Zvuk zvončekov na konských postrojoch a dupot kopýt dokonale ladili so spevom vianočných kolied, až sa zdalo, že ide o vopred zinscenované predstavenie. Mrazom strnulá krajina bola pokrytá snehom, ktorý niekoľko párov cválajúcich koní menilo na trblietavý prach.
Každá z troch dvojíc mohutných žrebcov ťahala za sebou sane plné mladých ľudí, spievajúcich náboženské či svetské piesne oslavujúce prichádzajúce sviatky. Veselú spoločnosť nasledovali v posledných saniach muzikanti, sprevádzajúci spevákov majstrovskou hrou na svojich nástrojoch. Bezchybný súlad dôkladne namiešanej palety hlasov naznačoval, že nejde o obyčajných cestujúcich.
Nevšední pasažieri patrili k nedávno vzniknutému divadlu v Iglove, alebo, ak chcete, v Spišskej Novej Vsi. Založil a podporoval ho spišský starosta Teodor Ľubomirski- knieža svätej rímskej ríše, sídliaci na hrade v Starej Ľubovni. Práve tam sa veselá spoločnosť uberala, aby svojmu mecenášovi a jeho hosťom spríjemnila Vianoce.
Cesta im ubiehala rýchlo a skúsení furmani s istotou hnali povozy po dobre viditeľnej stope odtlačenej v zmrznutom snehu. O tom, akej dôležitosti sa cestujúci tešili, svedčí aj ich sprievod v podobe celého oddielu hajdúchov. Je pravda, že nad svetom zavládol požehnaný vianočný čas, kedy by sa mali o vládu nad ním deliť pokoj a mier. Tak by to malo byť, no už vyše dvoch rokov sa z východných žúp Uhorska šíri povstanie vedené kniežaťom Františkom II. Rákocim. Jeho kurucom veje nad hlavou zástava nesúca heslo: „S Bohom za vlasť a slobodu!“ Na prvý pohľad vznešené ideály sa stali pre mnohých iba zásterkou ich krutosti a egoizmu.
Cestujúcej chasy sa problémy bežných smrteľníkov momentálne netýkajú, veď sú pod ochranou jeho jasnosti spišského starostu, ktorému by si nikto nedovolil spôsobiť akúkoľvek škodu. V Ľubovni na nich čaká bohatý honorár a isto aj stoly plné rôznych dobrôt, o ktorých sa im doma ani nesnívalo. Pochádzali zo zámožných meštianskych rodín, ale prepych kniežacieho dvora im bol cudzí. Tešili sa na polnočnú omšu, kde predvedú zámožnému publiku to, čo počas adventu nacvičili. Zaiste si ich všimnú aj iní veľkí páni a potom sa s ponukami na rôzne angažmá určite roztrhne vrece.
Snivá snežná cesta
Vrcholky zasnežených stromov lemovala v ostrom kontraste blankytne modrá obloha a v lúčoch slnka, ktoré mali pútnici priamo nad hlavami, sa trblietali zmrznuté kryštáliky vody. Všade panovala dobrá nálada, veď neubehli ani tri hodiny od chvíle, keď prešli Poľskou bránou v Levoči a teraz sa už ženú dole severným svahom nehostinných hôr. Občas sa im po ľavej ruke vynoria ostré štíty Snežných vrchov, ktoré sa v priezračnom vzduchu zdajú byť veľmi blízko. Príroda pripravila svojim návštevníkom produkciu lahodiacu oku vytvárajúcu v mysli ilúziu večného pokoja a mieru. Iba furmanov znepokojovali nenápadne sa objavujúce chumáče mrakov. Spev ustal a cestujúci sa buď mlčky kochali okolím, alebo si krátili dlhu chvíľu rozhovormi. Smiech a hlasitá vrava doďaleka predbehli pútnikov. Raz tá, potom zase iná ctihodná slečna nenápadne očkom sledovala urastených hajdúchov. Tí im na oplátku pohľady radi opätovali. Nejeden sa snažil nadviazať aspoň očný kontakt s krásnou dievčinou, sediacou v prvých saniach a zamyslene sledujúcou okolie. Útla tmavovláska s nápadne svetlou pleťou, mandľovými očami a zmyselne krojenými ústami nejavila o flirt ani pramalý záujem. Slečna Katarína, tak sa neznáma volala, si znova a znova vybavovala v mysli slová, ktoré iba nedávno vyslovilo samotné knieža: „Moje srdce bije iba pre vás, krásna slečna! Dovoľte mi stať sa vaším otrokom.“ Stalo sa tak, keď jej prišiel osobne zložiť poklonu po poslednom predstavení. Bála sa toho, čo v podvedomí tušila. Možno pozvanie divadelnej spoločnosti do Ľubovne bolo iba zámienkou, aby sa jej mohol dvoriť. Niekde v hĺbke srdca ju však záujem vplyvného muža tešil, veď bol navyše ešte aj mladý a príťažlivý. To, že sa starosta rozhodol stráviť Vianoce v Starej Ľubovni, neprekvapilo iba ju. Doteraz ich stále slávil v Poľsku, kde vlastnil honosnejšie sídla. Keby sa radšej jeho milosť držala zvykov svojich predkov,“ lamentoval Katarínin otec po návrate z rokovania mestskej rady. „Všetok ten prepych, ktorý sa chystá na Božie narodenie v Ľubovni, zaplatíme my!“ pokračoval, pričom pod „my“ myslel na mešťanov bývajúcich v spišských mestách patriacich pod jurisdikciu starostu sídliaceho na Ľubovnianskom hrade. Ten na pokrytie nákladov vyrubil bez okolkov zvláštnu daň.
Dorazili na hrad Ľubovňa
Nepatrné pavučiny roztrhaných obláčikov sa zmenili na sivé mračná. Nastalo šero. Katarínu z myšlienok vyrušil silnejúci vietor, ktorý jej do tváre metal malé, ľadom stvrdnuté snehové vločky. „Ďakovať Bohu, že nás búrka nezastihla tam hore!“ snažil sa prekričať svišťanie vetra jeden z furmanov. „Tamto vidím chatrče, teda čo nevidieť budeme v Jakubanoch!“ informoval pohonič veliteľa hajdúchov. Našťastie, už boli von z lesa a pevné body ako domy, kríže či kaplnky im bezpečne ukazovali smer kade ísť. Väčšina jazdcov prešla dopredu udupávať snehové záveje, čím robili cestu zjazdnejšou.
Už sa stmievalo, keď prišli pred hradnú bránu. Aby spotené kone nevychladli, pohoniči ich bez zastávky hnali hradnými nádvoriami až ku kaplnke. Cestou si divadelníci všimli množstvo vojakov, ktorí sa ohrievali pri železných košoch naložených horiacim drevom. Podľa provizórnych prístreškov bolo možné usúdiť, že nejde o stálu hradnú posádku. Všade stáli vozy zakryté plachtami alebo vrchovato naložené senom. Zápach konského trusu dominoval priestranstvám aj navzdory dymu z horiacich košov a faklí. Pri kaplnke narýchlo privolaní lokaji vyberali zo saní batožinu a s lampášmi odprevadili spoločnosť do miestností, ktoré im počas ich pobytu slúžili ako spálne. Zanedbané priestory boli zariadené značne opotrebovaným nábytkom, ktorý už dávno vyšiel z módy. V okenných rámoch sa kde - tu leskli nové sklenené tabuľky. Kachľové pece niesli stopy iba nedávnej rekonštrukcie. Vďaka teplu z nich sálajúceho, miestnosti navzdory všetkému pôsobili útulne.
Pripravená na večeru
„Vážené panstvo, nech sa tu cíti ako doma!“ ozvalo sa z chodby, kde ich vítal lámanou nemčinou postarší muž v typickom oblečení drobnej poľskej šľachty. „V mene jeho jasnosti mám tu česť vás pozvať k štedrovečernému stolu! Keď na veži odtrúbi poľnica prvú nočnú stráž, čo bude už čochvíľa, ste očakávaní v stolovacej sieni! Lokaji vám ukážu cestu.“
Katarína po príchode do vyhriatej izby cítila nesmiernu únavu. S veľkým sebazaprením prekonala pokušenie zababušiť sa do perín. Zvíťazil vrodený inštinkt takmer každej ženy - páčiť sa. Preto čas, ktorý ešte zostával do večere, venovala svojmu zovňajšku. Zakrátko sa kamenná podlaha na chodbe rozozvučala klopkaním niekoľkých párov podkovaných čižiem. Spočiatku počula vzdialené, no teraz už zreteľné hlasy: „Je čas panstvo, jeho milosť vás očakáva!“ Ešte posledný pohľad do zrkadla, predtým než Katarína prekročila prah svojej izby. Tam už boli zhromaždení jej priatelia, s ktorými bez slova nasledovali sprievodcov spleťou chodieb páchnucich stuchlinou. Prešli po drevenom vŕzgajúcom schodisku ústiacom v krytej pavlači s malými strieľňami, ktorými do vnútra vnikala spolu so snehovými vločkami aj štipľavá zima znásobená vetrom. Cestou im jeden zo sluhov vidiac ich údiv nad chátrajúcimi miestnosťami vysvetlil, že tento „starý dom“ sa už roky nepoužíva a knieža ho dal narýchlo do poriadku iba pre túto príležitosť. Stolovacia sieň nachádzajúca sa na poschodí tohto paláca je totiž najrozľahlejšou miestnosťou v hrade. Nikde inde, iba tam je možné usporiadať hostinu pre takú početnú spoločnosť.
Reč očí je šifrou
Keď prvý zo sprievodcov otvoril mohutné okované dvere, prichádzajúcich umelcov oslepilo svetlo a ovanula vôňa parafínu. Kataríne sa zdalo, akoby prešla do iného sveta. Miestnosť, síce menšia než si ju predstavovala, bola osvetlená množstvom sviec rôzneho druhu, osadených v svietnikoch sústredených zrejme z celého hradu. Plamienky voskovíc sa odrážali v sklenených tabuľkách štyroch rozmerných okien. Potravou pre veľký krb stojaci v rohu sa stali celú siahu dlhé polená, ktoré oblizoval vysoký plameň vyžarujúci do siene príjemné teplo. Podlaha, strop aj steny mali drevený obklad, čo celý priestor zútulnilo. Všade dookola boli rozvešané brečtanové vence spletené s bobuľami jarabiny a zo stropu viseli chumáče imela, dotvárajúce sviatočnú atmosféru. Popri stenách, oproti krbu stáli prestreté stoly. Okolo nich už sedeli zvláštni hostia. Išlo o spoločnosť pozostávajúcu iba z mužov. Na prvý pohľad bolo jasné, že sú to velitelia tu sústredeného vojska.
Pre divadelníkov predstavovala táto zostava sklamanie. Ich program bol určený pre divákov s vyberaným vkusom a namiesto nich tu vidia iba drsných vojakov poznajúcich iba ak vulgárne odrhovačky. Ale to už knieža vstal zo svojho miesta a úctivo privítal prichádzajúcich divadelníkov. Jediný z prítomných bol oblečený podľa najnovšej francúzskej módy, ostatne ako vždy, zatiaľ čo ostatní oficieri dali prednosť uniformám alebo tradičným odevom poľskej šľachty. Tvár mal dohladka oholenú a jemne pokrytú púdrom, čo kontrastovalo s jeho havraními vlasmi stiahnutými v zátylku, akoby ledabolo, do copu. Všetkým hosťom sa snažil venovať rovnakú pozornosť, to aby nikoho neurazil. No dôsledný pozorovateľ by isto postrehol očný kontakt, ktorý od prvej chvíle nadviazal s Katarínou. Reč očí je šifrou, ktorú doteraz nikto nerozlúštil a funguje iba vtedy, keď sú „vysielač“ aj „prijímač“ naladení na rovnakej vlne. Netajíme, že Katarína bola Teodorom Ľubomirským očarená.
Nečakaný konflikt
Večera nezodpovedala kresťanským zvykom, nariaďujúcim v tento čas zdržanlivosť od mäsitého pokrmu. Dokonca ani konzumácia vína sa neobmedzila iba na prípitok. Vyberané jedlá Katarína nedokázala naplno vychutnať. Ako ostrá dýka ju bodal žiadostivý pohľad husárskeho kapitána, sediaceho po pravici spišského starostu. Začala ľutovať odvážny dekolt, ktorý ponúkal na obdiv až príliš z toho, čo malo ostať zraku chlipníkov utajené. Dôstojník mohol byť od kniežaťa iba o málo starší. A možno ani nie a na veku mu pridali šibalsky vytočené plavé fúzy. Od Teodora sa líšil aj nakrátko ostrihanými svetlými vlasmi. Súmerná tvár s nosom antických hrdinov ho robila pre opačné pohlavie príťažlivým - čoho si bol vedomý. Iba oči prezrádzali nadradenosť a pohŕdanie okolím.
Po večeri sa speváci sprevádzaní muzikou snažili zaujať spolustolovníkov najprv koledami v nemčine a až neskôr, keď cítili istotu svojich hlasov, pokračovali v poľštine. Bola pre nich cudzím jazykom, ale vedeli, že tým urobia kniežaťu radosť. Odkedy prevzal po otcovi úrad, všade tvrdohlavo presadzoval používanie jeho materinskej reči. Časom sa k nim pridávali aj ich spoločníci, ale to až po tom, čo zboristi prešli na svetský repertoár. Takže po chvíli vianočnú atmosféru pripomínala iba výzdoba v stolovej sieni.
Bujarú zábavu prerušili asi dve hodiny pred polnocou čašníci servírujúci pečeného pstruha s prílohou kvasenej zeleniny, čím dal hostiteľ najavo začiatok duchovnej časti večera. Táto pôstna porcia bola pre niektorých gurmánov impulzom, aby sa išli pred polnočnou omšou trocha prevetrať. Kataríne prišlo skromné jedlo vhod, aj keď ryba nepatrila k jej obľúbeným pokrmom. Tešilo ju hlavne, že miesto vedľa kniežaťa, kde predtým sedel husársky kapitán, je prázdne. Spolu s ním sa stratil aj nepríjemný pocit. Všimla si Teodora, ktorý tiež nejedol. Uprene hľadel smerom k nej, avšak jeho pohľad bol iný – nečitateľný. Dokonca mala pocit, ako keby bol zabodnutý niekde do neznáma – nad ňu.
V tom pocítila na odhalených ramenách chladivý dotyk cudzích dlaní pomaly sa posúvajúcich nižšie k dekoltu. Prekvapenie v momente vystriedala zlosť. Obidvoma rukami chytila strieborný tanier s posledným chodom večere a z celej sily ním udrela agresora. V tej istej chvíli sa inštinktívne, hľadajúc záchranu, chcela rozbehnúť k stolu, kde sedel hostiteľ. Len čo sa otočila zistila, že Teodor už stojí pri nej. Špičkou svojho kordu mieril na krk husára, ktorý tu stál červený od zlosti, s rozbitým čelom a uniformou špinavou od pôstneho pokrmu. „Pane, urazili ste dámu, preto očakávam vaše ospravedlnenie! V opačnom prípade žiadam satisfakciu so zbraňou v ruke!“ rozhorčene prehovoril Teodor Ľubomirski. To sa už otrasený kapitán spamätal a s núteným úsmevom hľadiac sokovi priamo do oči, kladúc dôraz na každé slovo, povedal: „Vy ste sa museli zblázniť! Táto herečka a dámou? Ničím z čoho ma obviňujete, som sa neprevinil, teda vašu výzvu neprijímam!“ Vzpriamil sa, rukami odstraňoval kúsky kvasenej zeleniny z odevu a teraz už bez úsmevu so sykotom pokračoval, „nezabúdajte, že tu zastupujem kráľa a útok proti mojej osobe bude jeho veličenstvo August II. považovať za napadnutie jeho majestátu!“
Výzva na súboj dvoch mužov
Teodor sa kútikom úst nepatrne zasmial: „Dobre, aj tak som sa vám chystal oznámiť, že mojím kráľom nie je August ale Stanislav. Keď sa vám podarí prežiť súboj, požiadam vás a vašich vojakov, aby ste zložili zbrane.“
Tu je treba poznamenať, že v Poľsku prebiehala občianska vojna medzi prívržencami Augusta II., ktorého na tróne podporoval ruský cár Peter Veľký a Stanislavom Lesčinským, dosadeným švédskym kráľom Karolom XII. Teodor Ľubomirski spočiatku hájil farby Augusta II., ale ako sa dozvedáme, zmenil stranu a jeho úlohou bolo zajať oddiel husárov dočasne umiestnených na ním vlastnenom hrade. Spišský starosta dosť nerozvážne vyložil karty už teraz, čím prekazil dôsledne naplánovanú operáciu odzbrojenia nič netušiacich protivníkov. Všetko sa malo odohrať na poľovačke, deň po sviatku svätého Štefana. Tu mali izolovať, alebo ak bolo treba zneškodniť všetkých husárskych dôstojníkov. Vojaci bez velenia by ľahšie zložili zbrane alebo prešli na ich stranu.
„Dobre, v takomto prípade výzvu prijímam. Kde a kedy sa skrížia naše zbrane?“ akoby odovzdane prehovoril veliteľ husárov. S vrodeným inštinktom vytušil narušenie pripravených plánov, a teda improvizáciu zo strany nového nepriateľa. To bola šanca zachrániť seba a jemu zverených vojakov. V momente, keď knieža spustil čepeľ svojho kordu k zemi, urobil premet cez stôl a dvoma rýchlymi skokmi zmizol v tmavých útrobách paláca. „Chyťte ho! Nesmie sa dostať k svojim mužom!“ zavelil Teodor, ale to už jeho velitelia bežali za utekajúcim husárom. Nemali šancu. Prenasledovaný sa nestal kapitánom vyberaných mužov iba tak pre nič - za nič. Jednému z lokajov zobral dlhý baraní kožuch, akým sa chránila pred zimou väčšina vojska. Stratil sa tak v dave a už o pár minút vydával rozkazy svojim mužom. Tí boli utáborení na prvom nádvorí a vo východnom streleckom bastióne, čiže v momente mali pod kontrolou hlavnú vstupnú bránu, a teda aj možný ústup z pevnosti.
Kompromis a krehký mier
Kniežací vojaci bez zaváhania spustili ťažkú železnú mrežu, oddeľujúce prvé nádvorie od zvyšku pevnosti, čím zamedzili husárom vniknutie hlbšie do hradu. Zazneli aj prvé výstrely a výkriky zasiahnutých mužov. „Nestrieľajte! Zastavte paľbu!“ kričal z plných úst Teodor snažiac sa odvrátiť krviprelievanie. Vedel, že premrhal príležitosť na pokojné odzbrojenie husárskeho oddielu. Výsledok začínajúcej bitky bol neistý a straty obrovské, preto sa z celej sily snažil ukončiť boj. S pomocou oddaných veliteľov sa mu to podarilo. Po krátkom jednaní sa dohodli, že husári môžu na svitaní opustiť hrad so zbraňami a výbavou. Pre Teodora to nebol dobrý kompromis. V duchu však ďakoval Bohu aj za tento krehký mier. Nečakaný zvrat, kedy sa v okamihu stali zo spojencov nepriatelia, živil na obidvoch stranách nedôveru a ostražitosť. Husári neverili kniežacím vojakom. Tí mohli kedykoľvek porušiť dohodu a prekvapiť ľahkoverných protivníkov paľbou. Stáli totiž vo výhodnejších pozíciách na hradbách priamo nad nimi. Druhá strana mala zase obavy, aby husári nepriviedli pod rúškom tmy posily, čím by sa mohli pokúsiť dobiť a obsadiť zvyšok hradu - veď dobre opevnenú vstupnú bránu už mali v rukách. Jediné čo ich spájalo, bola viera v spasiteľa narodeného pred mnohými rokmi práve v túto noc.
Vianoce zmäkčujú a poľudšťujú
„Polnočná omša bude v ľubovnianskej bráne!“ rozhodol Teodor. V nej sa nachádzala už spomínaná padacia železná mreža oddeľujúca znepriatelené strany. Tá ale nebola prekážkou pre oči a aj zvuk sa tu šíril všetkými smermi rovnako. Prípravy trvali krátko. Prenosný poľný oltár, pár košov s horiacim drevom a sviece z hodovnej siene. Svoje miesto si tu našli aj divadelníci. Tí síce nepredviedli svoje umenie vysnívanej smotánke, ich spev im nepriniesol slávu, ani nezaručil ďalšie dobré honorované reprízy. No jeho účinok ďaleko presiahol očakávania interpretov. Zapálil plamienok viery, nádeje a lásky v mysli mužov, pre ktorých sa zmyslom života stali boj, telesné pôžitky a materiálne statky. Počas bohoslužby, aká sa koná iba raz v roku, zmäkli srdcia aj tým najtvrdším vojakom. Vďaka atmosfére vytvorenej speváckym zborom myšlienky nejedného zo žoldnierov zaleteli domov – k rodine. V tejto chvíli neboli hanbou ani slzy stekajúce po zarastených tvárach.
Až teraz na hrade nastala tá pravá vianočná atmosféra. Jej účinky nevyprchali hneď po skončení polnočnej omše. Do rána, kedy husári odišli, sa pevnosť ponorila do posvätného ticha.
Katarína ostala spolu s ostatnými spevákmi na hrade až do sviatku sv. Štefana. Knieža sa na druhý deň tvárilo akoby k ničomu nedošlo. V spoločnosti veselých rovesníkov sa Teodor cítil dobre a možno aj preto s nimi strávil celé Vianoce. Aj keď ho predchádzala povesť záletníka, vôbec sa nesnažil Katarínu zvádzať. Žeby sa naozaj zamiloval a k šťastiu mu stačila iba jej blízkosť?
Blízkosť dvoch sŕdc
Nič netrvá večne, a tak aj pokoj zjednaný počas vianočnej noci zmizol spolu s posledným snehom. Do Ľubovne prišlo vojsko kráľa Augusta, aby z dôležitej pevnosti vyhnalo zradcu. Proti presile nemal Teodor najmenšiu šancu. S hŕstkou verných sa prebil z obkľúčenia a všetko zanechal novým pánom. No nie nadlho. V Spišskej Novej Vsi, kde našiel útočisko, zverboval nových mužov, aby s nimi pritiahol pod Ľubovniansky hrad. Po dvojtýždňovom obliehaní a rôznych šarvátkach došlo k rozhodujúcej bitke na poli medzi Hniezdnym a Starou Ľubovňou. Za cenu nemalých strát získal späť spolu z hradom aj titul spišského starostu. Katarína mu spolu s vencom víťazstva darovala aj svoje srdce. A ten na „Katinku“, ako ju zvykol volať, nikdy nezabudol. Hoc im obidvom čas dávno zobral ich mladícku sviežosť a v tmavých vlasoch pribudli strieborne pramene, Teodor navštevoval spriaznenú dušu v jej dome na Iglovskom rinku. Tak ako pred rokmi, aj teraz mu k šťastiu stačila spoločne strávená chvíľa, hoc len pri šálke čaju. Katinka sa stala jeho bútľavou vŕbou a zdrojom tak potrebnej energie. Hlboká priepasť v spoločenskom postavení im nedovolila vytvoriť legitímny zväzok pred Bohom a svetom. No pokiaľ jeho dôverníčka žila, knieža napriek vlastníctvu prepychových rezidencií našlo skutočný domov v tomto jednoduchom meštianskom príbytku.
HISTORICKÉ SÚVISLOSTI
Teodor Jozef Konštantín Ľubomirski (1683 – 1745) prevzal ako 19-ročný úrad spišského starostu spolu s ľubovnianskym hradom po smrti svojho otca v roku 1702. Išlo o kontroverznú osobu. Na jednej strane pokrokový osvietenec, mecenáš umenia a na druhej neúprosný tyran. Často sa zdržiaval na Ľubovnianskom hrade, kde usporadúval prepychové hostiny, ktorých náklady museli zaplatiť mestá patriace pod právomoc spišského starostu. Poniektorí súčasníci ho dokonca nazývali „Kniežaťom pekelných temnôt“.
Bojiskom veľkej severnej vojny sa stalo na čas aj poľské kráľovstvo, ktoré sa snažili získať pod svoj vplyv Švédi, ale aj Rusi. Každá z týchto mocností chcela mať na poľskom tróne panovníka pod svojím vplyvom. Rusom vyhovoval August II. Mocný, zatiaľ čo Švédi ho chceli vymeniť za Stanislava Lesčinského. Teodor bol spočiatku na strane Augusta II., ale po tom, čo sa pričinil o jeho zosadenie, pritiahli v roku 1706 Augustove vojská pod Ľubovniansky hrad vedené Jakubom Dybinským a Ľubomirského vyhnali. Ten zverboval v Spišskej Novej Vsi vojakov a v bitke pri Hniezdnom zvíťazil, čím získal späť titul aj hrad. Traduje sa, že vojaci, ktorí zahynuli v spomínaj bitke, sú pochovaní pod kaplnkou sv. Anny. Tá mala byť postavená na ich spoločnom hrobe krátko po opisovaných udalostiach.
Teodor Ľubomirski bol milovníkom divadla a opery. V roku 1723 dal prestavať poschodie radnice v Spišskej Novej Vsi na stálu divadelnú scénu. Z písomných prameňov je známe, že tu mal aj svoju metresu – Katinku.Autor: Pavol Mišenko, ilustrácie: Andrea Spišaková
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 47,48 (14. december 2022)