Každé národné spoločenstvo má svoju národnú identitu, národnú pamäť a tú si stráži a odovzdáva nasledujúcim generáciám. Vianočné hry k pamäti národa neodškriepiteľne patria, svoj pôvod majú v cirkevných stredovekých hrách. Postupom času sa tieto hry presunuli z prostredia kostolov do domácností. Predstavujú tradičné ľudové divadlo, ale nie v tom ponímaní divadla, na aké sme zvyknutí dnes.
V minulosti sa divadelné hry hrávali po jednotlivých domoch vo vnútri, v izbách. Dnes sa zvyčajne v jednej domácnosti zídu viacerí príbuzní a známi, susedia, aby si spoločne pozreli a vypočuli toto predstavenie.
Na Spiši pod Tatrami sa dlho udržiaval zvyk vinšovať s dlhými vŕbovými prútmi, keďže vŕba ako prvá javí príznaky omladzovania po zime cez jej púčiky. Na Liptove chodili chlapci pred Vianocami po dedine s dreveným pestro maľovaným hadom. Dlho sa udržalo chodenie s kozou, hviezdou, či ďalšie lokálne betlehemské hry.
Hra s drevenými bábkami
Pri prehliadke múzea TANAP-u v Tatranskej Lomnici sme objavili pôvabné drevené figúrky. Táto stopa nás zaviedla do minulosti lendackej ľudovej kultúry. V rázovitej podtatranskej obci Lendak sme sa dopočuli, že tieto figúrky sú súčasťou bábkovej hry DŽAFKULINA. Ide o originálnu zachovanú vianočnú hru, ktorú predvádzajú koledníci s kostolíkom a s drevenými ručne vystrúhanými bábkami. Aktívnym zachovávateľom tradície hrania bábkovej hry Džafkulina je rodina Jána Neupauera z Lendaku. Kedysi vo svojich mladých časoch hrávala túto hru rodina Majerčáková. Hra sa zapáčila aj mladším členom rodiny a tradícia tak mala svoje rodinné pokračovanie. Na hranie tejto hry sú potrební dvaja herci, ktorí ovládajú drevené bábky, majú výrečnosť a dvaja, ktorí držia kostolík. Tieto rekvizity mala starostlivo dlhé roky odložené doma na povale rodina Fudalyová. Pán Fudaly ako mládenec chodil po dedine s rovesníkmi. Tieto rekvizity vyrobil ľudový výrobca pán Gontkovský približne na prelome 1. a 2. polovici 20 stor. Okrem týchto spomínaných, ktoré sa dodnes používajú, vyrobil rekvizity Džafkuliny pre farnosť v Lendaku a pre Múzeum TANAP-u v Tatranskej Lomnici, kde sú stálou ozdobou expozície.
Spomienky starousadlíkov
Kedysi vraj túto hru hrávali dve až tri skupinky a kostolík si spolu s bábkami navzájom požičiavali. Názov tejto hry je odvodený od slova džafkať, džavotať, čo v preklade znamená detsky rozprávať, hovoriť. Drevené vystružlikané bábky počas tejto hry prehovoria, ožívajú a spolu s nimi ožívajú aj nevšedné vianočné príbehy. Hra je do dnes v Lendaku v povedomí staršej generácie, avšak aktívnymi interpretmi sú chlapci v mladom veku, ktorí sa hru naučili predviesť a osvojili si ju. Prezentujú sa na obecných akciách a predovšetkým v lendackých domácnostiach počas vianočných sviatkov.
Od starousadlíkov sme sa čo-to dozvedeli o tejto sviatočnej chvíli: „Rok čo rok sa tešíme na Džafkulinu. Túžobne očakávame a nazeráme v oblôčkoch, ako idú vystrojení hlopci z domu do domu , stisnú kľučku na dverách..., to akoby vám ruku pohladili...Vtedy nastane v chyži tíšina ako v kostole. Toto nehodno premeškať, to je len raz v roku. Opierame sa o tradície, o odkaz našich predkov, a tak si to strážime už veky vekov. Je to naša vianočná symbolika. Kedysi dávno tu boli zimy tuhé, snehu bolo toľko, že chyže boli zasypané, tak nás tu zadulo, leto sme ani nepoznali... nič sa tu neurodilo. Cez zimu sa ľudia schodili po večeroch na posiedky, večierky, a tak naši dedovia godali, dali hlavy dohromady a vydumali Džafkulinu. Všetko sa to koná tak, ako kedysi za starých čias. Aj keď naši predkovia mali ťažký život tu pod Tatrami, ale viera v dobro ich prešikovala životom.“
Viera Mošoňová, foto: z knihy - Ondrej Demo, Vianočné ľudové koledy, vinše a hry
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 47,48 (14. december 2022)