V stredu 20. novembra uplynul rok od odchodu veľkej dámy Carmen de Bourbon, princeznej Dvoch Sicíllí. Pripomenieme, že táto aristokratka bola vnučkou Andreja a Karoliny Zamoyských, prvých vlastníkov hradu Ľubovňa a panstva Vyšné Ružbachy a zároveň neterou Jána Zamoyského, posledného súkromného vlastníka týchto majetkov.
„Pani Carmen mala k nášmu regiónu veľmi vrúcny vzťah, lebo v našich končinách trávila so svojím bratom Ferdinandom šťastné detstvo. Pravidelne vo svojich spomienkach rozprávala o zážitkoch a vždy sa pýtala, aby sme jej opisovali jej milované miesta. Príkladne si odkladala všetko, čo bolo s naším regiónom spojené. Bolo prekvapivé, že sa v jej archíve našli nielen nové výtlačky Ľubovnianskych novín, ale aj skoršieho dátumu, najstaršie bolo z roku 1998, ktoré jej poľská rodina zasielala,“ priblížila nám Katarína Chapuis Šutorová, rodáčka z Vyšných Ružbách žijúca vo Francúzsku, ktorá mala to šťastie, že sa s pani Carmen v jej posledných rokoch života stretávala a vďaka týmto kontaktom vydala knihu Ružbašská kráľovská svadba.
Nebyť toho, tak by sa do nášho regiónu nemohlo prinavrátiť veľké množstvo už zabudnutých historických faktov, ktoré sme cez K. Chapuis Šutorovú v ostatných štyroch rokoch uverejňovali v Ľubovnianskych novinách. „A veľa takýchto historických faktov bude ešte odhalených. Je na to potrebný čas, lebo skutočnosti nachádzajúce sa v archíve pani Carmen sú v iných jazykoch a preklady a ich následovné spracovanie si vyžaduje veľkú trpezlivosť,“ prezradila naša dopisovateľka. Ako sa už niekoľkokrát vyjadrila, pani Carmen bola obľúbená všetkými osobami, ktoré prichádzali s ňou do styku. Nielen jej rodinou, ale aj služobníctvom. „Každému nesmierne chýba,“ dodala K. Chapuis Šutorová a pre našich čitateľov priložila preklady výrokov jej najbližších, ktorých v zahraničí oslovila pri príležitosti 1. výročia úmrtia potomka rodov Zamoski-Bourbon-Siciles.
Moja milovaná Teta, Som nesmierne vďačný, že môžem v mene kráľovskej rodiny de Bourbon-Siciles a v mene mojom vyjadriť smútok nad Vaším odchodom. Už je to rok, čo ste nás potichučky opustila a spomienka na Vás je stále živá. Bola ste našou dobrou Tetou, ktorá mala pre nás vždy milé slovo. Vaša skromnosť bola známa, ale aj Váš zmysel pre spravodlivosť. Nikdy ste sa nebála povedať svoj názor, i keď sa to niekomu mohlo nepáčiť. Sme veľmi šťastní, že región, v ktorom ste s Vaším srdcom ostala i po Vašom odchode koncom 30-tych rokoch minulého storočia, Vám ostal verný a spomína si na Vás!
Česť Vašej pamiatke! Charles de Bourbon, princ Dvoch Sicilií (synovec pani Carmen)
Pani Carmen, Nesmierne nám chýbate a ani čas nezmiernil bolesť nad Vaším odchodom. Nič nám neostáva a musíme napredovať. Podľa Vašej vôle i naďalej sa staráme o Vašu milovanú usadlosť (typicky provensálska, pozn. prekladateľa) Combe. Často sa o Vás rozprávame, hlavne teraz, keď je sezóna na zber húb, ktoré ste tak rada pripravovala, zber olív, ktoré ste nakladala alebo zber tymianu, ktorý ste nad krbom sušila. Ako to pekne u Vás voňalo!
Vedzte, pani Carmen, že Vaša rodina a Vaši priatelia na Vás neustále myslia a ctia si spomienku na Vás, obzvlášť v deň výročia Vášho odchodu.
Claude Orengo (lokaj pani Carmen, ktorý je v rodine druhou generáciou, ktorá verne slúžila rodine de Bourbon-Siciles)
List pre Carmen Madame, takto som Vás volala počas 18 mesiacov, ktoré som strávila pri Vás. Mali sme 18 mesiacov na to, aby sme sa spoločne spoznali, lebo i napriek tomu, že som bola pri Vás pre Vás, aby som sa o Vás 24 hodín denne starala, mala som tú príležitosť Vás spoznať. Na Váš zmysel pre humor nikdy nezabudnem, ako napríklad, keď ste už ležala v nemocnici a prišla návšteva k vedľajšej posteli. Pomýlila ste si dlhý cop osoby s chvostom psíka. Keď som sa posunula pri Vašom lôžku a pochopila ste Váš omyl, vybuchli sme obidve smiechom. Čakali sme na výsledky vyšetrení Vášho zranenia… A operácia bola jediným východiskom…
Počas operácie Vaše srdiečko bolo oslabené, oživovali Vás, ale srdiečko nevydržalo… Chirurgovi nikdy nebudem dosť vďačná, že i napriek prísnemu protokolu mi umožnil, aby som mohla pri Vás ostať. Dve hodiny…, dve hodiny, keď som Vám držala ruku a vysvetľovala Vám, že máte ísť za Svetlom. Moje modlitby Vás sprevádzali na Vašej ceste do večnosti. Madame, viem, že spočívate v pokoji, ktorý ste si Vaším životom naozaj zaslúžili. Nikdy som si nedovolila Vám povedať priamo, ale dnes to môžem napísať: „Mala som Vás rada.“ Každý večer, keď som Vás ukladala na lôžko, som sa nad Vás naklonila, aby som Vás pobozkala na čelo. Vždy ste ma stisla do náručia a nezabudla ste mi poďakovať. Teraz by som Vám chcela POĎAKOVAŤ!
Vďaka za krásne
spoločne strávené chvíle! Vďaka za Vaše úsmevy! Vďaka za Vašu dobrotu! Vďaka za Vašu ľudskosť! Vďaka…, Carmen!
Odile Quéru (opatrovateľka pani Carmen)
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 44 (26. november)