V predveľkonočnom čase ožívajú kalvárie. V Ľubovni ju postavila starostova rodina

V čase pôstu ožívajú kalvárie, ktoré sú situované na kopcoch. 

Jednotlivé kaplnky spája chodník a na vrchole kalvárie dominuje kaplnka - kríž.

POZNÁME?

Najznámejšou kalváriou je krížová cesta Via Crusis so 14-timi zastaveniami. Veľkorysú koncepciu predstavuje Calvario Jerusalem - kópia historického Jeruzalema z čias Ježiša Krista v mierke 1:1, ktorá obsahuje všetky významné miesta a trasy, ktoré popisujú príbehy z Nového zákona. Takou je aj Kalwária Zebrzydowska v Poľsku. U nás sa donedávna ako najstaršia uvádzala Kalvária v Bratislave z roku 1694. Známou a neprehliadnuteľnou je kalvária v Banskej Štiavnici z roku 1751. Najstaršou kalváriou na Slovensku je pravdepodobne Kalvária na Pažici pri Spišskej Kapitule Spišský Jeruzalem. Táto zabudnutá kalvária typu Jeruzalem, ktorá kopíruje jeruzalemskú kalváriu a staroveký Jeruzalem, bola znovuobjavená v roku 2002 a zaujala laickú i odbornú verejnosť. Detaily umiestnenia stavieb a ich vzdialeností sú až prekvapivo presné s mapou historického Jeruzalema z posledných dní života Ježiša Krista.

AJ U NÁS

Kalvárie máme aj v našom regióne. V Starej Ľubovni bola postavená v rokoch 1933 - 1934. Na vlastné náklady ju dala postaviť rodina vtedajšieho starostu Jána Kačura a slávnostne vysvätená bola 16. septembra 1934 biskupom Jánom Vojtaššákom. Počas minulého režimu sa tu pobožnosť konala pravidelne večer na Zelený štvrtok za veľkej účasti veriacich aj z okolia a farníkom slúži dodnes. Známou je aj kalvária nad Lackovou, odkiaľ je nádherný pohľad na Tatry a okolie. Postavil ju Ignác Osvald a posvätil pomocný spišský biskup Andrej Imrich 5. septembra 1999.

Kalvárie sú posvätné miesta v krajine, kde je podmanivý pokoj a ticho. Miesta, ktoré symbolizujú krížovú cestu Ježiša Krista a sprítomňujú jeho slová z textov evanjelií, ktoré veriacim pomáhajú hlbšie prežívať jeho utrpenie a smrť.

Nič okázalé, všetko jednoduché, skromné a nenápadné. Príroda a ľudské ruky vytvorili akoby chrám v otvorenej krajine.

Ľubomír Ogurčák, foto: archív

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 6, 25. marec 2026).