Memento mori – pamätaj na smrť, sa nám v týchto dňoch, keď sme navštevovali hroby blízkych, vynáralo v mysli oveľa viac ako inokedy. Hlavne staršie hroby, zväčša so železnými krížmi mnohých vrátili do detstva v spomienkach na starých či prastarých rodičov. Hlavne na dedinách, keď v malých dreveniciach žili aj tri generácie, vnímali smrť ináč ako dnes. A tak ako jednoducho žili, ani po smrti si nepotrpeli na okázalosť.
„Nebožtík bol kedysi uložený v truhle na dvoch laviciach v strede miestnosti pod stropným stredovým tragárom, vedľa neho boli zapálené sviečky, pod ním bola v nádobe voda, je to symbolika prechodu na večnosť,“ priblížil nám Dušan Janický, správca tunajšieho skanzenu, kde práve drevenica z obce Kamienka je ukážkou toho, ako to vyzeralo na dedine v čase smrti blízkeho.
Aby sa duša nevrátila
Ako dopovedal, návštevníci majú trošku nepríjemný pocit, lebo verné zobrazenie ich trochu premkne k pocitu strachu, ale aj táto fáza života patrila tak kedysi, ako aj dnes, k životu.
Kedysi ľudia na dedinách zväčša zomierali doma a až do pohrebu ostali v hlavnej izbe domu, kde sa zastreli okná, zastavili sa hodiny a čiernym plátnom alebo šatkou sa prekryli zrkadlá. „To, aby duša toho nebohého mohla spokojne odísť, aby sa nevrátila späť. Tiež tu boli ženy plačky, ktoré sedeli pri mŕtvom a počas noci sa modlili,“ vrátil sa do minulosti D. Janický a pripomenul i to, že oblečenie do truhly mali hlavne starší starostlivo pripravené a odložené tak, aby každý vedel, čo im majú obliecť. Bolo to sviatočné oblečenie, zväčša kroj. Ak zomreli mladí ľudia, mládenci a dievčatá, oblečení boli akoby na svadbu. „Mladík mal pierko, dievča čepiec, ktorý by dostala na svadbe a dieťa bolo odeté do pláteného odevu,“ doplnil správca skanzenu. I to, že, „umytý, učesaný a upravený nebožtík mal v ruke peniažtek na oferu. A keď ho vynášali z domu, a to nohami dopredu, trikrát buchli o prah ako symbol rozlúčky s blízkymi, a keď išiel smútočný sprievod cez dedinu, dával sa chlieb žobrákom, aby sa zomrelého modlili.“
Aj v minulosti sa konali posedenia po pohrebe, ale určite nie honosné a veľké, kar volali komišňa, podávala sa tu pálenka, chlieb. Jednoduché boli aj truhly, vyrábali ich miestni stolári z obyčajných dosák, rovnako aj kríže na hrobe boli drevené, jednoduché, neskôr železné.
Helena Musalová, foto: ĽTV
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 41 (2. november 2022)