Zvýšený kontakt s knihou zaznamenali v závere školského roka mladí Staroľubovňania. A netýkalo sa to iba učebníc. Posledný májový deň totiž pomáhali Slovensku prekonať rekord v 6-hodinovom čitateľskom maratóne, 13. júna sa ich viac než sto stretlo pri vyhodnotení Stonožkového čítania a medzitým sa dve druhácke triedy z „Komenského“ presvedčili na vlastné uši, že čítanie je niečo tak nádherné, že si bez neho nemožno život ani len predstaviť.
„Hostia – Mário Veverka z Ľubovnianskej mediálnej spoločnosti a dve príslušníčky Policajného zboru SR v Starej Ľubovni – Zuzana Orechovská a Martina Jarabinská, deťom čítali príbehy z kníh o Mackovi Pu, Opice z našej police, Rozprávky o psíčkovi a mačičke, ktoré sa nikdy neošúchajú. A porozprávali im aj o tom, ako vedú k čítaniu svoje vlastné deti, čo s nimi čítajú a aké majú čitateľské rituály,“ opísala priebeh podujatia Celé Slovensko číta deťom Zuzana Lukačovská z Ľubovnianskej knižnice. Ako podotkla, počas neho sa však školáci priznali, že často trávia čas hraním hier na tablete alebo pri PC. „A, že rodičia čítajú len niektorým.“ Čo je, nielen podľa nej, škoda. Hlasné čítanie deťom (aspoň 20 min. denne) totiž prináša mnohé benefity. Okrem toho, že vytvára pevné puto medzi nimi a rodičmi, pomáha aj pri výchove, rozvíja jazyk, pamäť i predstavivosť. A formuje tiež čitateľské návyky.
INÝ POCIT Mimochodom, sedieť na gauči s jednou či dvomi hlavami opretými o plecia je pocit, ktorý vám nedá ani televízna ilúzia, ani nadšenie z počítačových hier. A takýto pohľad je bežný i v rodine Orechovských. „Naše deti majú desať a sedem rokov a čítame im stále – ja, aj manžel. Najmä večer,“ uviedla Zuzana Orechovská, podľa ktorej je čítanie veľmi dôležité. Nielenže si tým deti budujú slovnú zásobu a zlepšujú vyjadrovanie, „ale čítaním rozprávok prichádzajú do svojho sveta,“ dodala policajná práporčíčka. Rovnako ako ona, nedá na „hltanie písmen očami“ dopustiť ani jej kolegyňa. Ako totiž poznamenala, keď začala jej dcéra sama čítať, veľmi sa zlepšila aj v pravopise. „Po prechode na druhý stupeň začala, vďaka nemu, sama od seba viac komunikovať a lepšie sa vyjadrovať,“ vyzdvihla jeho ďalšie pozitívum poručíčka Martina Jarabinská, ktorá dcére tiež predčítavala – napr. Slovenské národné rozprávky, a neskôr, spoločne, aj Knihu kníh. „Na prvé sväté prijímanie dostala Ilustrovanú bibliu pre deti a príbehy z nej sme čítali možno dva roky…“ S čítaním žiakov má zase svoje skúsenosti Soňa Hrebíková. A ako podotkla, úroveň je naozaj rôzna. „Je vidno, kto navštevuje knižnicu a kto veľa číta aj doma s rodičmi. V dnešnej dobe je veľmi potrebné motivovať deti k čítaniu,“ uviedla pedagogička, ktorá by 7 až 10-ročným deťom odporúčala, okrem Dobšinského Slovenských národných rozprávok, siahnuť po ľahko stráviteľných tituloch. „Napríklad Naša mama je bosorka! od Gabriely Futovej, Osmijankove rozprávky od Kristy Bendovej, Danka a Janka od Márie Ďuríčkovej či Drevený tato od Tomáša Janovica. Nie je v nich násilie, spoznávajú nových hrdinov a často aj ich úsmevné príbehy a zážitky.“ Mimochodom, bohatý, na základe odporúčaní knihovníkov i učiteľov vybraný zoznam kníh vhodných aj na spoločné čítanie nájdete na www.celeslovenskocitadetom.sk.
O svojom vzťahu k čítaniu či obľúbených knihách už po skončení podujatia porozprávali druháci.
Marko Jacko: – Za rok prečítam asi 30 knižiek, hlavne dobrodružné príbehy. Najviac sa mi ale páčil Malý princ.
Tamara Zummerová: – Páči sa mi kniha Danka a Janka, lebo tam boli pekné príbehy, a tiež o Psíčkovi a mačičke, hlavne ako piekli tortu na meniny.
Miroslava Havranová: – S rodičmi som prečítala už veľa kníh. Zaujímavá bola napríklad Hrdzavá Rea a Veterný kráľ, a tiež Palculienka.
Natália Matoľáková: – Mojou obľúbenou knihou je Koník Pejko, ktorý žil v cirkuse, no keď sa mu ostatné kone smiali, tak utiekol. Dostal sa na farmu k jednému dievčaťu, ktoré po tom, čo mu otec dovolil si ho nechať, bolo veľmi šťastné.
Tianna N. Veverková: – Rada čítam aj sama, aj keď mi čítajú rodičia. Najviac milujem rozprávky o zvieratkách, hlavne koňoch a naposledy som si z knižnice požičala Čarodejnice z jazdeckej školy.
Foto: Ľubovnianska knižnica
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 25, ktoré vyšli 27. júna 2017.