top of page
  • Mário Veverka

V modrej izbe i Tajnom cirkuse

Updated: Jul 14, 2020


vlcsnap-2017-03-07-12h45m19s590

Písať začala už ako šesťročná, do knižnice chodievala takmer denne a dodnes zbožňuje vôňu starých kníh. Reč je o mladej slovenskej spisovateľke, ktorá sa 15. februára stretla so žiakmi cirkevnej ZŠ a „Komenského“.


„Páčil sa nám jej Tajný cirkus a vedeli sme, že má vyjsť nová kniha – V modrej izbičke. Chceli sme teda, aby nám ju predstavila,“ vysvetlila, prečo padol výber na Dianu Mašlejovú, Zuzana Lukačovská z Ľubovnianskej knižnice (ĽK). Ako dodala, tak ako pri iných besedách, deti opäť zaujímalo množstvo vecí, „hlavne, kedy začala s písaním rozprávok, proces ich vzniku i celej knihy.“ Mimochodom, stretnutie D. Mašlejovej so školákmi pripravila ĽK v rámci kampane Stonožkové čítanie. Do jeho ôsmeho ročníka sa zapojilo takmer 500 detí, počet prečítaných kníh už presiahol 1600. „V posledných týždňoch sa najviac vypožičiavala Julinka, malá zverolekárka, Mimi a Líza, Minecraft či knihy z edície Zvierací záchranári,“ vypichla tohtoročné „topky“ Denisa Salamonová, podľa ktorej sa však v regáloch neohrial tiež dlho Denník odvážneho Bojka, Vaiana či Ľadové kráľovstvo. „A záujem bol aj o Tigrí Tím, Klub záhad a knihy zo série Príšerná veda,“ dodala pracovníčka ĽK, ktorá  v tejto súvislosti prezradila i „pikošku“ – a to, že po každej besede so spisovateľom stúpa záujem o jeho knihy..

vlcsnap-2017-03-07-12h40m28s335


Žena, ktorá miluje rozprávky

Maslejova ( rozhovor) - vlcsnap-2017-02-24-08h39m34s722

Sny sa vždy neplnia. Z malých dievčat sa princezné nestanú, klasických pirátov tiež nevidíte behať po uliciach. A z málokoho, kto miluje knihy, sa stane ich tvorca. No niekedy sa udeje zázrak. Tak ako v prípade ženy, ktorá má rada kávu, leto, priateľstvo či pravdu a napriek tomu, že už nepatrí medzi deti, nikdy neodolá dobrej rozprávke – Diany Mašlejovej.


Cesty k spisovateľstvu bývajú rôzne. Najskôr mi teda prezraďte, ako sa z dievčaťa, čo čítalo knihy, stala žena, ktorá ich píše. – V podstate to bola veľmi prirodzená cesta. Práve preto, že som knihy čítala už ako dieťa, tak som spontánne inklinovala k písaniu. Dokonca som s ním začala skoro – mala som šesť rokov a písala som tri hodiny denne na dedkovom písacom stroji. Dokedy vás to držalo? – Počas celej základnej i strednej školy. Spočiatku to boli rozprávky, povedzme,…no, nepoužiteľné, neskôr som prispievala do časopisov. A prečo som písala? Možno preto, že som bola jedináčik a v tých príbehoch som hľadala priateľstvá. Tie roky tréningu ste bezpochyby zužitkovali V modrej izbe či Tajnom cirkuse. No okrem detských vám vyšli i poviedky pre dospelých. Ruku na srdce – pre koho je ťažšie písať? – Pre mňa je písanie pre deti prirodzené. Mám pocit, že sa do nich ani nemusím veľmi vciťovať. Sama totiž rada čítam rozprávky,… vlastne, každá druhá kniha, ktorú čítam, je rozprávková. Na druhej strane, písať pre deti je určite časovo náročnejšie. Zatiaľ čo mi poviedky napadajú samé od seba, napísať knihu rozprávok trvá mesiac – dva intenzívnejšej práce. Možno je to i tým, že, ako ste povedali, rozprávka by mala byť príťažlivá nielen pre deti, ale mala by upútať aj dospelých. – Voľakedy, za čias Andersena a starých rozprávkarov, bolo čítanie  na dvoroch či v spoločnostiach bežnou súčasťou večerov. To znamená, že rozprávka fungovala v živote ľudí naozaj prirodzene, zatiaľ čo dnes akoby bola vyselektovaná smerom k detskému čitateľovi. Dospelí sa často snažia priviesť ratolesti k literatúre tým, že im detské knihy sami čítajú. Nebudú ich tak nudiť? – Určite áno. Každý rodič mi dá za pravdu, že je omnoho zábavnejšie a napĺňajúcejšie čítať pre deti takú knihu, ktorá baví aj ich. Osobne mám veľmi rada Tove Jansson, Astrid Lindgren či belgického autora, nositeľa Nobelovej ceny, Maurice Maeterlincka. Tie klasické detské rozprávky však dospelého nie vždy zabavia. Ak by sa písal rok 1990, asi by ste deťom odporúčali Pána Tragáčika či Mary Poppinsovú. Po čom by ale mohol taký druhák až piatak siahnuť dnes? – Musím povedať, že sa mi páči Muflón Anciáš od Braňa Jobusa či Leonardo, kocúr z ulice. Odporúčala by som aj príbehy o Muminovcoch, Modrého vtáka a určite aj Pippi. A, samozrejme, Malého princa, lebo ten vie, podľa mňa, osloviť čitateľa v každom veku. Všetko toto sú pravdepodobne tie „dobré“ tituly. Ako ale odlíšiť knihu, ktorá dieťaťu čosi dá, od tej, čo je skôr na škodu? – Pre rodiča, ktorý sám nečíta, to bude ťažké. Stále si však myslím, že je lepšie čítať menej hodnotnú literatúru než nečítať vôbec. Ako malá som tiež nečítala práve Exupéryho. Napr. Medzi nami dievčatami bola séria, ktorá síce neoplývala kvalitou, no mala som ju rada.  Dôležitý je už len zvyk nájsť v tom čítaní oddych, relax, zábavu či naplnenie. Som presvedčená, že na tom sa dá stavať a skúšaním si potom čitateľ sám nájde cestu ku kvalite.

vlcsnap-2017-03-07-12h38m07s186

A tiež si možno vypestuje akýsi vnútorný kompas a selekciu: dobrá kniha – čítam, zlá – odkladám, bude jednoduchšia.

– Presne tak.

Dobre, trochu zmením tému. Vraj ste jediná autorka na Slovenku, ktorá píše perom na papier…

– Myslíte?

No, možno nie jediná, jedna z mála však určite. Prečo?

– Ja neviem. V každom prípade som ale zistila, že keď píšem iba na počítači, tak mi ten jeden kontakt s textom uniká. Ako novinárka síce nepoužívam pero a papier, no u kníh som archaický, old school-ový typ. Ten text potom cítim viac a viem ho lepšie zachytiť.

Na záver klasická „spisovateľská“ otázka – odkiaľ čerpáte námety?

– Zovšadiaľ. Aj z ciest, aj zo života. Je to rôznorodé.

Inšpirujú vás tiež decká? Trebárs i na takýchto besedách ako v Starej Ľubovni.?

– Určite. Pripravujem novú knihu – Zajko, ktorá sa mi písala inak, než predošlé. Už totiž viem, čo znesú a čo je pre nich veľa, napr. opisy. Tak sa ich naučím vnímať lepšie.

Máte teda spätnú väzbu…

– Áno. A vidím, aké sú. Napr. Tajný cirkus som písala bez toho, aby som sa s deťmi stretávala. Keď si to teraz spätne uvedomujem, bolo to hop alebo trop.


Comments


bottom of page