Deň sestier je v máji celosvetovým sviatkom. Aj Stará Ľubovňa si ho každoročne pripomína a oceňuje „anjelov v bielom“. Rok 2019 je už 16. rokom, odkedy tu nezabúdajú oceniť túto dôležitú a nenahraditeľnú pracovnú pozíciu. Od roku 2004 udeľuje Ľubovnianska nemocnica (ĽN), n.o., aj Cenu riaditeľa, tentoraz bola venovaná Edite Dziakovej, ktorá pracuje na chirurgickom oddelení ako operačná sestra už 41 rokov. A prestížne ocenenie Biele srdce, ktoré udeľuje komora sestier a pôrodných asistentiek, si tento rok na okresnej úrovni odniesla zdravotná sestra Štefánia Banovičová z gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia a Veronika Švedová z oddelenia dlhodobo chorých. Každoročne sa aj na celoslovenskej úrovni oceňujú sestry Bielym srdcom. Z ĽN si toto ocenenie odnieslo už šesť sestier. Tentoraz si v Senci prevzalo toto prestížne ocenenie aj 32 laureátiek z celého Slovenska a medzi nimi aj vedúca sestra neurologického oddelenia Lenka Repková (na fotografii tretia zľava). O tejto udalosti i o postavení sester v společnosti via v rozhovore.
Nemôžeme začať ináč iba otázkou, aké ste mali pocity na celoslovenskom ocenení Biele srdce a vôbec z nominácie?
– O pozitívnom výbere z odoslanej nominácie som sa dozvedela koncom apríla. Vtedy mnou, samozrejme, prebehol pocit radosti a uspokojenia. Keď sa však chystáte na takúto významnú udalosť, objaví sa aj okamih napätia z neznáma. No hneď na začiatku galavečera, po príchode do sály, som cítila iba príjemný pokoj z atmosféry, ktorá tam od samého začiatku panovala.
Zúčastnilo sa tam vyše 200 pozvaných sestier. Vieme, že Komora udeľuje Biele srdce v troch kategóriách pre jednotlivé povolania, a to sestra/pôrodná asistentka v praxi, sestra/pôrodná asistentka – pedagóg, sestra/pôrodná asistentka – manažér a mimoriadne ocenenie Biele srdce. Medzi nimi ste boli aj vy. Kto s vami zdieľal tento okamih?
– Bol to už 12. ročník podujatia zorganizovaný na veľmi vysokej úrovni, a preto si myslím, že bol krásny nielen pre ocenené, ale aj všetkých prítomných. Sprevádzali ma naň moje kolegyne z Ľubovnianskej nemocnice a členovia regionálnej komory SKSaPA, v ktorej sama pôsobím už tretie funkčné obdobie. Čo si však cením najviac, je to, že návrh do kategórie sestra-manažérka napísali „moji“. Teda sestry a sanitárky neurologického oddelenia, ktoré už so mnou tvoria jeden kolektív celých desať rokov. Preto ma veľmi teší ich spätné hodnotenie dávajúce zmysel každej obeti vynaloženej v práci. Vždy som sa v pozícii vedúcej sestry riadila dvomi atribútmi: spokojný pacient a spokojný zamestnanec. Obe skupiny sú pre mňa energiou pre aktívny prístup k riešeniu problémov a hájenie ich práv. Už od roku 2007 mám možnosť pracovať ako člen audítorského tímu a podieľať sa na neustálom rozvoji kvality v ĽN, n.o., ktorá si svoju cestu prerazila sama, skrz prácu ľudí, ktorí v nej pôsobia.
Skúste teda aj našim čitateľom priblížiť vaše pôsobenie v tunajšej nemocnici…
– Začínala som na kardiochirurgickej JIS-ke v pražskom Motole. Tam som pracovala dva roky a spätne musím uznať, že to bola najlepšia odborná, technická a morálna prax v živote zdravotníka, akú som mohla absolvovať. Vždy som však chcela študovať ďalej, a tak som sa vrátila na Slovensko, aby som v roku 2001 absolvovala denné bakalárske štúdium ošetrovateľstva v Košiciach. Jedinú možnosť pokračovať v magisterskom dennom štúdiu som mala iba v Martine na lekárskej fakulte, ktorá nám umožnila vzdelávanie nielen v oblasti manažmentu, ale priniesla aj ponuku dvojročného pedagogického minima. Rigoróznu skúšku v odbore a dve ďalšie špecializácie som už absolvovala popri zamestnaní v Starej Ľubovne, kde som sa vydala, a to bol dôvod, že som namiesto pedagogickej praxe, kde končili spolužiaci, začala pracovať v nemocnici ako setra na JIS-ke interného oddelenia. Po dvoch rokoch som bola poverená vedením FBLR oddelenia, kde som pracovala až do jeho transformácie na oddelenie neurologické, k čomu došlo v roku 2008.
Vtedy vieme, že sa vytvoril základ nového neurologického oddelenia a ambulancie, ktorá dovtedy v Starej Ľubovni nebola…
– Presne tak, a to na čele s primárkou Snopekovou. Počas môjho funkčného obdobia sa na ňom vystriedalo viacero primárov a oddelenie prešlo dvomi väčšími prestavbami, keď sa z pôvodných 20 lôžok zväčšilo na 32 a v roku 2017 na 40-lôžkové.
Nebolo to asi ľahké obdobie, skúste ale všeobecne povedať čo podľa vás musí mať dnes dobrá sestra?
– To, čo aj tá v minulosti. Obrovskú dávku nadšenia a ochoty pomáhať chorým a trpiacim. Empatické a intuitívne cítenie, aby im svojím konaním či slovom ešte viac nepriťažila. Rovnako je dôležitá obeta a pokora v čase, kedy sa dobro dobrom neodpláca. Neznamená to však pracovať submisívne a iba na pokyn lekára. Inteligentné, vzdelané sestry sa dokážu rozhodovať samostatne, riešiť novovzniknuté náročné situácie, prispôsobiť sa rýchlemu pracovnému tempu a byť rovnocenným partnerom lekárovi pri poskytovaní kvalitnej zdravotnej starostlivosti. Tú predsa chcú dnes všetci – pacienti i zamestnávateľ.
Tieto slová sú nesporne pravdivé, nie je ich asi ľahké napĺňať v čase, ktorá má svoje úskalia…
– Podľa mňa je základným problémom bagatelizovanie dlhodobo neriešenej situácie s nedostatkom zdravotníckych pracovníkov. Nejde predsa iba o chýbanie sestier, ale aj vážny nedostatok lekárov. Mnohí odchádzajú do cudziny za lepšou praxou, skúsenosťami, ale hlavne finančným ohodnotením. Vzdelávanie je uznávané v EÚ a dnešní mladí nepoznajú ani jazykovú bariéru. O odborných otázkach však u nás nerozhodujú odborníci, ale politická situácia a moc, ktorá diktuje pravidlá spoločnosti. Premenovávanie personálu nevyrieši jeho nedostatok, ale iba zavádza verejnosť. Sestry sú regulovaným povolaním a zdravotnícky asistent premenovaný na praktickú sestru do tejto kategórie nepatrí. Rovnaká situácia potom môže nastať, keď zistíme, že máme málo učiteľov. Možno vzniknú praktickí učitelia zo súčasných asistentov. To však neprajem žiadnej odbornosti, ktorá na svoju profesiu musela splniť základné predpísané vzdelanie a absolvovať dostatočný počet hodín praxe. Spoločnosť si musí uvedomiť, že práca lekára či sestry je náročná nielen po fyzickej stránke, ale aj tej psychickej. Denne sme vystavení neustálym požiadavkám zo strany pacientov, ich rodín, verejnosti, zamestnávateľa, ale omnoho viac nás zaťažuje zodpovednosť za ľudský život. Pokazený výrobok nahradíte, manko máte šancu vyrovnať, ale poškodenie zdravia či strata života sú nezvratné. Nemáme nárok na omyl…
Foto (archív L. R.)
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 23 (11. jún 2019)