Ilustrované knihy sú vždy veľkým lákadlom, ponúkajú totiž zapojiť fantáziu čitateľa nielen po prečítaní písaného diela, ale dotvoriť ju aj kresbami. Je to zároveň veľkým umením, nie vždy sa podarí skĺbiť predstavy autora diela a ilustrátora. V prípade knihy Príbehy dávnych Vianoc, to však podľa slov obidvoch aktérov sadlo.
Autor nechcel gýčové obrázky
„Keď mi Andrea Špišaková doniesla nejaké svoje práce, hneď sa mi páčili, ale nevedel som, ako zareaguje na príbeh. Nechcel som príliš realistický, taký ten gýčový obrázok,“ priznal sa Pavol Mišenko, ako s napätím očakával zhmotnenie jeho príbehu v ilustrácii. Už prvá kresba na motív vianočného stromčeka však potvrdila, že autor i ilustrátorka sú na rovnakej vlnovej dĺžke. „Vystihla to, čom som chcel - to prostredie, tí ľudia, ktorí sú tam zachytení, vychádzajú z toho meštianskeho prostredia a o tom je celá kniha.“
Korene vo Vyšných Ružbachoch
Ilustrátorka, rodáčka z Prešova, pôsobiaca v Sabinove sa priznala, že dotvárať ilustráciami knihu nie je rozhodne prvoplánové. Aj tentoraz si príbeh vždy niekoľkokrát prečítala. Najprv rýchlo, potom pomaly. Robila si poznámky, snažila sa zachytiť veci charakteristické pre príbeh. Ako pripomenula, robila to s chuťou, pretože ju baví tvoriť na zadanú tému, zvlášť keď to ide medzi ľudí.
Už prvá spolupráca na príbehu
o vianočnom stromčeku ukázala súlad autora i ilustrátorky.
„Keď sa vám páči text, ktorý má v tejto knihe niekedy mierne humorný nádych, inokedy vážny, možno aj tragický, ale vždy sa všetko krásne končí, tak je to veľmi krásne dielko a radostná práca,“ priznala ilustrátorka, ktorej Stará Ľubovňa, príbehy o ktorej ilustrovala, nie je vzdialená. Z Vyšných Ružbách totiž pochádzali jej starí rodičia. S úsmevom si zaspomínala, ako ju rodičia ako 5-ročnú „naložili“ do autobusu v Prešove s cieľom cesty u starých rodičov. I ako musela ísť s vodičom najprv aj do depa, kým sa tam dostala. A vlastne už v detstve bolo maľovanie jej najväčším koníčkom a vášňou, ktorá ju sprevádza celý život.
Nie je to rozprávková kniha
„Chcela som si to najprv všetko napozerať, pripraviť - ako napríklad vyzeral niekedy hrad, ako sa prerábal... Keď bolo v príbehu, že Ľubovňa vyhorela, tak som chcela zrazu vidieť ako vyhorela, ale až potom mi napadlo – no, kto by to zistil?“ zasmiala sa skúsená výtvarníčka, ktorá má na svojom konte viacero rôznych ocenení a priznala, že si musela aj veľa naštudovať nielen o meste Stará Ľubovňa, ale i dobovej architektúre, obliekaní... „Keď sa spomínali garbiari, musela som zistiť, aké tam mali nástroje. A mnoho ďalších detailov,“ priblížila výtvarníčka, ktorá sa nechce jednoznačne „škatuľkovať“. Ako priznáva, stále sa vyvíja a tvorí aj pod vplyvom rôznych životných zážitkov a stretnutí, tak s inými výtvarníkmi v rámci rôznych plenérov, ako aj s bežnými ľuďmi.
Nateraz ju ale teší, že sedem príbehov s nádychom Vianoc obohatila jej dvadsiatka ilustrácií. „Bonusom bude prečítanie toho príbehu, ktorý ich vráti naspäť k ilustrácii, aby chápali, čo to tam je napísané v maľbách,“ dodala ilustrátorka knihy, ktorá podľa jej autora rozhodne nie je rozprávková, aj keď to na prvý pohľad tak vyzerá. „Nie sú to úplne vymyslené príbehy, sú tam veci, ktoré treba aj pochopiť, nad niektorými sa aj zamyslieť,“ dodáva autor Pavol Mišenko a verí, že práve súvis príbehov s reálnymi historickými základmi vráti čitateľov do čias, keď sa veľa zaujímavých historických udalostí v Starej Ľubovni stalo práve v čase najkrajších sviatkov v roku.
Foto: ĽMS
článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 46 (8. december 2021)