Miroslav Živčák z Podolínca sa venuje náročnej horskej záchrane už takmer 30 rokov. Zo svojej dlhoročnej praxe vie, že naše najvyššie hory lákajú čím ďalej - tým viac turistov. Úmerne s tým ale stúpa aj počet výjazdov horskej záchrannej služby, a to tak v zimnom, ako aj letnom období. A, žiaľ, aj počet úmrtí, vlani zahynulo v Tatrách 14 návštevníkov, v roku 2022 to však bolo až 22.
Ako hovoria skúsení záchranári, až 80 percent takýchto úmrtí je pritom zbytočných. Turisti si často neuvedomujú riziká a podceňujú svoje schopnosti. Záchranári tak často zvádzajú boj s časom i náročnými podmienkami.
DOSTAŤ SA K ZRANENÉMU V HORÁCH NIE JE JEDNODUCHÉ
Na celom Slovensku je pre jednotlivé oblasti 120 horských záchranárov. V našich najvyšších horách sa o bezpečnosť všetkých stará 30-tka z nich. Pomáhajú im aj dobrovoľníci a štvornohí pomocníci. „Čo sa týka výjazdov, tak sa to stupňuje v podstate od tých 90-tych rokov. Vo Vysokých Tatrách máme 500 až 550 zásahov ročne,“ priblížil Miroslav Živčák, náčelník Horskej záchrannej služby (HZS) Vysoké Tatry. I to, že hory sú naozaj nevyspytateľné a turisti a športovci často nezodpovední.
Šéfa horských záchranárov zaráža aj to, že napriek dnešným vymoženostiam, keď návštevníci Tatier majú veľkú dostupnosť informácií a varovaní, stále podceňujú hory a veľa riskujú. „Aj keď človek terén pozná a bol tam 100-krát v lete, tak napríklad v zime je to úplne iné, takisto v búrke, vo víchrici či v noci,“ pripomína náčelník i to, že mnohí si často neuvedomujú, že horskí záchranári nie sú bežnou záchrankou, ktorá vie rýchlo do 15-tich minút alebo i kratšie doraziť k pacientovi.
Dostať sa v horách k postihnutým, znamená prekonať množstvo prekážok. Prejsť treba pritom veľkú vzdialenosť s ťažkým 25 až 30-kilovým nákladom. A to často v noci či za zlých poveternostných podmienok, kvôli ktorým sa hlavne mnohí dostanú do ťažkostí. „Treba si uvedomiť, že ak zranený išiel niekde na miesto 5 - 6 hodín, my sa k nemu môžeme dostať za približne rovnako dlhý čas,“ priblížil horský záchranár. I to, že rovnako myslieť musia na svoju bezpečnosť, aby vedeli zraneným pomôcť a neohrozili tím.
OBROVSKÉ NÁROKY NA HORSKÝCH ZÁCHRANÁROV
Byť horským záchranárom je síce navonok veľmi atraktívne povolanie, je to však práca pre statných chlapov, na ktorých sú kladené vysoké, psychické aj fyzické nároky. Vynikajúca kondícia a pravidelný tréning je samozrejmosťou. Nehovoriac o nasadení v ktorejkoľvek hodine či počasí. „Musíme si neustále udržiavať a zvyšovať svoju odbornú spôsobilosť, fyzickú zdatnosť, technickú - či už horolezeckú, lyžiarsku a, samozrejme, metodickú a medicínsku, aby sme po všetkých týchto stránkach dokázali tým ľudom čo najlepšie a najefektívnejšie pomôcť,“ pripomína náčelník HZS. Ako zdôrazňuje, často si siahnu na dno svojich síl, potrebná je spolupráca a veľká dávka schopností pracovať v tíme.
Horskí záchranári vo Vysokých Tatrách, v službe sú 4 - 6 výjazdoví a dispečer, pritom nikdy nevedia, aká šichta ich čaká. Podľa M. Živčáka sú dni, keď je, ako sa hovorí, kľud a naopak aj šesť či osem zásahov. A, samozrejme, nechýbajú aj plané poplachy. Pri zložitejších zásahoch (niekedy treba desiatky ľudí) a pátraniach si vzájomne pomáhajú, tak so susednými Poliakmi, ako aj s kolegami z iných stredísk.
NEKONEČNÝ BOJ ZA VLASTNÝ VRTUĽNÍK
Tatranskí záchranári pri svojej práci využívajú skútre a inú techniku, veľkým hendikepom je, že nemajú vlastný vrtuľník. Nateraz spolupracujú so súkromnou vrtuľníkovou záchrannou službou a tiež s letkou ministerstva vnútra, ktorá môže niekedy vyslať vrtuľník až z Bratislavy. „Veľmi by nám pomohlo, keby sme mali aj vlastný, ktorý by mohol sídliť priamo v Tatrách, lebo často kvôli poveternostným podmienkam z Popradu vrtuľník vzlietnuť nemôže a tu hore sú letové podmienky dobré a my musíme ísť na zásah pešo, čo je náročné aj pre nás, ale hlavne pre toho zraneného človeka, ktorý tam hore čaká niekde na našu pomoc,“ poznamenáva šéf záchranárov, ktorý sa počas desiatok rokov stretol s množstvom dramatických záchran, žiaľ, aj smrteľných.
BONUSY NÁROČNEJ PRÁCE
„Je to veľmi náročné, ale tým bonusom je oveľa častejšia záchrana života, čo dáva aj najväčší zmysel tejto práci,“ poznamenáva Podolínčan, ktorého podľa vlastných slov rozhodne práca neomrzela, prináša mu všetko to, čo má rád. Pobyt v horách, športovanie, adrenalín... A, samozrejme, pocity, ktoré sa nedajú zažiť inde. Napríklad záchrana Poliaka, ktorého našli po troch ťažkých dňoch. „Pohľad zúfalého turistu, keď prídeme a vie, že je zachránený, stojí za to,“ podotýka M. Živčák, ktorý si prírodu, hory... obľúbil už u starých rodičov, ktorí bývali na odľahlých lazoch v Mníšku nad Popradom. A svoju prácu by rozhodne nemenil, aj keď už piaty rok sa k tomu pridáva náročné manažovanie a aj nekonečný boj za zlepšenie finančných i materiálnych podmienok stále podceňovanej a pritom nezastupiteľnej profesie horských záchranárov.
foto: archív HZS Vysoké Tatry, mm
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 3, 24. januára 2024)