Spomienky Pavla Nováka na študentské časy. Bolo nás jedenásť (2. časť)

Spomienky na štúdium rodáka Pavla Nováka v rubrike Naše retro deti pokračujú zážitkami kedysi študentov jedenásťročenky, ktorý ani po rokoch nezabúdali na cenné stretnutia.

Stretnutie v roku 1984, stretli sme sa pred 25-timi rokmi.

O JEDEN ROK MENEJ

V tých časoch sa zúžili zároveň požiadavky na počty profesorov, pritom sa zvyšovali počty študentov v triedach. Podstatné však bolo, že skrátenie štúdia o jeden rok (čo je 25 % časový úbytok zo študijných plánov či úväzkov), nám študentom vyhovovalo, no v budúcnosti sme to oplakali. Zabudli sme na latinčinu, gréčtinu a niektoré spoločensko-vedné predmety, ktoré prispievali k rastu osobnostných pozitív na gymnáziách. Tieto sa nahradili predmetmi inými, napr. civilná obrana či pre chlapcov vojenská príprava.

Osobne si myslím, že strata jedného ročníka v porovnaní s gymnáziom nám v príprave na aktívny život reálne chýbal, aj preto si dovolím tvrdiť, že jedenásťročný model stredoškolského vzdelávania bol nepodarkový. Našťastie, neuplatňoval sa dlho, pridal sa jeden rok. Revolúcia z nich definitívne urobila klasické gymnázia, prirodzene, reflektujúc požiadavky novej doby.

V súvislosti s predchádzajúcim textom pripomenul som si dedom často používanú vetu, napr. aj pri kosení hovorieval: „Čo sa v mladosti naučíš, v dospelom veku akoby si našiel!“ Mal pravdu a musím priznať, že nielen na gazdovskom dvore, v lese či na roli. Ťažko by sa mi spočítavali neskoré večery, ktoré som venoval osobnému dovzdelávaniu rôznych poznatkov, ktoré mi neposkytla jedenásťročenka, alebo mi v mladosti pripadali za nepotrebné. Aby som však nepadol do nemilosti, musím zdôrazniť, že moje kritické pohľady na jedenásťročenku sa absolútne nedotýkajú profesorov, výlučne len kráteniu učebných plánov.

OSTALI VZÁCNE SPOMIENKY

Vrátim sa k jedenástim, v princípe k desiatim, lebo jedenástym som ešte ja. Sú to stále moji spolužiaci, v triede sa nás tiesnilo celkom 36, všetci sme zmaturovali. Od chvíle, keď sme si spolu s triednym zaspievali študentskú hymnu GAUDEAMUS a zo Starej Ľubovne sa rozišli na štyri svetové strany, uplynulo vzácnych 66 rokov. Do sveta, za prácou, iní na štúdiá a podobne, poniektorí ostali v mestečku. Rôzni ambíciami, povahami, spôsobom života, no osudom sa v triede našli desiati, ktorým životné okolnosti dopriali sa častejšie stretávať. Neviem sa jednoznačne vyjadriť, ale v staršom veku sme sa vzájomne viac jeden o druhého interesovali. S radosťou sme sa vídavali, rozprávali, možno so zvedavosti vidieť ako starneme, rozprávať sa o našich rodinách, o deťoch, napokon aj o kariére. Dovolili sme sa vrátiť k našim tínedžerskym zvyklostiam a nezbednosťami v školských laviciach... Pretože som dušou technik, je prirodzené, že je mi blízka štatistika, a tak ponúkam informáciu o našich stretnutiach. Boli rôzne, všeobecne sú známe tie oficiálne, organizované spravidla pri výročiach maturít. Takých sme mali päť, pri 5-tom, 10. a 25-tom výročí. Nasledovalo významné 50. a 60-te jubileum našich skúšok dospelosti.

Prijatie primátorom pri 50. výročí maturít, 2009.

JEDENÁSTKA VERNÝCH

Oficiálne bolo stretnutie aj pri našich 70-tinách v r. 2012. Všetky mali slávnostný charakter, prítomní boli aj triedni profesori, s naším vekom však ubúdalo veselosti, vtipkovania, pribúdalo vážnosti či dôstojnosti. Milé spomienky v nás zanechalo stretnutie pri 50-tom výročí maturít. Organizovala ho Maňka Guregová, neúnavná včielka, dala nás dohromady 21 z celkového počtu 36. Žiaľ, už nie je medzi nami, spomíname na ňu často a v dobrom. Tak ako na celé stretnutie, ktoré malo jednu zvláštnosť - pre nás bolo inšpirujúce. Jednoducho, očarilo nás viacerých natoľko a naplnilo novou energiou zotrvať na ďalších stretnutiach. Nebolo len to pri našich 70-kách, ale niekoľkých z nás znovu zblížilo natoľko, že sa stretávame zase, hoci nepravidelne, bez fanfár, ale doteraz.

Takto v roku 2012 sa zrodila jedenástka, konkrétne viacerí z Košíc pri podpore z Prešova a spolužiakov z blízkeho okolia. Žiaľ v r. 2025 sme sa scvrkli na piatich, najbližšie sa stretneme už len toľkí, ak dožijeme. Všetci sme po 80-ke. Takých stretnutí od r. 2012 bolo možno viac ako dvadsať, stretávali sme sa výlučne v Košiciach - deväť nás bolo z Košíc a dvaja cezpoľní. Zo začiatku v legendárnom Carpane, v jednej z najstarších kaviarní v meste. Spomínam si na hlavného podniku (s úsmevom), keď nás zbadal prichádzať, spravidla zosmutnel, po tých čajoch čo sme popili, do „kasy“ mu toho totiž veľa nepribudlo. Druhým naším centrom bol Vítezov dvor, skutočný dvor a stolmi na ňom, pod šiatrami sa v lete príjemne sedelo. Jedno vydarené stretnutie sme mali blízko Košíc v Ďoďovej záhrade, s množstvom grilovačky na rôzny spôsob. Bol to veselý jednodenný výlet so všetkým, čo na takom výlete má byť. Od dobrého jedla, množstva vína, horúceho dňa končiaceho silnou prietržou a búrkou. Aj touto cestou - vďaka Ďoďo!

Rok 2019, 60. výročie maturít.

Patrilo by sa povedať o témach stretnutí. O čom boli? Neviem. O všetkom a ničom, rovnako ako aj ich prvé okamžiky. Tie v nás nezostarnú, zostávajú obrazom „hašterenia“ v triede pred mnohými rokmi, keď sme dozrievali do dospelosti a vyrušil nás zvonček, ohlasujúci nasledujúcu hodinu.

Možno niečo viac sa dozviete z priložených fotografií, pozerajte si ich s úctou k uplynulým rokom.

Pavel Novák, Košice, foto: archív autora

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 23, 19. november 2025).