát v rozhovore s ním som si uvedomovala, že on uvažuje o veciach, nad ktorými, my, bežní ľudia absolútne nerozmýšľame. Skutočne nadčasovo a prezieravo hovoril o zmysle života,“ dopovie M. Pavelčíková o človeku, ktorý sa dožil úctyhodných 95 rokov a bolo mu dopriate do poslednej chvíle svoje diela odovzdať tam, kde vedel, že sa o nich postarajú tak, ako by to chcel.
Jeden z citátov Jána Lazoríka, ktorý uznával princíp stvorenstva v rozmanitosti a tento princíp sa podľa neho, „nahradil nezaujímavou celosvetovou globálnosťou, v umení na celom svete jednakou klasikou, nezrozumiteľným bezduchým modernizmom, herecko-speváckymi idolmi, profesionálno-rutinérskymi bavičmi, filmovými primitívno-dejovými siláctvami. Mládež sa zvrhla v pudoch, drogách, alkohole a sexe, celé ľudstvo už len v kŕmení zažívacích traktoch, je to tragédia, ale priam apokalyptická v tom, že už niet adresáta kam tragédiu, aká ešte nikdy nebola, žalovať…
Foto: Martim Mrug, archív M. Pavelčíkovej
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 47-48 (17. december 2019)